Jemná škola by Silvia L. Čúzyová

Názov textu naznačuje zámer priateľskej kontradikcie s pomyselnou „drsnou školou“, skupinou grafikov, dizajnérov a umelcov, ktorú týmto spôsobom predstavila výstava v Slovenskej národnej galérii. 1 Chytľavé slovné spojenie, reflektujúce expresívnejší štýl umeleckého vyjadrenia, ich nateraz „zaknihovalo“ s touto nálepkou do odborného a laického povedomia. „Jemná škola“ je pokusom vymedziť a zľahka uzurpovať časť pomyselného územia súčasnej slovenskej voľnej grafiky a jej interpretácie, a snahou pripomenúť ďalších aktérov s podnetnou a inovatívnou, hoci subtílnejšou tvorbou.„Jemná škola“ preto žiadnou školou nie je. Nie je ani programovou skupinou umelcov. Sú to jednotlivci zoskupení pre potreby tejto úvahy. Určité paralely v ich tvorbe, samozrejme, nájdeme. Všetci študovali na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Pracujú s intermediálnymi presahmi a výrazným konceptuálnym pozadím tvorby, zostávajú však v kontakte s tradičnými grafickými technikami. Diela disponujú subtílnou poetikou, technickými nuansami a jemnosťou formy, čo zvyšuje nároky na vnímateľa. Osudom tohto textu bolo, že vznikal v čase koronakrízy, karantény a povinného home office. V čase, keď nebolo možné absolvovať návštevy ateliérov. Urobiť si prieskum a potvrdiť predpoklady sa dalo len virtuálne. Nechcela som sa spoliehať len na digitálny obraz a online referencie, a požiadala som o názor dve grafičky z dvoch generačných pozícií: Andreu Pézman, etablovanú umelkyňu a dlhoročnú pedagogičku grafických ateliérov bratislavskej akadémie so skúsenosťami a nadhľadom, a Kláru Štefanovičovú, študentku posledného ročníka VŠVU, ktorá bola v úlohe vnímavého zástupcu najčerstvejšej generácie. Spolu sme stvorili „jemnú školu“. Text nemal priestor encyklopedického hesla, výber umelcov bolo nutné zúžiť. Vyraďovacími kritériami boli kvalita a aktuálnosť tvorby, generačná príslušnosť do strednej a mladšej generácie, relevantná výstavná činnosť atď. Z výberu nám vypadlo viacero mien, ktoré by sem ešte určite patrili (R. Makar, R. Jančovič ml., M. Ševčovič, P. Truben). Konečnou selekciou prešli siedmi. 2

Eduard Klena (1988) 3 končí posledný ročník na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Udržuje si prehľad o zahraničnom umeleckom dianí a „slovenské umenie sleduje len informačne“. Voľnú grafiku chápe intermediálne. Od počiatku pracuje s architektonickou kresbou, ku ktorej sa postupom času opäť vrátil. Predtým sa venoval maľbe a krátkemu filmu, ktoré však dnes situuje už len na okraji svojho záujmu. Dva roky pracuje výlučne s kresbou, zdá sa byť pre neho „najprirodzenejšia“. Venuje sa socio-politickým problémom a témam, ktoré iní možno považujú za banálne. Zobrazuje ich prostredníctvom detailu, alebo, naopak, v širokom spektakulárnom zábere. Aktuálne ho zaujíma napríklad „situácia vymierania človeka“ ako opak k spoločensky oveľa viac reflektovanému preľudneniu, a taktiež „príčiny tohto úbytku obyvateľstva, plusy mínusy a ich následky, kultúrne, ekonomické, spoločenské“. 4

Kateřina Makar Václavková (1981) 5 vníma, že československá grafika má vo svete svoje meno a pravidelne sa objavuje na rôznych svetových grafických prehliadkach a súťažiach. Aktuálne pracuje najmä s linorytom. Spočiatku uprednostňovala grafické techniky tlače z hĺbky, ale postupom času pochopila, že akákoľvek technika dokáže ponúknuť bohaté pole pôsobnosti pre rôzne výtvarné výsledky. Baví ju skúmať možnosti, hranice a prelínanie rôznych techník. 6 Témy jej tvorby sa viažu k osobným prežitkom a každodennému životu. Vychádzajú zo záznamov reality, z fotografie alebo kresby, ktoré sú následne transformované do inej významovej aj vizuálnej podoby.

