Buďme všetky*všetci aspoň trochu queer by Ema Hesterová

Mnohé a mnohí si aj dnes ešte stále myslia, že ľudí patriacich k väčšinovej spoločnosti (bielej, cis, heterosexuálnej) sa to, čo je queer, a životy tých, ktoré*ktorí sa ako queer identifikujú, vlastne až tak netýkajú. Že je v poriadku trvať na nejakom „vy“ a „my“, ktoré jedných stavia do popredia a druhých utláča, a že možno, keď na tom budú trvať dostatočne dlho a dostatočne intenzívne sa usilovať o to, aby všetci a všetko, čo je queer nemohlo rásť a kvitnúť, tak že to všetko a všetky*všetkých budú môcť vytesniť zo svojho zorného poľa a tváriť sa, že tu predsa nič také nie je. Queer životy si všimnú, až keď sa niečo stane, trošku sa zhrozia, ale napokon aj tak povedia, že sa predsa „nemali tak ukazovať“. 

V prevažne bielych, heteronormatívnych spoločensko-politických priestoroch, ktoré obývame, je všetko, čo je „iné“, queer a nenormatívne hrozbou. Sara Ahmed vo svojej knihe The Cultural Politics of Emotion píše1 o heterosexualite ako o „scenári pre ideálny život“ a dodáva, že na základe tohto scenára sa potom odvíja aj všetko ostatné v našich životoch. Vraví, že:

„Heterosexualita funguje ako istá forma verejného komfortu a to tak, že umožňuje telám rozpínať sa do priestorov, ktoré sú vopred prispôsobené ich tvaru. V týchto priestoroch sa žije pohodlne, pretože dovoľujú telám zapadnúť; na povrchy spoločenského priestoru tvar takýchto tiel už zapôsobil (je to ako stolička, ktorá sa časom vytvaruje tým, že si do nej opakovane sadajú isté telá…)“2

a odkazujúc na Gill Valentine ďalej dodáva, že: 

„… „heterosexualizácia“ verejných priestorov, ako sú napríklad ulice, je naturalizovaná opakovaním rôznych foriem heterosexuálneho správania (billboardy, hudba, prejavy heterosexuálnej intimity atď.), procesom, ktorý si heterosexuálne subjekty ani neuvedomujú. Povrchy sociálneho a telesného priestoru „zaznamenávajú“ opakovanie istých činov a prechádzanie nejakých tiel a nie iných. […] Heteronormativita je tiež niečím upokojujúcim: človek sa cíti lepšie, keď naňho*na ňu pôsobí teplo konfrontácie so svetom, ktorý ho už prijal.“3

To, o čom Ahmed píše, je skvelou demonštráciou toho, ako sa sexualita, rodové identity, ich prejavy a queerness netýkajú výlučne intímnych vzťahov či jednotlivkýň*jednotlivcov, ale predovšetkým politiky i každodennosti úplne každej*každého z nás. 

Naša každodennosť v neskorom kapitalizme na planéte zmietanej klimatickou a ďalšími všemožnými krízami teda nie je vôbec jednoduchá na strávenie a je neuveriteľne náročné v nej vidieť svetlé momenty, ktoré by mohli potenciálne viesť k náprave alebo aspoň k zlepšeniu. A k tomuto zdrancovanému stavu klímy, planéty a spoločnosti, ktorá niektoré*niektorých chráni a niektoré*niektorých nie, prispieva práve prevládajúce uvažovanie v uzavretých mantineloch, snaha o kategorizáciu, zjednodušenie a zbinarizovanie všetkých a všetkého a, v neposlednom rade, heteronormativita. Ona, jej koncepty žitia a predstavy o rodine umožňujú dravé, vykorisťujúce usporiadanie, v ktorom žijeme, udržiavať. Heteronormativita sa väčšinovej spoločnosti drží a tá ju zas ďalej reprodukuje. Reprodukuje ju práve aj tým, že sa istá časť ľudí snaží queer životy nevidieť. Pre koho to však robí? Z takéhoto usporiadania predsa profituje iba horných pár percent populácie. 

