Jedlo je jednou z našich najdôležitejších biologických potrieb, najobľúbenejších činností i najväčších ekologických záťaží. Potrava sa pravidelne objavuje v dejinách umenia už od loveckých výjavov jaskynných grafiťákov až po fluxusovú prípravu šalátu. V súčasnosti mnohým umelcom nestačí jedlo iba zobraziť, použiť ho ako materiál alebo metaforu. Produkcia, distribúcia a konzumácia potravín sa v súvislosti s klimatickou krízou stali dôležitými témami nielen pre ekonomiku, politiku a vedu, ale aj pre umenie.
Radim Labuda už niekoľko rokov nevytvára umenie, ale varí vegánske polievky a popri tom robí performatívne prednášky. Dávid Koronczi kváskuje a pečie chlieb, nielen aby zasýtil svoju rodinu, ale aby tlmočil globálnejšie problémy – napríklad tak, ako to urobil na výstave finalistov Ceny Oskára Čepana 2019 vo Východoslovenskej galérii v Košiciach. Ich prístup k umeniu je síce odlišný, no spoločné majú to, že sa snažia nepoužívať jedlo len ako umelecký nástroj alebo jednorazovú tému, ale ako metódu, pomocou ktorej môžu hovoriť o problémoch týkajúcich sa nás všetkých.
Ako vyplynulo z rozhovorov, ktoré som nezávisle urobil s Radimom a Dávidom, napriek rozdielnym stratégiám majú spoločný záujem o dianie okolo seba a oostatných obyvateľov tejto planéty, podobné názory na ekologické či sociálne témy. Obaja tiež pochybujú o zažitých predstavách o funkciách umenia a o vlastnej praxi. Je to, čo robia, umením, ktoré nie je len o umení a pre umenie, alebo je to aj niečo viac? Hovorí sa, že láska ide cez žalúdok. Ak použijeme jedlo v umení, môže ísť aj umenie cez žalúdok? Môže byť teda lepšie stráviteľné?
ROZHOVOR S RADIMOM LABUDOM
OMAR MIRZA Približne od roku 2012 si prestal vytvárať umenie – teda umelecké diela ako (viac či menej) hmatateľné, vystaviteľné a predajné artefakty. Stal si sa, ako to sám nazývaš, „umelcom v post-praxi“. Na úvod mi teda nedá neopýtať sa, či to nevnímaš ako paradox, že o tvojej umeleckej nečinnosti ideme robiť rozhovor do časopisu o súčasnom vizuálnom umení?
RADIM LABUDA Iste je celkom zvláštne hovoriť o nehmotnom a nepredajnom umení v periodiku, ktoré je historicky tak zviazané s trhom s umením. Ešte jednu kategóriu by som pridal – umenie, ktoré nestojí o mediálnu pozornosť. Ale keď už si ma k tomuto paradoxnému rozhovoru vyzval… Ten pohyb preč od hmotných vecí súvisí nielen s kritikou kapitalizmu, ktorá sa v umení vyskytuje už od 60. rokov, ale v posledných dekádach aj s postupujúcou environmentálnou krízou. Posun sa deje a vidíme tendencie ku kolektívnej, sociálne a ekologicky motivovanej tvorbe, k tvorbe, ktorá môže byť efemérna alebo sa môže pokúšať o dlhodobý prospešný účinok a je orientovaná na priamu interakciu s fyzicky prítomnými divákmi tu a teraz. Teoretik Stephen Wright v knihe Toward a Lexicon of Usership to popisuje ako umenie v mierke 1:1 a hovorí o užívateľskej hodnote umenia. Vidím to ako posun k antropologickému chápaniu umenia, pretože umenie má vždy nejakú funkciu.
OM Čo teba motivovalo k tomuto posunu?
RL Iste mám hromadu viac alebo menej banálnych dôvodov. Ale tie nie sú až také podstatné. Povedzme, že rôzne dlhodobé frustrácie, ktoré moje myslenie o umení posúvali po mojej vlastnej evolučnej dráhe až k stavu bytia v post-praxi. Rezignácia umelca (a rôzne podobné figúry) je tropus starý ako moderné umenie samo. Určite si hneď spamäti dokážeš vybaviť aspoň troch umelcov či umelkyne, čo sa vzdialili umeniu. Z milióna rôznych dôvodov, na milión rôznych spôsobov. A určite si hneď spomenieš aj na takých, ktorí z tohoto gesta samotného už urobili dielo. Zaujíma ma teória a performativita toho gesta. Je to disciplína v teoretickej akrobacii. Označenie post-prax je myšlienková pasca. Som zároveň vnútri aj vonku a je to zaujímavá pozícia.
OM Akú funkciu má momentálne pre teba umenie?
