Jedlo v Ateliéri vvv na VŠVU v Bratislave by Lýdia Pribišová

Témou zimného semestra 2019 v Ateliéri vvv (vizuálne, verbálne, verejné) na Katedre intermédií VŠVU v Bratislave bolo jedlo. Semestrálne zadanie vzniklo spontánne, vedúci ateliéru Martin Piaček a asistent Dávid Koronczi ju v kolektívnom výberovom procese navrhli medzi ostatné okruhy, nakoniec bola celoateliérovo prijatá. Téma jedla je vo svojej mnohovrstevnatosti, poetike i politike za tri mesiace neobsiahnuteľná, preto organicky prechádza aj do letného semestra 2020. Zimný semester bol zameraný na výskum a materiálové či mediálne skúšky, nadchádzajúci letný by mal poskytnúť priestor komplexnej tvorbe. Nie každý študent alebo študentka na tému zákonite reaguje, tá je však záväzkom pre pedagógov. Prostredie ateliéru nasycujú podnetmi a informáciami z rámcovanej oblasti. Preto sa aj prednáškový cyklus Soft Norm, ktorý beží pod vedením Martina Piačeka na VŠVU už piaty rok, orientoval týmto smerom. Pozvaní hostia nazerali na jedlo ako na objekt antropologického výskumu, formu umeleckej imaginácie či nástroj spoločenského aktivizmu. Prednáška Allana Siegela sa zamerala na mestské tržnice ako na miesta výmeny a zadovažovania potravín. Uvažoval o nich aj ako o fórach vzniku demokracie. Americký výskumník pôsobiaci aktuálne v Budapešti hovoril o trhu ako o mieste aktívneho stretávania sa s inakosťou. Ďalším z pozvaných hostí bol pomológ Bruno Jakubec, spoluzakladateľ Matice ovocnej, ktorý priblížil vznik a vývoj poľnohospodárstva v našich geografických podmienkach. Odkryl procesy domestikovania rastlín a ich migračné trajektórie naprieč planétou. Tento teoretický aspekt bol sprítomnený ochutnávkou starých odrôd jabĺk, hrušiek a muštov. Fyzický antropológ Michal Poljak prednášal o výžive i patologických poruchách tiel obyvateľov Bratislavy minulých storočí. Tereza Vandrovcová vo svojej prednáške Karnizmus, aneb snědli by ste psa? rozprávala o ideológii, ktorá obklopuje konzumáciu mäsa, najmä z etického pohľadu, keď rozlišujeme živočíchy na jedlé a nejedlé, pričom jedlé sú vyňaté zo zákonov, nie sú chránené pred týraním. Dávid Koronczi sa sústredil na chlieb ako na objekt, pomocou ktorého vieme o poľnohospodárskych ekológiách uvažovať ako o rodinných vzťahoch na medzidruhovej úrovni. Anetta Mona Chişa hovorila o invenčných spôsoboch, ako staršie i súčasné umenie pracuje s matériou i symbolikou jedla, a tento intenzívny ponor bol zavŕšený workshopom oživovania Marinettiho futuristického receptáru. 

V predošlom letnom semestri roku 2019 Ateliér vvv spolupracoval s Ateliérom fotografie UFO na Ostravskej univerzite, kde na pozícii asistenta pôsobí Imrich Veber, interný doktorand v Ateliéri vvv. Dva ateliéry realizovali spoločnú performatívnu večeru v priestore Plato. Spoločné stolovanie sa stalo akýmsi rituálom kolektivity, vo vyprázdnenom výstavnom priestore bývalej predajne Bauhausu tak navodzovalo nepatričnú sviatočnosť. Toto performatívne jedenie spoločne pripravených pokrmov je zachytené na scénograficky komponovanej fotografii Imricha Vebera, ktorý prieniky medzi verejným a osobným dlhodobo skúma, a ktorý túto udalosť režíroval. K večeri sa mohli pripojiť aj náhodní návštevníci tejto ostravskej kultúrnej platformy. Skúsenosť bola predznamenaním témy jedla, ktorej sa potom študenti venovali v nadchádzajúcom zimnom semestri. V susednom Ateliéri intermédií Jany Kapelovej má jedlo podobne veľký význam. Spoločné varenie a stolovanie tu predstavuje funkciu vzájomnej, neformálnej interakcie a starostlivosti. Centrom tohoto ateliéru je spoločná kuchyňa, kde študenti i pedagógovia striedavo hostia kolegov a kolegyne či prípadných návštevníkov. V Ateliéri vvv však k jedlu pristúpili analyticky ako k skúmanému objektu, čo vytvorilo na katedre zaujímavú dynamiku. 

