K médiu grafiky má Pavlína Fichta Čierna (1967) blízko od čias strednej školy 1, kde sa popri štúdiu rytectva venovala aj hĺbkotlačovým grafickým technikám. Autorka patrí k osobnostiam slovenskej výtvarnej scény, ktoré spoluurčovali tvár umenia od polovice 90. rokov 20. storočia. Výrazne sa podieľala na rozšírení výrazových podôb a mediálnych hraníc média grafiky v jej presahoch do iných médií. Už v diplomovej práci Denník (1993) 2 prejavila inklináciu k analytickým a intermediálnym stratégiám tvorby. Denník je kovový postminimalistický objekt, ktorý pracuje s naratívom času prostredníctvom procesuality. Z pohľadu média grafiky možno vnímať túto prácu ako premenlivú – aktívnu matricu.
V raných prácach pre skupinové site-specific projekty a projekty do verejných priestorov (inštalácia Straší nám vo veži, Zámok Bojnice; billboard BOH? pre projekt BillboART, Bratislava-Podhradie, 1995) tematizovala Čierna sociálne odkazy a výzvy. Využívala v nich prostriedky digitálnej tlače, zapájala zvuk, texty a prvky iluzívnosti. V roku 1996 vytvorila rozmerný čiernobiely grafický cyklus Kriesenie morfických rezonancií na báze postfotografie a digitálnej grafiky. Predstavuje mozaiku čierno-bielych fotografií, ktoré v počítači podrobila postprodukčnej úprave. Kompozičné zmeny, radenie a texty naznačujú systém vzťahov. Referujú o determinovanosti ľudského príbehu, čo podporujú aj schematicky zobrazené šípky.
S postfotografiou a digitálnou grafikou narába aj v priestorovej inštalácii Objímanie (1997), kde plošnú tlač integruje do objektov na báze seriálneho radenia. Autoportrétne tlače prelína s nájdenou fotografiou a textom. Šesť plastových objektov (architektonické svetlíky) evokuje biologický základ bytia prostriedkami autentickej kyberpoetiky. V Múzeu Vojtecha Löfflera v Košiciach v roku 1997 na samostatnej výstave Na čo nemyslíš, nie je (kurátorka Jana Geržová) použila prvýkrát video formou mixmediálnej inštalácie. Video prináša nový koncept portrétovania ženy zmietanej traumou. Čierna tu opäť siaha k socio-psychologickej sonde. Videoportrét ženy prelína so zvukom (zosilnený dych ženy) a inštaláciou privátnych ready-made predmetov. Pre výstavu Alternatívna slovenská grafika (1997) 3, ktorá prezentovala v domácom kontexte netradičné a inovatívne polohy umeleckej grafiky, vytvorila Fichta Čierna počítačovú grafiku – minimalistickú veľkoformátovú Čiaru, v ktorej analyzuje definíciu média kresby. Kresbu vytvorila pomocou počítačových programov a digitálnej tlače. Nenápadnú text-artovú komunikáciu uplatnila v Zámockom parku v Pezinku 4 na parkových lavičkách, ktoré pojednala ako komunikáciu o povahe človeka. Dikcia otázok polemicky odkrýva smerovania jednotlivca v rámcoch meniacej sa hodnotovej orientácie spoločnosti. Rok 1998 znamenal významný posun autorkinej práce pre konkrétny priestor. V budove bývalej sýpky v Klenovej (Galerie Klatovy-Klenová, ČR) vytvorila inštaláciu 3 715 200 s fiktívnym akčným pozadím, kde v interiéri i exteriéri objektu inštaluje „zamínovanie“. Radikalizovaný námet odkazuje na historickú pamäť objektu a miesta a