O queer časovosti a kolaborácii v súčasnom stave krízy: Rozhovor s Ľubošom Kotlárom by Denisa Tomková

Ako prežívame plynutie času? Ama Josephine Budge vysvetľuje, že pominuteľnosť je jediná vec, ktorá je trvalá. Tiež hovorí, že to, ako vnímam dážď ja, sa líši od toho, ako ho vníma mravec. Taká samozrejmá a banálna vec, ale ako často sa zamýšľame nad svojím postavením vo svete a vzájomnou závislosťou živých bytostí? Naše poznanie a vnímanie sveta je obvykle vnímané ako univerzálne a všeobecne platné, avšak v skutočnosti je podmienené hierarchickými systémami a normatívnymi štruktúrami okolo nás. V rozhovore s výtvarným umelcom Ľubošom Kotlárom sa rozprávame o queer časovosti a vytváraní alternatívnych vzťahov k času a priestoru, ako aj o tom, prečo je nevyhnutné sa v umení v momente prebiehajúcich kríz posunúť z oslavovania výnimočnosti jednotlivého génia k pochopeniu vzájomnej závislosti a kolaborácie. 

Kotlár je výtvarný umelec a fotograf, ktorý pôsobí medzi Bratislavou a Prahou. Je absolventom Vysokej školy výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave, Katedry fotografie a nových médií. Má za sebou aj niekoľko medzinárodných výstav a rezidencií. Počas svojho štúdia sa zúčastnil výmenných pobytov na Aalto School of Arts Design and Architecture v Helsinkách a na Bezalel Academy of Arts and Design v Jeruzaleme. Kotlár sa venuje komerčnej fotografii, ako aj voľnej umeleckej tvorbe, kurátorstvu a pedagogickej činnosti. Momentálne vyučuje na Katedre fotografie a nových médií na VŠVU. Vo svojej tvorbe pracuje kolaboratívne s cieľom vytvoriť komplexnejšie prezentácie, ktoré ho prekračujú ako individuálneho umelca. Je jedným zo zakladateľov a aktívnych členov umeleckého kolektívu dsk., ktorý založili v roku 2012 spolu s Ivou Durkáčovou a Jánom Skaličanom. V roku 2022 spolu s Robertom Gabrisom pre pražské Bienále Ve věci umění založili kolektív, ktorého cieľom bolo formovať nové naratívy okolo nebinárneho queer rómskeho tela v priestore umeleckej inštitúcie. Kotlárova tvorba je charakteristická performatívnym prístupom k práci, ako aj stieraním hraníc medzi jednotlivými žánrami s cieľom odkloniť sa od klasifikácie a normatívnych kategórií. V rozhovore, Kotlár opisuje, ako mu queer teórie a queer spôsob myslenia umožňujú pochopiť a opísať aktuálny stav prebiehajúcich kríz, ale aj to, prečo podľa neho predstavuje queer subjekt pre systém zlyhanie.

Denisa Tomková: Tvoj projekt s názvom nowlessness je séria pozostávajúca z troch eventov (v chápaní medzižánrového podujatia medzi výstavou, umeleckým dielom a performace): act i: calm after the storm (2018); act ii: the waves (2019); act iii: hot in here (2021). Čo spája tieto tri eventy? 

Ľuboš Kotlár: Tieto (doposiaľ) tri eventy, samozrejme, vzájomne prepojené sú, z môjho pohľadu to napovedajú do veľkej miery aj samotné názvy, ktoré prostredníctvom „aktov“ čiastočne odkazujú k dráme a následnosti jednotlivých dejstiev v dramatickom diele. Moje akty však nemajú priamu následnosť, ich poradie nie je dôležité pre vzťahy medzi nimi ani v rámci čítania projektu ako celku. Po formálnej stránke ich spája práca so špecifickým priestorom, pre ktorý každý event priamo vzniká, kolaboratívny princíp tvorby, zdanlivá formálna neuchopiteľnosť, multižánrovosť, snaha o komplexnosť a najvýraznejšie azda ich krátke trvanie. V spojitosti s ich krátkym trvaním je dôležitý aj fakt, že moja úloha sa končí v momente, keď event začína – situácia, ktorú sme vytvorili, sa naďalej organicky vyvíja sama bez nášho ďalšieho pričinenia. 

