Nie je to nič nové pod slnkom. Súčasné umenie a jeho produkcia, tak ako sú aktuálne nastavené, predstavujú chorý systém. Pre väčšinu aktérok a aktérov, ktorí v ňom pôsobia, je to skúsenosť každodennej reality, no zároveň sa o tom postupne čoraz viac hovorí, píše. Umelecká prevádza je toxická. Vytvára vyhorené, prepracované, prekarizované subjekty. Samozrejme, aj to len za predpokladu, že sa staneme tými „šťastnejšími“, „privilegovanými“, ktoré/í majú možnosti a zázemie do umeleckého poľa preniknúť a aspoň na nejaký čas v ňom vydržať freneticky oscilovať.
Hoci vo svete umenia sa prevažná väčšina zúčastnených hlási k ideám a hodnotám ako rovnosť, inklúzia, spolupráca alebo sociálna spravodlivosť, realita umeleckej produkcie je celkom iná. Život umeleckých aktérok a aktérov je naplnený vykorisťovaním seba samých či seba navzájom1, súťaživosťou, individualizmom, nespravodlivým odmeňovaním (a oceňovaním) niekoľkých úspešných na úkor zbytku. Napríklad na základe výskumu, ktorý uskutočnil kolektív Free/Slow University of Warsaw a ktorý okrem iného skúmal aj vnímanie rovnosti, respektíve nerovností v rámci poľskej umeleckej scény, dospeli autori ku konštatovaniu, že napriek hláseniu sa k rovnostárstvu je schopnosť vnímať nerovnosti v rámci samotného umeleckého prostredia a citlivosť k nim veľmi nízka2. Naopak, čo sa týka odmeňovania ľudí za odvedenú prácu, tu viac než egalitársky prístup prevláda ten meritokratický. A špeciálne vo sfére umenia by mali byť podľa zúčastnených najviac odmeňované/í tie a tí, ktoré/í prispievajú najväčšou dávkou kreativity.
Keď je už reč o odmeňovaní a rovnosti, kultúrna sféra nie je výnimkou, čo sa týka nerovností (nielen platových) na základe rodu alebo sociálneho pôvodu. Práve naopak3. V kombinácii s nízkymi mzdami a neplatenou prácou sú neúmerne znevýhodňované isté skupiny ľudí, pre ďalšie/ích je zas umelecké prostredie celkom nehostinné a skôr či neskôr sú nútené/í ho opustiť. Nutnosť mobility a flexibility, ale aj celkový spôsob organizácie času v rámci umeleckej sféry z profesionálneho pôsobenia v umení priam vylučuje ľudí, prevažne ženy, ktoré/í sa musia venovať starostlivosti o druhých, deti, prípadne iné blízke osoby4. Bez podporného zázemia je priam nemožné prekonať ťažké obdobia bez projektov či bez príjmu, alebo si dovoliť „luxus“ neplatenej alebo len symbolicky platenej práce. Nehovoriac o tom, že ľudia z vyššej či strednej triedy disponujú väčším kultúrnym i sociálnym kapitálom, vďaka čomu majú bezprostrednejší prístup k príležitostiam. „Ľudia naprieč kreatívnym priemyslom by mali deklarovať, či majú bohatých rodičov, ktorí im pomohli dostať sa tam, kde sú dnes,“ navrhuje napríklad dvojica The White Pube v rámci svojho projektu Ideas for a new art world.5
Umenie so svojou ekonómiou založenou na princípe, že víťaz berie všetko, je však, samozrejme, existenčne závislé na tejto „temnej hmote“ – ako Gregory Sholette pomenoval neviditeľnú a absolútne nedocenenú masu neúspešných umelkýň/cov, kurátoriek/ov, ale aj amatérskych tvorkýň/cov, ktoré/í svojou účasťou udržiavajú a reprodukujú symbolické hierarchie systému6.
Umelkyne a umelci sa ocitajú nielen v zlej sociálnej situácii a ohrození chudobou7. Pôsobenie v umení je spojené s existenčnou neistotou, pocitmi zlyhania z vlastnej nedostatočnosti, nízkej produktivity a vizibility, alebo obavami, že človek vypadne z kola von. Táto ťaživá situácia negatívne dopadá na ich psychické zdravie, ktoré sa čoraz viac zhoršuje8. Práve prekarizovanú prácu, nízke mzdy a zlé pracovné podmienky identifikovali iniciátorky/i Mental Health Charter ako hlavné príčiny, ktoré negatívne ovplyvňujú psychické zdravie pracovníčok/kov v múzických umeniach.9 Chartu vypracovali členky a členovia Equity, odborovej organizácie umelkýň a umelcov pracujúcich v múzických umeniach vo Veľkej Británii, pre ktorú je problematika psychického zdravia a wellbeingu dôležitou súčasťou vlastnej agendy. Ich charta aj ďalšie aktivity majú za cieľ iniciovať štrukturálnu zmenu celého sektora.
Na umeleckej scéne si čoraz viac ľudí uvedomuje, že tento režim je neudržateľný. Ešte pred nejakým časom sa mohlo zdať, že jadrom problému je podfinancovanie systému, no je stále jasnejšie, že len navýšenie rozpočtu na kultúru nestačí. Ide o štrukturálny problém nastavenia umeleckej prevádzky a fungovania sveta umenia ako takého, nielen s jeho nerovnosťami a vykorisťovaním, ale aj nezmyselnou nadprodukciou. Doliehajú na nás dôsledky extraktívnej logiky kapitalizmu. V rámci nej exploatujeme všetky prírodné i ľudské zdroje i seba samé/ých. Ako „podnikateľky/ia so sebou samými“ si vytvárame „hlboko pragmatický, kapitalistický vzťah k svojmu vnútornému a sociálnemu ja, ktoré nám bráni zaujať viac hodnotovo orientované postoje alebo politicky konať“10.