Lívia Mezovská (1985)7 čerpá inšpirácie z prírody, ktorú však nekopíruje, ale pretvára na abstrahované a štylizované motívy flóry i fauny. Dôležitý je pohyb a čas. Prítomný pohyb je fyzický, alebo je to pohyb v čase, ktorý je navždy esteticky zastavený (vädnúce a usychajúce kvety). Témy vychádzajú aj z autorkinej každodennosti, skúseností, spomienok z ciest, okamihov. Aktuálne sa venuje sieťotlači a risografii. Sieťotlač začala realizovať na stáži v Poľsku a technicky (v práci s farebnými prechodmi) sa zdokonalila na pracovnej stáži v grafickom ateliéri v Amsterdame.

Branislav Novotný (1986)8 pracuje s technikou čiarového leptu, ktorá mu vyhovuje, pretože to je vyslovene kresliarska technika. Dôležité je pre neho aj historické dedičstvo od čias Francisca Goyu, ktorého hĺbkotlačové cykly mali angažovaný a sociálno-kritický rozmer. Novotný venuje pozornosť skrytým spoločenským a psychologickým mechanizmom, ktoré pozoruje v dianí okolo seba. Vychádza zo štúdia filozofie, záujmu o sociológiu a psychológiu. Momentálne sa upriamuje na formálne zvládnutie realistickej kresby.

Základným médiom prác Andrey Pézman (1975)9 je papier. Jej jazyk je symbolický, minimalistický a inovatívny. Forma je subtílna a kolorit dominantne monochromatický. „Pézman vo svojich dielach s mimoriadne jemným citom kombinuje staré a nové techniky a šikovne balansuje na hranici grafiky, autorskej knihy a objektu. Vo svojej tvorbe sleduje zmenu komunikačného jazyka pod vplyvom technických a technologických objavov, napríklad počítač alebo internet, a jej vplyv na medziľudské vzťahy. Diela realizuje autorskou technikou v médiu grafiky, technikou suchej ihly, leptu (kombinuje tlač z výšky a hĺbky) a monotypiou.“ 10

Klára Štefanovičová (1995)11 je diplomantkou posledného ročníka VŠVU a momentálne sa venuje mezzotinte. V jej posledných kresbách a grafikách sa neustále objavuje mriežka.

Miroslav Žolobanič (1991), 12 doktorand na Katedre grafiky a iných médií VŠVU v Bratislave, sa vo svojej tvorbe cíti byť neustále konfrontovaný s históriou a odkazom grafiky. Pre naše súčasné umenie aktualizuje špecifické sakrálne motívy – ortodoxnú spirituálnu tradíciu. Skúma interpretácie východnej mystiky cez prizmu súčasného človeka. Pohybuje sa medzi sochou/objektom, fotografiou a počítačovou grafikou, na počiatku však bola kresba. Experimentoval so sypaním, vtieraním, vrstvením pigmentu, taktiež s formátom obrazu a obrazovými prvkami. Pracuje so symbolikou ikony, symbolmi ikonografie, askézy a hľadania transcendentna.

Slovenská grafika 20. storočia je „široký a pozoruhodný rezervoár prístupov a možností tvorby v tomto médiu, ktoré sa hlavne po formálnej stránke dostalo na úroveň svetovej špičky. Technické zvládnutie dosiahlo u niektorých autorov maximálnu precíznosť. Výtvarné možnosti rôznych grafických techník boli do hĺbky preskúmané a dokonca existujú spôsoby práce v tomto médiu, ktoré sú úplným slovenským špecifikom. Dnešná doba kladie na autorov iné nároky a grafika u nás od konca 20. storočia prechádza viac či menej úspešnou adaptáciou“. 13