Mnohé*mnohí sme viac či menej presvedčení o tom, že život v tomto usporiadaní nie je udržateľný. Na jeho (ne)udržateľnosť narážame každý deň vtedy, keď počúvame správy o najsuchších dňoch, extrémnych horúčavách, vojnách, alebo keď si nemôžeme dovoliť vlastniť byt, v ktorom bývame. Možno si uvedomujeme, že počas našich krátkych pominuteľných životov sa asi veľkých zmien nedočkáme, ale aj tak… Ako z toho von? Audre Lorde vo svojej eseji4 píše, že prežitie je: 

[…] „umění stát v osamění, být nepopulární a nechat si někdy spílat, umění hledat společnou řeč s těmi, kteří se nacházejí vně systému, s cílem definovat a hledat svět, v němž bychom mohly všechny vzkvétat. Je to učení o tom, jak uchopit naši odlišnost a učinit z ní naši sílu. Protože pánovy nástroje nikdy nezboří jeho dům. Sice nám ho umožní dočasně porazit v jeho vlastní hře, ale nikdy nám neumožní uskutečnit skutečnou změnu.“

A ak je jedným z pánových nástrojov na udržiavanie statusu quo heteronormativita, potom by jednou z možných odpovedí a najfunkčnejších stratégií, ako zbúrať jeho dom, mohlo byť „squeerovanie“ spoločnosti. Squeerovanie v tom zmysle, v akom pojem queer popisujú Judith Butler.5 V ich ponímaní je queer východiskovým bodom pre súbor historických reflexií a predstáv o budúcnosti, a ak ním má aj ostať, tak by mal byť pojem queer niečím, čo nie je úplne pevne definované, ale niečím, čo ponúka aj miesto na prekrúcanie, premenu svojich predošlých významov a použitia smerom k rozširujúcim sa politickým potrebám. Inými slovami, aby sme si zvýšili šance na zmenu a vedeli si predstaviť inú budúcnosť, ako tú, ktorá nás pri nečinnosti čaká (s najväčšou pravdepodobnosťou veľmi zarmucujúca), mali by sme do všetkých životov, verejných i osobných, queer i nequeer ľudí zakomponovať stratégie queer žitia. 

To, ako by sa to pri troche predstavivosti dalo urobiť, nám vo svojej videosérii Metamorphosis6 ukazuje Institute of Queer Ecology.7 Ich interdisciplinárne práce vo všeobecnosti zdôrazňujú vzájomnú „prepojenosť, intimitu a medzidruhovú vzťahovosť“8 v záujme dekonštrukcie prevládajúceho naratívu o nadvláde človeka. Odráža sa pritom od pozície queer komunít, ktoré pri predstavách o novej budúcnosti stavia do popredia, pretože stratégie, akými by sa podľa nich pristupovalo ku klíme, sú stratégie, ktoré queer komunity už dôverne poznajú a uplatňujú. Tie sa zakladajú práve na prepojenosti, symbióze, vzájomnej podpore či starostlivosti a séria Metamorphosis je výsledkom takýchto úvah. Je akýmsi návodom, scenárom možného vývoja. 

Séria obsahuje tri časti a kratší „predhovor“. Videá sú akýmisi kolážami, videoesejami, v ktorých sa miešajú rôzne zábery a videá kolujúce po internete, ktoré ukazujú napríklad požiare a prírodné katastrofy, s estetickými 3D animáciami. Každé z videí tiež sprevádza obsiahly a veľmi konkrétny naratív. V predhovore kolektív v skratke identifikuje súčasné najpálčivejšie problémy a rámcuje tak ostatné tri časti. Hovorí o vymieraní druhov, o tom, ako sa klíma drasticky mení, no ekosystémy sa nestíhajú na tieto zmeny adaptovať, a o tom, ako klimatickú krízu nemáme chápať ako oddelený problém, ale ako súčasť komplexného planetárneho poriadku. Je neodlučiteľná najmä od sociálnej nerovnosti. Ďalšie tri časti potom cez metaforu a prepojenie s hmyzom naznačujú možný vývoj spoločnosti. 