RL Povedzme, že mňa zaujíma transformácia vedomia, jednotlivého či kolektívneho, nič menej, nič viac. S tou funkciou to totiž vôbec nie je triviálne. Funkcia je plastická, vždy závisí, kto sa pozerá, resp. kto umenie užíva a s akým cieľom. Inú funkciu má z pohľadu nezúčastneného diváka, inú z pohľadu investora kupujúceho dielo do zbierky, inú z pohľadu inštitúcie. Závisí, do akých vzťahov dielo vstupuje. V tom, čo robím, vidím funkciu vytvárania situácie. Ľudia sa stretávajú, je postarané o ich výživu a môžu sa venovať premýšľaniu či estetickému vnímaniu. Varenie polievky samotné nepovažujem za akt umenia, ale zato je v tom veľa praxe. Na druhú stranu v prednášaní nemám prax takmer žiadnu a myslím, že v tom ani nie som príliš dobrý. Napriek tomu sa v posledných rokoch stala mojou najobvyklejšou formou performatívna prednáška. Jedlo funguje ako úplatok – výživou si kupujem divákovu pozornosť a dôveru (čo je často používaná stratégia v politickej kampani) a snažím sa vyvolať komunikáciu a premýšľanie. Prestalo ma zaujímať, ako a či vôbec si ma budú pamätať dejiny umenia – miesto toho sa venujem prítomnému momentu a kontaktu s divákom-účastníkom na mieste. Veľa rozprávam o ekológii a biológii a ich reflexii filozofiou a umením, ale v trochu zjednodušenej podobe, tzv. nízkej teórie. Snažím sa zasiahnuť rozmýšľanie diváka veľmi priamo, bez ezoterického vyjadrovacieho aparátu výtvarného umenia. V prednáškach zvyčajne rozvíjam témy, ktoré rezonujú v danú chvíľu a ktorých platnosť je obmedzená. Každým predneseným príhovorom sa niečo pohybuje dopredu, mení sa premýšľanie moje aj premýšľanie účastníkov, aspoň v to dúfam… O pol roka to môže už byť neaktuálne. Žijeme v naliehavých časoch.
OM Už si niekedy varil a „prednášal“ ľuďom mimo rámca umeleckej prevádzky? Takým, ktorí neprišli za kultúrou, sú naozaj hladní a neorientujú sa v témach, ktoré načrtávaš? Ak nie, myslíš, že by to mohlo fungovať? Ak je brucho sýte, dokáže hlava riešiť aj iné, globálnejšie problémy než momentálne uspokojenie základných potrieb?
RL Keď pátram v pamäti, nie, pre úplne laickú verejnosť som to nikdy nerobil. To funguje totiž tak, že prichádzam na pozvanie, obvykle od kurátorky, kurátora alebo iných organizátorov, a práve v tom pozvaní je určitý mechanizmus dôveryhodnosti, pozývajúci vyjadrujú svojím pozvaním dôveru k tomu, čo prednesiem. To je ďalší dôležitý základ pre pozornosť divákov. Bez tohto mechanizmu nie som ničím. Zároveň to vytvára komunikáciu, ktorá je už dopredu na nejakom spoločnom základe. Predstavujem si, že to, čo hovorím v kontexte takejto prednášky, môže dopredu informované publikum motivovať k odovzdávaniu pochopenia, ku ktorému sme dospeli, ďalej, na ich študentov, kolegyne, priateľov, rodinu a môže to byť predpochopenie k ďalšiemu štúdiu. Občas uvažujem o tomto prednášaní aj ako o motivačnom príhovore, pretože sa snažím naviazať teóriu s konaním, teda ako nás môže často vysoko abstraktná teória motivovať ku konkrétnej činnosti. Postaviť sa s hrncom na ulici teda nie je úplne moja metóda. Mohlo by to byť vtipné, mohlo by to mať taký zábavný donkichotský druh humoru, ja chcem však cieliť na také publikum, u ktorého mám šancu byť naozaj vypočutý a pochopený.
OM Varíš vegánske polievky. Je aj toto postoj, ktorý chceš pomocou tvojich akcií vyjadriť?