DT: Čo ich spája obsahovo? 

ĽK: Obsahovo oscilujú všetky tri najmä okolo konceptov vychádzajúcich z prostredia queer teórie, ktoré sa však v jednotlivých aktoch manifestujú v nadväznosti na ďalšie kontexty, s ktorými v danom momente pracujem(e). Všetky sa čiastočne snažia zotrieť rozdiel medzi autormi*kami projektu, kurátormi*kami, performermi*kami a divákmi*čkami, prostredníctvom čoho zdanlivo vzniká „bezpečný priestor“, forma fyzickej platformy, na ktorej sú si na obmedzený čas všetci*ky bez rozdielu rovní*é. Zväčša ide o pomerne intenzívne stretnutia množstva ľudí, ktorí tak vedome či nevedome tvoria dočasne formu komunity naviazanej na tento projekt. Práve preto ponúka čítanie projektu nowlessness ako celku možnosť vnímať jednotlivé akty aj v širších súvislostiach v porovnaní s individuálnymi myšlienkami prezentovanými v jednotlivých aktoch. 

DT: Zámerne som použila pojem projekt, lebo ty zámerne stieraš hranice žánrov vo svojej praxi. Napríklad pri act i: calm after the storm môžeme hovoriť o vernisáži, party či performance, pri act ii: the waves išlo o performance, ktorá prebehla počas otvorenia „výstavy“, ale pri odstránení aspektu performance zostal galerijný priestor skoro prázdny… Ako vnímaš stieranie hraníc medzi týmito žánrami či kategóriami? 

ĽK: Rozhodnutie myslieť a následne pracovať týmto spôsobom v podstate prišlo veľmi prirodzene. Osobne to vlastne vôbec nevnímam ako nejakú vedomú samoúčelnú rebéliu či vymedzenie sa voči stereotypom a systému, skôr mám pocit, že snaha o násilnú kategorizáciu a systematickosť, paradoxne, mnohokrát vedie k čiastočnej redukcii možných foriem čítania týchto diel. Týka sa to všeobecne aj kategorizácií vo forme „queer umenia“, „národného umenia“ atď., s ktorými vlastne nie som osobne stotožnený. Keďže individuálne identity už nevnímame ako statické, ale fluidné, nevidím logický dôvod, pre ktorý by výstupy našej práce nemohli byť rovnako nestále. 

DT: Ako sa kolaboratívna práca vyvíja v tvojej tvorbe a prečo je pre teba dôležitá?

ĽK: Z čisto praktického hľadiska by som povedal, že ako absolvent Katedry fotografie a nových médií na VŠVU v Bratislave som sa ocitol v momente, keď som cítil potrebu expandovať do iných médií mimo statického fotografického obrazu, pričom remeselne prakticky (zatiaľ) ovládam len to svoje, aj keď sa postupne snažím nadobúdať zručnosti aj v iných médiách. Samozrejme, samotná produkcia diel dnes nie je bezvýhradne viazaná na zručnosti konkrétneho autora*ky, avšak namiesto anonymných tieňových „remeselníkov*čiek“ som sa rozhodol s ďalšími ľuďmi spolupracovať ako s autormi*kami diela. Forma kolaborácie sa teda pre mňa stala prostriedkom pre obohatenie nielen vlastných výtvarných výstupov po formálnej stránke, ale aj vzájomnej konfrontácie myslenia, kreatívnych stratégií, prostriedkom k vytvoreniu oveľa komplexnejšej prezentácie, ktorá nevypovedá iba o mne ako individuálnej osobnosti.  

