Anna Mária Beňová patrí do generácie maliarov*iek, ktorá si úspešne osvojila hybridnú formu prezentácie svojej tvorby v rámci online aj offline rozhraní už počas štúdia na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení – rovnako ako možnosti spolupráce s rôznymi súkromnými galériami a nezávislými umeleckými iniciatívami. Jej tvorba zarezonovala u odbornej, ale aj širšej verejnosti a vyvolala silné reakcie a emócie kvôli explicitnosti zobrazenia, ktoré však na rozdiel od bežných pornoobrázkov sprostredkúvajú príbehy a komentáre k vzťahovým dynamikám a komunikujú nám obsahy, ktoré s vtipom a zveličením penetrujú nečakané oblasti nášho väčšinového heteronormatívneho podvedomia.
Miroslava Urbanová: Tvoje maľby sú explicitné, drzé, vtipné, občas nežné, tematizujú nielen sex, fantázie, túžby, ale aj medziľudské vzťahy ako také, boj o moc. Ako v tebe dozrievalo toto smerovanie tvorby?
Anna Mária Beňová: Vždy som mala potrebu výtvarne sa vyjadrovať – od strednej školy, kde som študovala propagačné výtvarníctvo, som si prešla všetkými témami, ale vždy išlo o zadania. Až ku koncu strednej som začala tvoriť voľnejšie, lákali ma presahy do telesnosti, zobrazovania ženského tela. Na vysokej škole sa objavili fragmenty, snahy o uchopenie týchto fyzických nuáns aj popri iných témach – portrétnych či figurálnych námetoch. Prelomovým bol obraz troch ohanbí nad sebou, ktorého kompozícia bola prevzatá z pornočasopisu, v ktorom sa nachádzal takýto obrázok troch žien a pri ňom text: Trúfneš si na nás? Chcela som stvárniť to absurdné stupňovanie mužskej túžby. Ešte som však presne nevedela, čo a akým spôsobom by som mohla maliarsky uchopiť, išlo skôr o premaľby z časopisov. Neskôr som podobné kompozície začala kolážovať a prepájať s vlastnými asociáciami, myšlienkami a nápadmi.
MU: Čo pre teba predstavuje porno – iba predlohu alebo niečo, čomu sa trochu vysmievaš? Aký máš k pornu vzťah v rámci svojej tvorby?
AMB: Záleží od toho, čo zobrazujem: mávam obdobia nápadov, kde používam predlohy z erotických časopisov, inokedy ma zaujme niečo na pozadí – nie iba ten akt, ale aj niečo, čo sa za tým skrýva a ťažko artikuluje.
MU: Erotické časopisy sú dosť „nineties“…
AMB: Áno, láka ma táto iná estetika a štylizácia celého aktu. Má to pre mňa zvláštne čaro toho, že je žena zobrazená ako objekt, ale v tej istej sekunde je aj bohyňou, hlavnou hrdinkou – ona je dominanta všetkého. Ja sa prostredníctvom maľby pohybujem v ambivalencii týchto rôznych polôh. Ide sčasti aj o ironizáciu, no nechcem zhadzovať či dehonestovať ľudí, ktorí sú v centre mojich námetov. Nejde síce o reálne príbehy, ale vážim si ich protagonistov*tky a zdajú sa mi často vtipné a hrozné zároveň – je tam veľa pocitov.
MU: V rozhovore s Matúšom Novosadom pre časopis Glosolália si sa vyjadrila, že sa maľbou vyrovnávaš so svojou ženskosťou. Čo pre teba znamenajú kategórie ženského a mužského, ako ich spracúvaš?
AMB: Keď som bola decko, otec bol u automechanika. Ja som naňho čakala a v interiéri tohto pracoviska, ktoré bolo úplne vytapetované nahými ženami, a mňa to veľmi zaujalo. Mohla som mať sedem rokov a uvedomila som si, že to je tá žena, ktorou som vlastne aj ja. Vtedy som prvýkrát precitla a identifikovala sa s týmto rodom, ktorý mi dovtedy prišiel strašne vzdialený. Počas dospievania som riešila stereotypné predstavy – ako sa správať dievčensky, nerobiť to a to, vnímanie toho, či som dostatočná a či nie, kto to určuje a prečo. Zároveň však počas celého toho procesu dospievania vo mne ostávala nejaká stigma, že ten rod ma nejakým spôsobom určuje a vyrovnávam sa s tým prostredníctvom maľby.
MU: Kam si schopná ešte sa posúvať v rámci tejto témy? Maľuješ predovšetkým krásnych, mladých jedincov – ľahšie sa ti s tým pracuje, možno v rámci aj čítania výjavu primárne v rámci čisto rodových znakov?