na pretrvávajúcu militantnosť doby, a to aj v ob- lasti kultúry a jej inštitúcií. V tom istom roku dostáva autorka pozvanie na medzinárodný projekt A-l-t-a-m-i-r-a within me v Ľubľane. Prezentovala tu interaktívnu multimediálnu inštaláciu s identickým názvom. Na podlahe vytvorila z piesku, sadry a pigmentov kruhový obrazec v tvare rezu ľudskou bunkou. Pomocou diaľkového ovládania sa na ňom pohybovali mobilné objekty amorfných skeletov (alúzia bunky). Autorka tu odhaľuje tajomstvá ľudského organizmu poukazujúc na moment „náhody“, ale aj chuť človeka manipulovať a ovládať tieto procesy. V roku 1999 sa zúčastnila 48. Bienále v Benátkach v slovenskom projekte Slovak Art for Free 5, v rámci ktorého realizovala návrhy na tetovanie s ikonkami buniek. Zároveň realizovala dva samostatné projekty. Pre Štátnu galériu v Banskej Bystrici projekt Replica. tor a pre At Home Gallery v Šamoríne projekt Manipula. tor. 6 Replica. tor poňala ako otvorenú inštaláciu objektov a tlačí voľne prepojených témou. Selektuje dôležité momenty v živote človeka, zobrazuje ich symbolicky prostredníctvom ready made sekvencií, pričom kombinuje nájdený predmet so simulovaným. Replika snívania je interaktívnym transparentným objektom – symbolickou „dýchajúcou perinou“. Grafické tlače na objekte navodzujú konkrétne príbehy. Transparentnosť a jemné pulzovanie objektu zasa krehkosť túžby (snívania). V časti tohto projektu Čierna rekonštruovala ľubľanskú inštaláciu, ktorú obohatila videoprojekciou strihovo upraveného videofilmu o mikroorganizmoch. Vizualizuje „estetiku“ vnútorných konštrukcií života, ktoré nevnímame, pričom latentne určujú aspekty života. Do videoobjektu Replika replík integrovala EKG chorého srdca. Na videoobjekt – stiesňujúco pôsobiacu klietku evokujúcu svojou strohou, neosobnou formou komerčné skladové zariadenia – nadväzuje sugestívna inštalácia Replika Love. Použila v nej nože s vyrazeným textom „LASKA MA500“, ktoré sprítomňujú zraňujúcu tvár lásky. Súčasťou projektu bola séria fotografií nájdených predmetov neurčitej identifikácie, ktoré nesú fyziologické ikonografické kódovanie. V tom istom roku sa autorka zúčastnila poľsko-slovenského projektu site-specific umenia v Bydgoszczi (PL), kde vytvorila room inštaláciu Dýchanie. Pivničnú miestnosť vyplnila transparentou fóliou tak, aby intervenovala do miesta komunikácie. Do vnútra tejto „živej“ blany premietala privátne diapozitívy z detstva. Predimenzovaná a aktivovaná „bunka“ symbolizuje energiu životných procesov. Premietané obrázky sú rýchlym sekvenčným dotykom s osobným, no zraniteľným procesom života človeka. V roku 1999 Fichta Čierna zastupovala Slovensko na 23. ročníku grafického bienále v Ľubľane rozmerným cyklom čiernobielych tlačí Two fold vision (1999). Z nájdených fotografií vytvorila mozaiku stratených ľudských príbehov. Séria je kritickým pohľadom autorky na zložitosť sociálnych rámcov, ktoré negatívne determinujú právo na individuálne šťastie. V grafickom koncepte, podporenom materiálom a spôsobom inštalácie, vychádza z média fotografie. Prezentuje rozostrený a zdvojený obraz.