DT: Keď hovoríš o participácii ako o vymedzení sa konceptu umelca*kyne ako samostatného*ej autora*ky, napadá mi ako Anna Lowenhaupt Tsing argumentuje proti výnimočnosti jednotlivca a za vzájomnú závislosť druhov. Tvoje eventy odkazujú aj na stav núdze a postapokalyptickú situáciu. Rovnako Tsing tvrdí, že spolupráca je požiadavkou na prežitie v neistých časoch. Ako ty vnímaš dôležitosť spolupráce v čase klimatickej krízy či prípadne inej núdze?

ĽK: Klimatická kríza, respektíve pluralita prebiehajúcich kríz všeobecne hrá v mojej práci jednu z kľúčových úloh – je pre mňa vlastne veľmi otázne, či je možné tvoriť aj bez nadväznosti na tento stav, keďže žijeme s vedomím jeho existencie, a tým nás priamo či nepriamo každodenne konfrontuje. Pre mňa bol pomerne zlomový moment, keď som si uvedomil (vlastne úplne náhodne), že práve prostredníctvom queer teórie a queer spôsobu myslenia dokážem pomerne exaktne opísať tento aktuálne prebiehajúci stav. Michel Foucault uvádza na príklade priestorov spojených s BDSM komunitou príklad možného vymedzenia sa voči normatívnym silám spoločnosti, keďže v týchto komunitách fungujú jasne stanovené pravidlá, ktoré sú však výsledkom kolektívneho rozhodnutia a zostávajú dynamické, menia sa podľa aktuálnych potrieb komunity. Prijať nenormatívny spôsob myslenia, naplno si uvedomiť zlyhanie, ktoré ako spoločnosť predstavujeme, reštrukturalizovať hierarchie a medziľudské vzťahy. Tento princíp sa snažím na osobnej úrovni dávať do praxe aj prostredníctvom kolaboratívneho charakteru mojich projektov.

DT: Ďalším dôležitým opakujúcim sa aspektom v tvojich prácach je práca s časovosťou. Napríklad v druhom z eventov s názvom act ii: the waves (2019) sa venuješ cyklickosti času. Prečo je koncept časovosti pre teba dôležitý? 

ĽK: Vychádza to pravdepodobne najmä z osobnej fascinácie a čiastočne aj zvedavosti. Pre súčasnosť je čas, respektíve jeho nedostatok, absolútne kľúčový – neustály zhon, tlak na individuálny výkon, charakteristický nikdy nekončiaci rad vizuálnych podnetov a informácií, roztrieštená pozornosť atď. Čas je pre mňa fascinujúci svojou abstraktnosťou, neuchopiteľnosťou a faktom, že sme si ho vymysleli, pričom hrá pre nás absolútne kľúčovú úlohu. Pamätám si, ako som v nejakom náhodnom online videu prvýkrát počul fakt, že pyramídy sú na časovej linke rovnako vzdialené od Kleopatry, ako je Kleopatra vzdialená od nás. O tomto hovorím, keď hovorím o jeho abstraktnosti – jedna vec je poznať fakty, ktoré mi napríklad niekto odprednášal v škole na rôznych stupňoch štúdia, ale úplne iná vec je uvedomiť si súvislosti medzi nimi vo väčšej mierke, ako je priemerný individuálny ľudský život. 

DT: Jack Halberstam tvrdí, že existuje niečo ako „queer čas“ a „queer priestor“ a uvažuje o queerovosti ako o výsledku zvláštnych časovostí, nápaditých životných plánov a excentrických ekonomických praktík. Chápe queerovosť nie ako sexuálnu identitu, ale skôr ako spôsob života, ktorý vytvára alternatívne vzťahy k času a priestoru. Ako vnímaš časovosť a prežívanie času?