Kuba Szereder vo svojej knihe The ABC of projectariat analyzujúcej prekérne prostredie umeleckej prevádzky pri označovaní kultúrnych pracovníkov a pracovníčok ako špecifickej „triedy pracujúcich“ skôr než s pojmom „prekariát“11 pracuje s pojmom „projektariát“. Naznačuje tým, že viac než prekarita, neistá existencia, môže byť pre aktérov a aktérky pôsobiacich na umeleckej scéne definujúci spôsob organizácie umeleckej prevádzky a práce. A je potrebné tiež dodať, že tento posun nazerania na profesionálov a profesionálky aktívnych v umení môže byť v istom zmysle pre ne samé a pre nich samých emancipačný – identifikovať sa s prekariátom, ktorý je stále viac prezentovaný ako obeť než reálna politická sila môže byť viac seba-viktimizačné než nápomocné. Naproti tomu pojem projektariát v sebe zároveň nesie aj pomenovanie jadra problému, voči ktorému, keď je už raz identifikovaný, možno vyvíjať stratégie a podnikať kroky na jeho prekonanie.
Na to, našťastie, nemusíme vynachádzať koleso. Mnohé príklady zo zahraničia, ale aj z domáceho prostredia, i z iných oblastí, než umenie, nám môžu byť inšpiráciou – iniciatívy ako Nerůst v kultuře, Kodex feministické instituce, umelecké projekty ako Nylonové súvislosti a mnohé ďalšie. Treba sa organizovať, založiť odbory, spolky, lobovať. Aplikovať nástroje ako napríklad stanovenie minimálnych honorárov pre jednotlivé odpracované úkony, etické kódexy inštitúcií a podobne. Samozrejme, takéto nástroje len zmierňujú súčasnú neudržateľnú situáciu, korigujú neznesiteľné podmienky a nedá sa hovoriť, že tam, kde sú zavedené do praxe, prekarizácia neexistuje. Individualizmus, nerovnosť a súťaživosť sú štrukturálny problém celého systému, na ktorého prekonanie bude treba prekódovať základné nastavenie, hodnoty a ciele.
Už teraz existujú paralelné štruktúry, slobodné inštitúcie nielen organizačné, produkujúce umenie a vytvárajúce inú, paralelnú prevádzku založenú na hodnotách rovnosti a spolupráce alebo solidárnej ekonomike, ale aj inštitúcie existujúce pre vzájomnú podporu a pomoc.
A kto vie, možno zmena nemusí prísť iba zdola. Veľké očakávania vyvolávajú pokusy s univerzálnym príjmom pre umelkyne a umelcov, ktoré zaviedlo Írsko v rámci trojročného experimentu, podobne v USA sa skúša viacero podobných príkladov, aj keď nie takých rozsiahlych a štedrých. Umelecké prostredie býva často označované ako modelové či inšpiratívne pre súčasný, neoliberálnymi politikami sformovaný ekonomický systém, alebo ako aréna, kde je možné experimentovať a testovať nové ekonomické modely. Tentokrát by umelecké prostredie mohlo byť skutočne vzorom pre omnoho lepšiu transformáciu.
1) LOREY, Isabel: Governmentality and Self-Precarization. On the normalization of cultural producers. In: SHEIKH, Simon (ed.): CAPITAL (It Fails Us Now). Berlin: b_books, 2006
2) Napríklad: KOZŁOWSKI, Michał – SOWA, Jan – SZREDER, Kuba (eds.): The Art Factory. Warsaw: Bęc Zmiana, 2014.
3) Brook, Orian – O’Brien, David – Taylor, Mark: Panic! Social Class, Taste and Inequalities in the Creative Industries. Create London, Arts Emergency, 2018.
4) McMillan, Kate: Representation of Female Artists in Britain in 2019. Freeland Foundation, 2020.
5) Ideas for a new art world. Dostupné na: https://thewhitepube.co.uk/blog/ideas-for-a-new-art-world/.
6) SHOLETTE, Gregory: Dark matter. Art and Politics in the Age of Enterprise Culture. London – New York: Pluto Press, 2011.
7) ABBING, Hans: Why are artists poor? Amsterdam: Amsterdam University Press, 2002.
8) CLEMENTS, Lucie: Equity global scoping review of factors related to poor mental health and wellbeing within the performing arts sector. Dostupné online: https://www.equity.org.uk/media/6188/mental-health-report5.pdf, [cit. 2022-10-20].
9) Mental Health Charter. Dostupné online: https://www.equity.org.uk/at-work/bullying-harassment/mental-health-resources/mental-health-charter/, [cit. 2022-10-20].
10) In: SZREDER, Kuba: The ABC of the projectariat. Living and working in a precarious art world. Manchester: Manchester University Press, 2021, s. 90.
11) Kultúrni pracovníci a pracovníčky hovoriaci o problematike prekarizácie práce v tejto oblasti mali tendenciu sa skôr stotožňovať so širšou triedou prekariátu – najmä čo sa týka aktivistických, ale aj teoretických snáh spojených s hnutím EuroMayDay.
