Výstava Ota Hudeca Earthrise! predstavuje vo Východoslovenskej galérii v Košiciach diela, ktoré vznikali v priebehu predchádzajúcich piatich rokov v rôznych krajinách. Kurátorky Lenka Kukurová a Verena Tintelnot pripravili expozíciu zloženú z mediálne rôznorodých diel (zastúpená je maľba, videá, objekty), pričom rozdielna je aj ich modalita a žánre (objektivizované dokumenty, poetické, agitačné a metaforické obrazy a rozprávania). Hudecova výstava je apelatívna, ako to napokon avizuje aj jej samotný názov a sprievodné kurátorské texty. Naliehavosť vyplýva najmä z tlmočenia pocitu prežívanej klimatickej a environmentálnej krízy a túžobne želanej transformácie spoločnosti. Spoločným menovateľom vystavených diel a kľúčovým slovom celej výstavy je antropocén a značná nesúrodosť či skôr pestrosť vyplýva práve z hľadania primeraných spôsobov, ako o tejto komplikovanej epoche a zároveň komplexnej téme, zasahujúcej všetky oblasti života, zmysluplne komunikovať. Ako a akým jazykom rozprávať o novo odhaľovaných a uvedomovaných sieťach vzťahov medzi človekom a ďalšími aktérmi planetárnych procesov v očakávaní blížiacej sa katastrofy? Ako zohľadniť aj mimoľudskú perspektívu a nechať zaznieť hlasy, ktoré boli často ignorované či prepočuté? Najpresvedčivejšie sa to autorovi darí v dielach, kde prekračuje konštatovanie známych faktov, opúšťa dokumentárny jazyk a vytvára sugestívne obrazy a situácie, ako sú Koniec slov a Vlajka planéty Zem. Monumentálna inštalácia Vek kratší ako nádych veľryby variuje archaický a existenciálny nautický motív: zobrazuje veľrybu plaviacu sa vesmírom s civilizáciou na svojom chrbte.
V závere svojej najnovšej knihy Čas pléthokracie: Když části jsou větší než celky a světový duch spadl z koně upozornil Václav Bělohradský na radikálnu premenu obrazu plavby, klasického toposu európskej kolektívnej imaginácie, ku ktorej dochádza práve v epoche antropocénu: Tradičnú metaforu, založenú na pozorovateľovi sledujúcom z bezpečia brehu stroskotanie lode na rozbúrenom mori, nahradil pocit a obraz straty pevného bodu a uvedomenie si skutočnosti, že na pomyselnom plavidle zmietanom vlnami sme sa ocitli všetci. Na výstave sa perspektíva pozorovateľa mení zásadne, keďže len výhľad z lode mimo Zeme umožňuje zažiť skutočnosť, ku ktorej referuje názov výstavy – „východ“ domovskej planéty nad horizontom. Oto Hudec svojou tvorbou svedčí, že obrazy imaginácie v epoche antropocénu nemusia byť len apokalyptické, ale môžu mať aj transformačný potenciál. Napokon, práve astronautické zábery Mesiaca s vychádzajúcou Zemou na obzore z roku 1968 patria k najvplyvnejším environmentálnym obrazom, ktoré nám radikálnou zmenou perspektívy umožnili vnímať Zem ako „modrú planétu“ a náš spoločný domov.
