Maren Karlson by Tina Poliačiková

Výstava Dust Speaks nemeckej umelkyne Maren Karlson spadá do škatuľky pôvodne plánovaných IRL projektov, ktoré však pre náhle pandemické opatrenia museli byť presunuté do online priestoru. Našťastie sa vyhla scenáru ošemetného, na rýchlo pripraveného transponovania do virtuálnej galérie, ktoré by len kopírovalo bielu kocku galérie Futura, a vsadila na bezprostrednejší účinok umiestnenia do malebnej lesnej scenérie. I keď ide o samostatný webový projekt, je viac dokumentáciou ako komplikovane vybudovaným rozhraním a jednoduchým preklikávaním sa skôr približuje zážitku prechádzania instastories. Kurátorka Christina Gigliotti, podobne ako vo svojich ostatných výstavách, vsadila na rozšírenie estetického zážitku literárnymi prostriedkami, tentoraz krátkou poviedkou o chorom dievčati, ktoré sa rozhodlo postarať o malú húsenicu. Vďaka tejto narácii dokáže sugestívnejšie sprostredkovať krehkosť, poetickosť a fantáziu, ktoré prestupujú naprieč obrazmi a objektami Maren Karlson. Príbeh je totiž rovnako naivný ako samotné diela, myslím bez zvyčajného pejoratívneho zafarbenia, ktoré sa prívlastku často prisudzuje. Infantilne pôsobiace kresby a maľby sú totiž precízne vytvorené a zosobňujú Karlsonovej mýtotvorný umelecký jazyk. Psychadelická flóra, z ktorej vyrastajú štylizované postavy, či už vo forme obrazov, kresieb, alebo malých objektov, je mocne rozbúrená všeprestupujúcou vlnovkou a jej dynamika môže dokonca pripomínať vitalizmus art nouveau. Tento rytmus je tepom žijúcej krajiny, z ktorej vystupujú škriatkovia, víly alebo iné magické bytosti. Na výstave Dust Speaks sa miestami tento pohyb ustaľuje v ornamentálnej podobe pavučiny. Určitá dievčenská rozmarnosť, neserióznosť a hravosť Maren Karlson je takisto koketovaním s transcendenciou (text je zakončený narodením motýľa), vciťovaním sa do neľudského, a zároveň otvorením sa zraniteľnosti. Tento pevný a kontinuálny vzťah k prírode potvrdzujú i predošlé projekty, rovnako v kurátorských opratách Gigliotti – či už skupinová výstava Seeds of Caelum (2019), realizovaná v botanickej záhrade, alebo Cloak of Mercy (2019), ktorá mala byť vyrovnávaním sa s traumami a následnou terapiou.