AMB: Vizualitu tiel až tak neriešim, viac ma zaujíma narácia. To, ako budú telá vyzerať, nebolo smerodajné. V tejto chvíli ostávam v mužsko-ženskej dualite, v budúcnosti chcem rozvrhnúť hutnejšiu dejovosť na plátne.
MU: Tvoja diplomovka sa však napríklad hrala s estetikou memečkového „zlého“ kolážovania. V zásade sú tvoje maľby veľmi naratívne, no zrazu tých príbehov bolo paralelne na ploche oveľa viac. Do akej miery ťa ovplyvňuje digitálne prostredie, spomínané mémy?
AMB: Vtedy som tak zvláštne prešľapovala medzi rôznymi vecami a mala som pocit, že by to malo byť niečo veľmi veľavravné a reprezentatívne. Neviem sa na to pozrieť ešte s odstupom, ale bolo tam veľa aj osobných vecí, ktoré som práve riešila. Bolo to pre mňa napäté obdobie a mala som pocit, že som vyhorela.
Memes mi prídu príbuzné v momente, keď ti docvakne pointa – rovnako, ako keď sa pozrieš na maľbu a tušíš, že ju vieš prečítať na základe nejakej gestiky. Spoločný máme aj humor, baví ma pracovať zároveň aj s popkultúrnymi odkazmi.
MU: Mémy sú prístupné istému druhu ľudí, generácii, komunite aj v zmysle narábania s rôznymi druhmi tabu. Tvoje obrazy však už naživo šokovali istú skupinu ľudí – a dokonca došlo k cenzorskému zásahu v rámci výstavy v súkromnej galérii… Potvrdilo sa ti, že aj zlá reklama je v konečnom dôsledku dobrá reklama?
AMB: Túto formuláciu som počula často. Pre mňa to bola nová situácia, s ktorou som nemala skúsenosť, a dosť som ju prežívala a cítila som sa zle aj kvôli komentárom, ktoré som si čítala v diskusiách.
MU: Cítila si sa možno ako celebrity, ktoré čelia takýmto komentárom vlastne bežne?
AMB: Necítim sa ako verejne známa osoba ani ako celebrita, ale išlo o moje obrazy, ktoré sú pre mňa intímne. Zvyčajne sa na ne chodí pozerať publikum, ktoré umenie zaujíma – aj tam sú reakcie rôzne, ale v tomto prípade som to negatívne veľmi intenzívne prežívala.
MU: Zároveň však nemáš málo followerov. Tvoja ďalšia výstava s názvom Oops I did it again mi prišla veľmi symbolická – v zmysle, že opäť ideš s kožou na trh – rovnako ako známa speváčka. Dnes už máš za sebou viacero výstav v rôznych súkromných galériách, ale aj v rámci nezávislých undergroundových projektov. Si skôr open callový typ alebo sa radšej necháš pozývať?
AMB: Pravdupovediac, nikdy mi žiadny open call nevyšiel. Bola to náhoda a šťastie, že ma oslovili správni ľudia. Niekedy som však riešila aj na základe spomínanej predošlej skúsenosti záležitosti, ktoré ma zarazili – napríklad možnosť označenia mojej výstavy nálepkou 18+, hoci keď v tej istej galérii iní, povedzme etablovanejší, maliari a maliarky vystavili erekcie a vulvy, tak sa to vôbec neriešilo.
MU: Čo je pre teba dôležité pri spolupráci?
AMB: Stanoviť si podmienky dopredu, aby to vyhovovalo obom stranám. Môže to byť oficiálny aj neformálny vzťah, ale mala by tam byť možnosť diskusie vopred.
MU: Na sociálnych sieťach si za svoju vizualitu ešte ban nedostala?
AMB: V pravidlách Instagramu sa podľa mojich vedomostí nahota na sochách a maľbách neráta ako poburujúci alebo nevhodný obsah. Moji známi a známe pracujúce s podobným obsahom už dostali aj nejaké upozornenia, ale niekedy narazím na profily s miliónmi sledovateľov s explicitnejšími zobrazeniami, no neviem, ako funguje algoritmus. Neviem, čo sa presne sleduje a cenzuruje – teda okrem ženských pŕs, ktoré sú očividne najväčšie zlo…
MU: Áno, kontroverzné prsia…
AMB: Áno, nechutné, neprirodzené…
MU: Do niektorých malieb vkladáš svoj obraz, máš na sieti aj nejaké reprezentatívne sexi fotky. Ako si na tom s nevyžiadanou pozornosťou na sieťach?