RL Ukázať, že sa dá plnohodnotne a dobre uvariť aj vegánsky, beriem ako vzdelávací moment. Vieme azda už všetci, že v záujme zníženia záťaže ekosystémov planéty potrebujeme radikálne zredukovať našu závislosť na konzumácii živočíšnych produktov. Špeciálne sa to týka industriálnej živočíšnej výroby, ktorá je brutálne nehumánna a extrémne zaťažujúca pre životné prostredie. Preto má zmysel zahrnúť toto pochopenie do konania. Zároveň vieme, aký malý efekt majú zmeny individuálneho správania, a týmto spôsobom redukujem ekologickú stopu kolektívne, pre zúčastnenú skupinu ľudí. Je to performatívna forma – konaním vyjadrujem vieru v možnosť udržania ľudského života na Zemi, aj keď osobne v takú možnosť neverím. Napriek tomu nehodlám rezignovať, pretože čo ak predsa? Potom sú tu praktické faktory. Varenie bez mäsa je skrátka hygienicky jednoduchšie a bezpečnejšie. Rád by som, aby to nebolo vnímané ako nejaký nátlak, nenesiem vegánstvo ako zdvihnutú zástavu, skôr je to z mojej strany snaha vyhovieť čo najširšiemu publiku. Z hľadiska metricky vyjadrenej ekologickej stopy je skutočne úplne jedno, z akého presvedčenia to robíte. Dokonca varím bezlepkovo a vždy ma poteší, keď môžem urobiť radosť tomu jednému človeku, ktorý príde s alergiou na lepok.
OM Sleduješ aj iných ľudí, ktorí používajú jedlo vo svojej umeleckej praxi? Ako vnímaš ich rôznorodé prístupy k tejto téme?
RL Priznám sa, že to pozorne nesledujem, mám plno inej práce. V histórii by sme tých príkladov našli habadej a zvláštne miesto pre mňa majú Alison Knowles a Bill Drummond. Zo súčasnej domácej scény by som citoval Deanu Kolenčíkovú a Tomáša Uhnáka. Ale pozícia post-praxe zároveň znamená prestať sa snažiť zaujať v ekonomike mediálnej pozornosti (ale zároveň neodmietam, keď si ma niekto vyhľadá ako ty na tento rozhovor), dôležitejší je osobný kontakt v mierke 1:1. Ktovie, možno sú všade naokolo zástupy skvelých umelkýň a umelcov, ale my o nich nevieme, pretože sa rozhodli pracovať mimo záberu mediálnej pozornosti.
Radim Labuda (1976), umelec v post-praxi neposkytuje svoj životopis. Žije v Prahe.
ROZHOVOR S DÁVIDOM KORONCZIM
OM Ako si sa vo svojej umeleckej praxi prepracoval od kvasiniek a baktérií až k chlebu ako metafore, ktorá sa dá, ako sám hovoríš, uplatniť na čokoľvek?
DÁVID KORONCZI V našej rodine bola kuchyňa vždy jedným z najdôležitejších miest v dome. Zároveň je pre mňa aj záhrada dôležitým miestom, kde môžem kultivovať, pestovať, starať sa o kus zeme a tým vytvárať vedomý vzťah s pôdou, rastlinstvom i celým biotopom. Umenie hralo v týchto a aj iných činnostiach môjho života úlohu záznamu, a to sa v istom momente zmenilo. Hranica medzi týmito záujmami – praxami sa rozpustila. Súvisí to aj s tým, že čoraz viac sa v mojej práci prejavuje kritický záujem o svet, v ktorom žijeme. Jedlo tu hrá dôležitú úlohu a je zároveň nápomocné na sledovanie rôznych ekológií, vzťahov.
OM V eseji k výstave finalistov Ceny Oskára Čepana 2019 píšeš, že jedlo vnímaš ako univerzálny jazyk. Je podľa teba aj umenie univerzálnym jazykom? Kde vidíš styčné body medzi jedlom a umením?
DK Všetky formy života potrebujú prijímať energiu. Táto zdieľaná skúsenosť príjmu a spracovania potravy je dobrou témou, na ktorej všetci participujeme. A čo sa týka umenia, myslím si, že má odjakživa ambíciu byť univerzálnym jazykom. No nie vždy sa mu to darí. Umenie sa nachádza v zvláštnej dichotómii: na jednej strane vytvára akademický diskurz, ktorý je do seba zahĺbený a preplnený referenciami, ku ktorým nemá prístup každý. Na druhej strane chce byť užitočné, nápomocné, meniť svet k lepšiemu. Každá z týchto pozícií, a mnoho ďalších, je legitímna. Pre mňa je však dôležité poznanie, že by malo citlivo reagovať na urgencie súčasnosti a byť angažované. Umenie má totiž kapacitu vytvárať priestory, ktoré sú bezpečné, inkluzívne, v ktorých je každý názor prijatý. Univerzálnosti jazykov jedla a kultúry sa podľa môjho názoru prepájajú v zážitku. Zážitok nás približuje k poznaniu. Ak zjem niečo, čo vo mne vyvolá až emotívnu reakciu, a to isté urobí film, hudobný album alebo dielo iného charakteru, tak som pripravenejší prijať komplexné informácie.
OM Myslíš si, že umenie má potenciál niečo zmeniť, napríklad v prípade aktuálnej témy klimatickej krízy? Nebolo by efektívnejšie venovať sa ekoaktivizmu alebo v tvojom prípade si otvoriť pekáreň a piecť poctivý chlieb ľuďom u vás na dedine, kde bývaš?