ĽK: Queer subjekt predstavuje pre systém zlyhanie už z princípu, keďže (zväčša) nenasleduje konvencie spojené s fyzickou reprodukciou, s ktorou úzko súvisí akumulácia kapitálu pre vytvorenie vhodných podmienok na výchovu potomstva, a tým aj zachovanie osobných či národných hodnôt a tradícií. O prijatí tohto zlyhania hovorí Halberstam ako o produktívnej forme vyhradenia sa voči heteronormatívnym štandardom a kritike kapitalizmu. Zaujímavé je tiež, že keď hovorí o opustení patriarchálneho heteronormatívneho spôsobu života, ktorý je podmienený reprodukciou a z nej vyplývajúceho radu aktivít, nehovorí špecificky iba o queer komunite, ale aj o HIV-pozitívnych barebekroch, sexuálnych pracovníkoch*čkach, ľuďoch bez domova atď. Myslieť spôsobom, ktorý nie je zameraný na reproduktívny futurizmus, je v radikálnejšom ponímaní rezignáciou na koncept budúcnosti ako taký, priamo nás viaže na prežívanie prítomného momentu, z čoho som v podstate vyšiel pri vytváraní samotného názvu „nowlessness“.

DT: Minulý rok ste na pražskom bienále spolu s Robertom Gabrisom založili kolektív, aby ste tak reprezentovali rómsku queer komunitu na medzinárodnej umeleckej výstave s cieľom formovať nové naratívy okolo nebinárneho queer rómskeho tela. My sme o tomto projekte spolu už hovorili. Zaujíma ma však, ako vnímaš tento projekt v kontexte tvojej tvorby ako takej, čím na tvoju ostatnú tvorbu nadväzuje a čím sa od nej líši?

ĽK: Myslím si, že s Robertom sa nám podarilo vytvoriť spoločnú inštaláciu, ktorá skutočne plnohodnotne reprezentuje prácu nás oboch. Som rád, že sa nám podarilo vytvoriť inštaláciu, ktorá napriek svojej zdanlivej statickosti vykazovala performatívne prvky, na jednej strane diváci*čky po vstupe do miestnosti cítili pach cukru, opisovali jeho chuť, ktorá sa im asociatívne evokovala v ústach aj bez priamej interakcie s objektami v inštalácii, na druhej strane sa táto inštalácia v čase postupne sama vyvíjala pod vplyvom rôznych faktorov, ktoré sme nedokázali a ani nechceli ovplyvniť, akými boli napríklad teplota vzduchu a jeho vlhkosť – objekty, ktoré sme vytvorili, teda prechádzali neustálou zmenou, čo sa týka ich skupenstva, pevnosti, či vo výsledku aj vizuálnej stránky inštalácie.

DT: V našom rozhovore opisuješ pocit toho, že ste sa ako kolektív zamerali na vašu spoločnú marginalizáciu, ktorá vás mala spájať aj skrz iné rozdiely v názoroch a postojoch, až kým ste si uvedomili, že to nestačí – môžeš mi o tom povedať viac?

ĽK: Možnosť zdieľať čas, myšlienky a prácu s ďalšími ľuďmi, ktorí zdieľajú rovnakú identitu niekoľkonásobnej menšiny, bola z mojej strany sprevádzaná určitou dávkou eufórie. Asi som mal pocit, že si môžeme vzájomne veľa dať, intenzívnejšie rozvíjať náš vlastný naratív v skupine, v porovnaní s individuálnym snažením každého z nás. Fakt, že náš kolektív neprežil ani po dokončenie projektu, vlastne učebnicovo demonštruje skutočnosť, že aj minoritné skupiny obyvateľstva sú vo svojich názoroch roztrieštené, čo je prirodzené a logické. 

1)Denisa Tomková, How Does a Collective End? An Interview with Robert Gabris and Ľuboš Kotlár in: https://momus.ca/how-does-a-collective-end-an-interview-with-robert-gabris-and-lubos-kotlar/, 3. 10. 2022

Ama Josephine Budge. Back to Earth: Queer Currents. Serpentine Podcast. 2020.

Anna Lowenhaupt Tsing, The Mushroom at the End of the World: On the Possibility of Life in Capitalist Ruins. Princeton University Press, 2021.

Jack Halberstam. The Queer Art of Failure. Duke University Press, 2011.

Jack Halberstam. „Queer časovosť a postmoderné geografie.“ In: Denisa Tomková (ed.). Online publikácia k výstave NIEČO HORÍ. Kunsthalle Bratislava, 2022