AMB: Niektorí ľudia si vytvárajú instagramovú persónu a ja si tiež niekedy dám storku spred zrkadla, kde si poviem, že dnes nevyzerám hrozne, a rada počujem, že mi to pristane. Ide o úplne prirodzenú potrebu cítiť sa chcený*á a dať tomu priebeh. Je to pomerne zvláštny fenomén, keď zdieľaš svoje selfies na sociálnych sieťach a keď vlastne máš záujem o validáciu a je to s tvojím konsenzom. Iná situácia pre mňa nastáva, keď sa presunieme z online sveta do reality. Práve tam ma nevyžiadané reakcie hnevajú – keď máš na ulici strpieť poznámky mužov, ktorí sa nevedia kontrolovať, a ty máš chuť iba sa cítiť pekne. Veľakrát mi však aj ako reakciu na moje maľby muži písali, že som určite nadržaná, keď robím také veci, alebo „tvoje maľby ma veľmi vzrušili“ a pod. Pre mňa však tvorba nie je žiadne sexuálne vybúrenie sa, ale čisto maliarska vec, nepremietam tam svoje tajné túžby, a tak to aj komunikujem – profesionálne.
MU: Kto ťa svojou maľbou dokáže nabudiť, vzrušiť?
AMB: Marlene Dumas je moja láska od strednej. Ďalšou silnou maliarskou osobnosťou je pre mňa Miriam Cahn.
MU: Zdá sa mi, že maľbe momentálne dominujú ženy. Myslíš si, že je to preto, že sme niekam pokročili, alebo že ženy vedia potiahnuť kariéru aj bez materstva, aby boli galeristi spokojní, alebo že maľba prestala byť lukratívna?
AMB: Dominujú, a veľmi ma to teší. Na scéne je veľa silných maliarok, ktoré riešia aktuálne témy každá svojským spôsobom.
MU: Často používaš v obrazoch obrátený stereotyp rodových rolí – namiesto voyera je tam zrazu voyerka. Vnímaš maľbu ako kritický nástroj voči spoločenskému statusu quo?
AMB: Maľba by mala byť podľa mňa kritická, ale zároveň ma v sekunde napadne, že keď niekto nerieši kritické témy a pracuje s citlivosťou maľby o maľbe, je to takisto v poriadku. Závisí to od individuality každého jednotlivca – aké má potreby v rámci vlastnej angažovanosti.
MU: Keby si mala dať na tvorbu nejaké nálepky, kategórie, ktoré ju najviac charakterizujú – o aké by išlo?
AMB: Absurdita. Mala som známeho, ktorý hádzal susedovi párky na záhradu iba preto, že keď sa potom zdvihol po tie párky a držal ich v ruke, bol z toho zmätený. To sú tie krásne veci v živote, ktoré ma bavia. Figurácia – taká formálna vec. Irónia. Ja si síce robím žarty z vecí, ale nie je to humor za každú cenu. Je to pre mňa vtipné tým, že je to prehnané, silené a ľudia nevedia, že je to myslené vážne. Milujem zneisťovať a miasť.
MU: V tvojich maľbách sú však aj subtílne momenty, ktoré indikujú nehu, hravosť, nie sú umiestnené v prvom pláne…
AMB: Aj v mojich predlohách sú pekné, jemné, nežné prvky týkajúce sa telesnosti – nechcem to nazvať iba aktom alebo pornografiou, kopuláciou – ale aj tam ľudia vnímajú telesne pekné pocity, ako vášeň, túženie či hlbšie pocity, akým je láska. Niekedy túto pozitívnu stránku vidno.
MU: Hovoríš o svojom záujme o tematizovanie telesnosti. Často sa z môjho uhla pohľadu v tvojich obrazoch stáva, že to, čo sa deje navonok, je v rozpore s tým, čo sa deje vo vnútri postavy. Ide o tvoje vyrovnávanie sa s vlastným prežívaním? Interpretujú ľudia tvoje diela inak, než ich zamýšľaš?
AMB: Interpretácie sú vždy rôzne – aj vďaka tej vizualite. Ja v maľbách primárne riešim osobné prežívanie vecí, vlastné frustrácie, je to pre mňa komunikačný spôsob, ako ich nafúknuť, naschvál prehnať. Snažím sa ich vypointovať, a zároveň sa cez ne preniesť, pretože sú silne prítomné v prežívaní, možno aj iných ľudí. Cez sociálne siete aj fyzicky reagujú ľudia na moje maľby naozaj rôzne. Prvoplánovosť ma aj napriek tomu vie prekvapiť. O dialóg o mojich obrazoch majú záujem väčšinou ženy a je to veľmi príjemné, ich reakcie sú zvedavé, sú vnímavejšie diváčky a zaujímajú sa o dielo.