Prvá epizóda vyvracia mýtus o tom, ako sa príroda do rovnováhy dostáva sama. Že zmeny síce prídu, no samé sa stabilizujú, a že sa teda klimatické a aj triedne zmeny jednoducho vyriešia samy. Ďalej nám vraví, že sa máme odkloniť od darwinovského ponímania prírody a prikloniť sa práve ku queer stratégiám, ktorými sú symbióza, spoločný vývoj a kolaboratívne prežitie. Nosným významovým prvkom, ktorý prestupuje všetky videá, je hmyz (motýľ). V prvom diele ešte húsenica, ktorá sa často považuje za škodcu a ktorá sa tu prirovnáva k súčasnej ekonomike; obe potrebujú stály prísun zdrojov, na ktorých sa udržiava závislosť. No Institute of Queer Ecology chce vzdorovať tým silám a naratívom, ktoré umožňujú rozvoj extraktívneho kapitalizmu. Lenže takýto vzdor sa zas nehodí tým, ktorí na ňom profitujú, pretože to by znamenalo zastaviť „petronásilie“, nechať Zemi to, čo je jej, a odriecť si finančný profit. Kolektív preto jedinú cestu vidí v úplnej premene toho, ako svet operuje a ako ho poznáme, kompletnú metamorfózu a tiež distribúciu pocitov viny z jednotlivca na systémy, ktoré majú väčšinový podiel na tom, kam sa svet uberá (štáty, korporáty…). Kapitalizmu vyhovuje udržiavať „larválne štádium“ spoločnosti, pretože je to spoločnosť, ktorá neustále konzumuje, tak ako larvy húseníc. 

Ak sa však z tohto statusu quo chceme vymaniť, je dôležité larválne štádium čo najskôr ukončiť a „zakukliť sa“. V druhej časti sa vývoj posúva práve sem a hovorí o tom, že keď sa hmyz kuklí, vylučuje enzýmy, ktoré rozpúšťajú všetky tkanivá. Rozoberá tak všetky svoje zavedené štruktúry na zhluky buniek. Presne tak, ako by sa mohli rozpustiť všetky škodlivé štruktúry spoločnosti. Tieto zhluky buniek sú potom dôležité pre budúcu podobu. Ak má však hmyz nevyhovujúce podmienky pre život, pozastaví sa jeho vývoj. V tomto pozastavenom štádiu kolektív vidí aj nás. Na to, aby sme našli svoje miesto a to, akými spôsobmi sa chceme ku svetu vzťahovať, potrebujeme aj my priaznivé ekonomické podmienky, v ktorých sa nám bude dariť. No zatiaľ sa darí iba systému a ešte k tomu na náš úkor. Zároveň si máme podľa nich uvedomiť, že ľudstvo nie je najúspešnejšou formou života, naša existencia je na úkor iných druhov. Zem je podľa nich planétou hmyzu a všetky žijú metamorficky – radikálne transformujú svoje telá.

V poslednej časti potom Institute prichádza s tým, že queerness (možno tu uvažovať o queerness, o ktorej hovoria Judith Butler) ešte neprišla. Že predstavuje ideál, ktorý sme ešte nedosiahli. Odkazujúc na José Estebana Muñoza hovoria o queerness, ktorá trvá na inom svete a je ukotvená v budúcnosti. Vracajú sa tu potom k scenáru vývoja a po štádiu kukly sa dostávajú k štádiu imága. Imágo sa dostalo z kukly, transformované a pripravené čeliť novým podmienkam, v queer budúcnosti. Ako príklad tu vystupuje gynandromorfický motýľ, ktorý na polovici tela nesie samčie a na druhej samičie rozpoznávacie znaky. Tie však nesúvisia s reprodukčnými orgánmi a teda o niečo bližšie majú k rodovému vyjadreniu. Gynandromorfické motýle sa väčšinou nedokážu rozmnožovať a metaforicky udržiavať heteronormatívne usporiadanie sveta. Institute of Queer Ecology svoju sériu uzatvára práve tým, že queer budúcnosť je v priamej opozícii proti produkcii, ktorá je hnacím motorom neskorého kapitalizmu a klimatickej krízy. Odpoveďou sú teda komunitné spôsoby spolužitia, medzigeneračná výmena vedomostí, queer príbuzenstvo a túžba, ktorú so sebou takéto uvažovanie prináša a ktorá môže byť úplne základným nástrojom na stavanie nového sveta. Na to, aby sme sa začali pomaly predierať z lariev a postupne budovať spravodlivejší svet, by stačilo, keby sme si namiesto tvárenia sa, že v nás nič také nie je, osvojili queer stratégie a všetky*všetci boli aspoň trochu queer.