Niečo horí by Ema Hesterová

Výstava Niečo horí v kurátorskej koncepcii vo Viedni pôsobiaceho umelca a kurátora Juliusa Pristauza sa podľa jeho slov venuje „aspektom konštruovania identity v kontexte individuálneho a ekonomického blahobytu. (…) sleduje rôzne skutočnosti a trajektórie reprezentácie v priebehu času“ a za cieľ si dáva „zmapovať rôzne telá – z ktorých mnohé boli vystavené procesom, ktoré z nich urobili ,iné‘ a umiestniť ich, vo svojej podstate, do komodifikovaného priestoru“. Ďalej sa „zamýšľa nad vyčerpanosťou a rýchlosťou…“ a aj nad tým, „či súčasné čítanie queer v západnom globalizovanom kontexte môže vôbec slúžiť ako dostatočná stratégia na rozvrátenie binárnych predstáv“. Dotýka sa okrem toho aj pracovných podmienok v umení a k tomu všetkému chce spochybniť aj formát výstavy ako taký. Ak sa pozrieme do nedávnej a aj trochu dávnejšej histórie výstav na Slovensku, tak uvidíme, že výstav, ktoré by takto sústredene dávali priestor queer hlasom a pozíciám, ktoré spoločnosť označuje za „iné“, je žalostne málo. A ak sa pozrieme na výstavy, ktoré tento priestor poskytujú, na Slovensku aj mimo neho, často narazíme na to, že ide o výstavy, ktoré ostávajú pri povrchových konštatovaniach a politikách reprezentácie. Táto výstava je komplexným hľadaním, neúnavným pýtaním sa a nekonečným odkrývaním nuáns queer každodennosti či histórie „inakosti“. Ukazuje nám svet queer očami a hľadá si v ňom svoje čiastkové témy. No na takýto rozsah si tých tém kurátor vybral trochu priveľa. Ostávajú otvorené, nahlodané a ich vzájomné polohy a prepletenia nedefinované. Nevieme, kde sa prelínajú, kde sa od seba odkláňajú, či kde kráčajú vedľa seba. Ako diváčky a diváci sme postavené*postavení pred rozostrený obraz, ktorý si musí každý*každá poskladať sám*sama. Avšak to, podľa čoho si ten obraz máme poskladať a súvzťažnosti upratať, miestami ostáva v až príliš náznakovej rovine a túto neľahkú úlohu dostávame naservírovanú vo výstavnej architektúre, ktorá je síce sofistikovaná a bystrá, no ktorá by mohla byť témou sama o sebe. Kritizuje white cube, dekonštruuje ho a zároveň si z neho robí kulisy, aby odkázala na klubový/javiskový aspekt niektorých queer priestorov. A aby bol obraz, ktorý si máme tvoriť, ucelený, musíme prejsť tromi miestami, v ktorých sa výstava nachádza. Neľahká úloha sa tak stáva ešte o čosi ťažšou. Ale možno je to dobre, možno je na čase, aby sme boli konečne konfrontované*konfrontovaní s tým, že tŕnistá a útrpná cesta k porozumeniu nemá byť iba tá, ktorou chodia marginalizovaní*marginalizované, utláčaní*utláčané, ale aj tá, ktorou pôjde väčšina. Nemôžeme čakať, že budeme donekonečna vzdelávané*vzdelávaní, ale musíme sa vzdelať samy*sami. Musíme urobiť svoju časť práce. Na pozadí nedávnych tragických udalostí je to o to dôležitejšie.