Pre kolektívny projekt s témou manipulujúceho umenia 7 vytvorila interaktívnu komunikačnú jednotku – interaktívnu inštaláciu Communica. tor. Počas trvania výstavy mohli autorke adresovať návštevníci galérie otázky, na ktoré odpovedala sms správami alebo mailom. V princípe vystavila akčné dielo s témou sociálnej komunikácie. V nadväznosti na toto smerovanie vznikol projekt Ceteris paribus alebo Všetko ostatné je rovnaké (2000). 8 Obsahuje fotodokumentáciu miest, kde si ľudia doma skladujú lieky, a tiež rozhovory s nimi na danú tému. Formou rotujúcej diaprojekcie vytvorila vizuálno-zvukovú inštaláciu. Tému farmaceutického priemyslu prezentovala aj v sérii xeroxov nájdených tlačí Nežiaduce účinky v rámci výstavy Manipulujúce umenie. V nájdených textoch 19 príbalových letákov fixou zvýraznila údaje o ich škodlivosti. Zviditeľnila paradoxnosť liečby, ale najmä fakt masívnej potreby liečby ako vedľajší produkt súčasnej civilizácie. Koncom roka 2000 sa zúčastnila medzinárodného public-artového projektu Public/Subjekt 9, kde radikalizuje tému sociálnej a personálnej komunikácie. Využíva miesto „nekomunikácie“ v rámci mestských zón – bankomat. Predvolené menu bankomatu nahradila ponukou komunikovať s ňou samotnou. Technicky náročný projekt Ani veľa, ani málo (2000) vytvorila z dvadsiatich sekvencií privátnych videoperformancií, kde poukazuje na všednú činnosť, ale aj emotívnu stránku každodennosti. Čierna v tejto práci provokuje diváka k sebareflexii, keď strohú činnosť narúša veľmi osobnou komunikáciou. Podobne narába aj s privátnou e-mailovou komunikáciou v sérii digitálnych tlačí Nežné pripomienky (2004), ktorá obsahuje autentickú komunikáciu autorky s českou umelkyňou Lenkou Klodovou. Ich komunikácia prelína pracovné (umelecké) otázky so súkromím života matiek a manželiek.
Do digitálnych foriem grafiky prispela autorka aj formami radikálneho sebazobrazenia 1:1 v stave pokročilého tehotenstva (Bez názvu. Brušný tanec, 2002), keď obraz umocnila manipulovaným ultrazvukom plodu. Do sféry elektronickej grafiky zahrnula privátnu e-mailovú komunikáciu rôznorodého charakteru – od banálnej, privátnej po profesijnú (cyklus digitálnych tlačí Image Transmissions, 2004). Fichta Čierna sa už niekoľko rokov orientuje prevažne na oblasť videofilmu a participatívne projekty. 10 Cez obrazy a výpovede marginalizovaných skupín a jednotlivcov reflektuje fenomén traumy ako existenciálnu paradigmu súčasnosti. Jej práce nesú miestami výraz objektívnosti, ktorý je dosahovaný aktérmi a prostrediami, v ktorých sa pohybujú. Neštylizovaným snímaním a rozhovormi autorky s protagonistami smeruje výrazovosť k autentickosti a sociatívnosti.
Alena Vrbanová je teoretička umenia, pôsobí na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici.
1 Absolvovala odbor Plastické a plošné rytie kovov na Škole úžitkového výtvarníctva v Kremnici.
2 Pavlína Fichta Čierna absolvovala v ateliéri K.R.E.S.BA. prof. Vladimíra Popoviča na VŠVU v Bratislave.
3 Štátna galéria Banská Bystrica (dnes Stredoslovenská galéria), kurátorka výstavy Alena Vrbanová.
4 Výstava Spoločný priestor alebo Tadiaľto áno?, 1997, kurátorka výstavy Ľuba Slušná.
5 Kurátorkami slovenskej časti Pavilónu Českej a Slovenskej republiky na 48. Benátskom bienále boli Alexandra Kusá a Petra Hanáková.
6 Kurátorkou výstavy bola Katarína Rusnáková.
7 Výstava Manipulujúce umenie, PGU Žilina, kurátor Richard Gregor.
8 CC Centrum, Bratislava, kurátorka Viera Jančeková (Le- vitt).
9 Bratislava-Staré Mesto, kurátori Dušan Brozman, Vladimír Beskid a Alena Vrbanová.
10 Bližšie: Rusnáková, K. Dokumentárny kód a sociálna komunikácia na novej úrovni. In: Fichta Čierna, P. (ed.) Pavlína Fichta Čierna, Žilina: Považská galéria umenia, 2014, s. 93 – 101.