Kolektívna prezentácia Ateliéru vvv pod názvom Vývar počas zimného prieskumu spočívala na architektonickom prvku, ktorý pripomínal jedálenský stôl. Bol však viac platformou umiestnenou takmer vo výške očí, divákom tak ponúkala detskú perspektívu. Na povrchu tejto drevenej štruktúry sa nachádzala väčšina prác študentiek a študentov ateliéru. Ján Siman vo svojej práci Zem je plochá, vesmír nekonečný skúmal chlebové placky ako akýsi mém prítomný takmer vo všetkých svetových kuchyniach. Uvažoval o placke ako o zemskom povrchu, o svete vo svojej celistvosti, ktorý nikdy úplne neobsiahneme. Erik Ždiľa zostrojil objekt odkazujúci na premenu vína z vody. I keď autor tvorí diela často zámerne apolitické a netematické, nutrície, prijímania živín, sa tu predsa len dotkol alúziou na medicínske infúzie, ktoré živili tento zvukovo-kinetický objekt. Chemické laboratórium evokovala aj videoinštalácia Involuntary Inevitable Process Jelisavety Rapaić, ktorá simulovala proces trávenia mäsa pomocou enzýmu pepsín. Tento proces je náročné simulovať in vitro, v našich telách pritom prebieha automaticky a samoregulovane. Autorka tak zdôrazňuje krehkosť a komplexnosť našich tiel a ich interakciu s inými. Priska Engelhartd pracovala so svojou dlhodobou vášňou spojenou s koňmi, akcentujúc nezmyselnosť ich kŕmenia kockami cukru. Rozvíjala zároveň svoju nedávnu traumu, stala sa totiž svedkyňou okamžitého utratenia zraneného športového koňa. Vytvorila porcelánové objekty pripomínajúce torzá konských tiel vynárajúce sa z cukrovej púšte, ktoré podnecujú úvahy o nutnosti aktualizovať naše vzťahy. Paula Kentošová na spoločnej platforme predstavila inštaláciu Dojem, v ktorej sa zaoberala vlastnou hraničnou situáciou, keď niekoľko týždňov nedokázala prijímať potravu. Na základe tejto skúsenosti vzniklo jemné autoteraputické dielo, virtuálny denník, ktorý vznikal počas necelého mesiaca. Pod stolom „znelo“ video Lýdie Ondrušovej, ktorá počas semestra absolvovala dovolenku na Kube. Rozpracovala zdanlivo banálny príbeh o tom, ako jej pobyt znepríjemňovalo zasekávanie jedla v medzizubnej medzere. Vzniklo performatívne video, v ktorom si autorka ostentatívne, uprostred viacerých reštaurácií, opakovane špára v zuboch a vyhrávajúca lokálna kapela v pozadí pritom vyvoláva pocit radosti a pohody; zaujímavá sa v tomto jednoduchom geste ukázala podivná arogancia súčasného turistického kolonializmu, ktorá v ateliéri vyvolala živú diskusiu. Okrem toho bola súčasťou ateliérovej prezentácie i senzuálne viacznačná videoprojekcia Fotofóbia/citlivosť na svetlo Viktórie Revickej, ktorá bola pre svoju miesto-špecifickosť inštalovaná mimo spoločnej platformy. Násilné otváranie a pučenie figy sa pod makroobjektívom mení na jemne znepokojujúci, takmer erotický obraz, ktorý vnímateľov vťahuje do útrob tohoto postupne aj na Slovensku udomácneného ovocia. 

Diela študentiek a študentov sa naprieč médiami zaoberali rôznymi, prevažne subjektívnymi rolami jedla v ich životoch, zvyšovali citlivosť k vlastným telám i blízkemu okoliu. Kolektív Ateliéru vvv plánuje aj naďalej podnecovať kritické myslenie o tom, ako vie umenie o takýchto celoplanetárnych témach hovoriť inak.