MU: Ja vnímam zásadný rozdiel medzi erotickým umením a pornom v priamočiarosti a absencii nejakého tajomna v prípade druhého menovaného. Zdá sa mi, že v tvojom prípade by som nehovorila v konečnom dôsledku ani o jednom, telo je tu skôr nástrojom pre autorské vyjadrenie, pridávaš do kompozícií niečo naviac, predovšetkým prostredníctvom spomínaného zveličenia a rôznych maliarskych prístupov – ale čo ťa posúva v rámci prístupu k maľovaniu ako takému? Obrazy z výstavy s názvom Myslivecký realismus sú verné svojmu názvu.
AMB: Moja najnovšia téma – poľovnícke námety ako lov – pre mňa zároveň predstavuje metaforu partnerského dobývania. Dopredu však neviem, ako bude maľba formálne vyzerať – ako bude viac alebo menej popisná či realistická. Záleží na období, v ktorom tvorím. Pre každú výstavu vytváram ucelenú sériu prác, nad ktorými v tom čase rozmýšľam. Mám veľkú galériu námetov – niekedy sa vraciam k starším veciam a rozmýšľam, prečo som s nimi začala – určite chcem tento rok maľovať kovbojov a ich maskulínnu dynamiku s koňmi.
MU: Názvy tvojich malieb sú veľavravné, často majú zámerne chyby, niekedy píšeš priamo do obrazov. Aký je vzťah jazyka a obrazu v tvojej tvorbe?
AMB: Pomenovať dielo je ťažké. Tým, ako pracujem a komunikujem, potrebujem zľahčovať, a čo mi príde ťaživé, potrebujem situačne rozbiť humorom. Niežeby to bolo reflexné vytesňovanie vnútorného smútku… Počas strednej školy sme navštívili výstavu obrazov pozostávajúcu z farebných variácií geometrických útvarov s názvami ako Krása Kleopatry, Múdrosť druidov – a vtedy mi to pomenúvanie prvýkrát prišlo smiešne. Neskôr som sa na stáži v Brne morila s pokusmi, ako pracovať s telesnosťou, a začala som si sama robiť žarty z názvov. Inšpiratívnym sa mi vtedy zdal opakovaný výrok profesora: Choďte všetci na stáže, ktorý som si privlastnila a použila ako názov jedného obrazu. Často vyberám výrok z každodennosti, ktorý s obrazom nesúvisí, no spätne sa mi možno objavia konotácie. Keď je názov úplne odlišný od obrazu, a je to tak „absurdne blbé“, vtedy ma to baví.
MU: Cítiš rozdiely medzi fungovaním vysokého školstva na Slovensku a v Česku, kde si bola na stáži? Kedy si začala verejne prezentovať svoje diela? Asi ti dosť pomohli práve spomínané sociálne siete…
AMB: Iná mi prišla možno mentalita. V maliarskom ateliéri sa na Slovensku riešia skôr formálne ako obsahové záležitosti a v Česku to bolo viac punkové, vizualita sa prispôsobovala obsahu – aspoň to bol môj pocit – hlavné bolo, aby tá maľba bola uveriteľná. A tá bola uveriteľná, keď si presne vedela, čo robíš/maľuješ – resp. keď si o tom takto hovorila. To sa mi však zdalo vždy ako paradox, pretože si myslím, že nikto nevieme, čo presne robíme. U mňa je maľba proces, v ktorom tvorím napríklad nejakú sériu a všetko sa v priebehu tvorby vynára alebo mení, nemám plán, ako presne bude maľba vyzerať, kam umiestnim ktorý ťah. V Brne som o. i. začala cez koronu používať Instagram na prezentáciu svojich diel. Najprv som nemala financie na materiál a nemala som sebavedomie zavesiť to na sociálne siete. Tým prácam som neverila – boli to formáty A3 na papieri. Našťastie ma povzbudila moja vedúca ateliéru z VŠVU Klaudia Kosziba, nech sa prezentujem. Zistila som však, že okrem zbierania spätnej väzby je Instagram skvelý aj na komunikáciu – aj s inými umelcami a umelkyňami, ktorí pracujú s podobnými témami iným spôsobom. Je pekné pozorovať nejaké kolektívne vedomie v tom, že spracujem nejaký typ námetu a niekto iný robil presne s tým istým námetom alebo podobným spôsobom.