DK To je jedna z najpálčivejších otázok našej súčasnosti v súvislosti s umením. Je to legitímna otázka, na ktorú neexistuje jednoznačná odpoveď. Za dlhú dobu takzvanej západnej modernity, ktorej sme súčasťou, si umenie vybudovalo zaujímavú autonómiu. Takmer čokoľvek môžete označiť za umenie a môže to byť aj právne obhájiteľné. Tým nehovorím, že to pre nás vytvára šedú zónu na páchanie zločinov, ale vytvára to platformu na skúmanie subverzívnych mechanizmov, ktoré môžu postupne prerastať do väčších celospoločenských zmien. Nie som naivný, aby som si myslel, žeumenie zachráni svet. Nezachráni. Ale každý príspevok, ktorý túži po nejakých systémových zmenách smerujúcich k udržateľnejšej budúcnosti, je podľa mňa veľmi cenný. Problémom však je, že mnoho ľudí, vrátane mňa, robí chtiac či nechtiac z týchto pálčivých urgencií našej súčasnosti témy. Veľmi sa mi páči, ako o tom hovorí Mária Hlavajová – že by to nemali byť témy, ale metódy. Keď nás ako umelcov a umelkyne zaujíma klimatická kríza, tak by sa z nej nemala stať jedna z mnohých tém, ale dôsledne by sme jej mali podriadiť celú našu prax. Ak môžeme, vyhýbame sa excesívnemu používaniu materiálov alebo veľkolepým produkciám, nekonečnému svieteniu v galériách. Otázkou je, či vôbec robiť dlhotrvajúce výstavy a nerobiť radšej pop up eventy na pár hodín, stráviť spolu intenzívnejší čas a učiť sa od seba navzájom.
OM Sleduješ iných umelcov, ktorí používajú jedlo vo svojej umeleckej praxi? Ako vnímaš ich prístup k tejto téme?
DK Je to veľmi dôležitá časť môjho výskumu, ktorý prechádza od akademického diskurzu až k popkultúre. Prvými umeleckými dielami boli reprezentácie toho, ako lovíme alebo pečieme a spracovávame potravu. Takže od počiatkov vizuálneho zobrazovania hrá jedlo veľmi dôležitú rolu. V poslednej dobe vnímam obrat v mnohých sférach, v ktorých sa stáva jedlo pálčivou témou. Dekádu dozadu to bolo v niečom zjednodušené, napríklad, že je neetické zabíjať zvieratá, preto buďme vegáni, alebo že je zdravšie dať si avokádový ako šunkový toast. To sú dôležité dilemy, ale je dobre, že ideme hlbšie. Kto a v akých podmienkach to avokádo pestuje, čo to robí s krajinou, aký je dopad toho, že avokádo cestuje cez celú planétu až k nám. Veľa politických, spoločenských aj kultúrnych diskurzov sa dnes pretína a vznikajú projekty, ktoré toto pre mňa veľmi efektívne demaskujú a dekonštruujú. Od populárnych dokumentárnych seriálov streamovacích služieb až po rôzne akademické kruhy alebo rezidenčné programy. Ak by som mal niečo vyzdvihnúť, tak je to kniha Politics of Food. Vydal ju Sternberg Press v Berlíne v spolupráci s Delfina Foundation, ktorá je dôležitou rezidenčnou inštitúciou, kde sa striedajú rôzni výskumníci s umelcami/umelkyňami. Takmer desaťročie skúmali tému jedla a publikácia je vyvrcholením tohto záujmu.
Dávid Koronczi (1990) je umelec, kultúrny organizátor, grafický dizajnér, pedagóg, DJ, ktorý pochádza z Lučenca, pôsobí najmä v Bratislave a je čerstvo zabývaný v rodinnom dome v Bernolákove. Absolvoval bakalárske štúdiá fotografie na ITF v Opave a magisterské štúdiá v Ateliéri IN Ilony Németh na Katedre intermédií VŠVU v Bratislave. Na tejto katedre pôsobí aktuálne ako asistent v Ateliéri vvv Martina Piačeka. Vo svojej praxi sa naprieč médiami a prístupmi zaoberá prepájaním každodennosti s umeleckými stratégiami a (ľudskými i neľudskými) komunitami navôkol. Zaujíma ho, ako vieme kultúrou skúmať svoje blízke okolie i geopolitické vzťahy a ako vieme vytvárať prostredia výmeny poznania. Svoje autorské projekty tvorí kolektívne, prizýva umelkyne a hudobníkov, teoretičky a mysliteľov.
Rozhovory vznikali v januári 2020.
Omar Mirza je kurátor, pôsobí v Nitrianskej galérii.
