Erik Vilím: Aké výživové doplnky na kĺby používaš?
Roman Bicek: Teraz žiadne. Jedno obdobie, keď som intenzívnejšie skejtoval, som bral kolagén, ktorý si mi odporučil.
EV: Medzičasom som zistil, že chondroitín sulfát je oveľa účinnejší na zničené kĺby po dlhoročnom jazdení.
RB: Najlepšie na kĺby je neskejtovať (smiech).
EV: To je pravda. Neodchádzajme však od tej dosky na kolieskach. Viem o tebe, že sa venuješ skateboardingu už veľmi dlho. Čo pre teba znamenalo byť súčasťou tejto komunity?
RB: Prvýkrát som stál na skejte, keď som bol ešte decko. Najprv som sa len tak vozil a nevedel som, že sa tomu človek môže venovať intenzívne. Bolo to v čase, keď som sa zároveň presťahoval do Londýna. Našetril som si peniaze a kúpil si komplet (slang používaný pre označenie kvalitných skateboardov, ktoré sa zvyčajne kupujú po súčiastkach. Kúpa kompletného skejtu je veľmi výnimočná a často k nej dochádza iba na začiatku). Tým, že som skejtoval najprv sám, išlo mi učenie trikov pomaly. Skejt mal pre mňa spočiatku tú výhodu, že som nemusel byť doma, kde boli vždy nejaké problémy. Mohol som zobrať skejt, byť vonku a jazdiť.
EV: Takže to bola forma úniku?
RB: Áno, a zároveň som mohol byť súčasťou nejakej komunity.
EV: Teraz si mi odpovedal na moju pôvodnú otázku. Zostaňme ešte pri tomto slovíčku a povedz mi, čo sa zmenilo po návrate na Slovensko? Kedy si zapadol do skatekomunity v Bratislave?
RB: Z Londýna som sa vrátil, keď som mal 20. V tom čase som jazdil každý deň, úplne som tomu prepadol. Môj život vtedy balansoval medzi skateboardingom a umením. Vlastne už od mojich pätnástich rokov som sa sústreďoval iba na tieto dve veci. To, čo ma však ovplyvnilo najviac, bola tá kultúra okolo dosky na kolieskach.
EV: K tomu smeruje moja ďalšia otázka. Povedal by si mi príklady, čo ťa ovplyvnilo v rámci kultúrnej ponuky skateboardingu?
RB: Moji rovesníci počúvali vtedy jungle či hip-hop, chceli byť gangstrami. Nosil som široké gate, z ktorých visela reťaz, samozrejme. Potom som sa spriatelil s jedným chlapcom, ktorý býval v susedstve. Ten mi dal kazetu, kde boli Poison Ivy, NO FX, proste klasický americký punk a ska. Najviac ma však bavili Dead Kennedys a album Bad Time for Democracy.
EV: Túto punkovú vlnu v skateboardingu som v tom čase registroval aj ja. Priamo v Londýne to však muselo byť oveľa silnejšie. Skateboarding sa v tom čase delil na hip-hopovú vetvu a punkovú, pričom tá druhá bola špecifická radikálnym kritickým postojom nielen voči spoločnosti, ale aj establishmentu. Dead Kennedys boli veľmi politicky orientovaní. Dostal sa tento kritický postoj aj do tvojej umeleckej práce?
RB: Áno. V tom čase som mal 15 a neuvedomoval som si, aká bohatá je alternatívna hudobná scéna. Dead Kennedys pôsobili už viac ako desať rokov. Bol som prekvapený, že vôbec niekto takéto myšlienky verbalizuje. Veľmi som sa v tejto subverzivite našiel. Potom som si začal čítať o anarchii a začal som tiež vnímať politiku. Tam v Anglicku to bolo silne prítomné, možno ešte viac v lokalite, v ktorej som žil – medzi „working class“. Väčšinu tvorili migranti a migrantky. Zároveň sme sa v škole učili o triedach, mali sme ako povinné čítanie Steinbecka, román s názvom O myšiach a ľuďoch. Tlak triednej spoločnosti, to bolo pre mňa úplne niečo nové.
EV: Vrátim sa ešte raz k tvojmu návratu na Slovensko. Málokto z našej malej umeleckej komunity vie, že si bol dôležitou postavou skateboardovej scény v Bratislave.
RB: Keď som sa vrátil z Anglicka, rozprával som ešte dlho s prízvukom, mal som zlú slovenčinu. Veľa ľudí si myslelo, že mám nejaký handicap alebo pochádzam z menšiny inej národnosti, ktorá žije na Slovenku. Bolo to zvláštne obdobie. Po návrate bola skateboardová komunita iná ako v Londýne a bol som voči nej dosť kritický. Mnohé jej aspekty boli totiž v Londýne lepšie.
EV: Vieš uviesť príklady?
RB: Silnejšia inkluzívnosť a otvorenosť. Na Slovensku v nultých rokoch panovala v skateboardingu akási rivalita. Ak si nevedel dobre jazdiť, ostatní sa ti smiali. Vnímal som to negatívne, hovoril som si „veď ale ja tu nerobím nejaký šport“.
EV: Teraz si veľmi dobre pomenoval jednu zo základných vlastností skateboardovej komunity – inkluzívnosť. Napokon, cesta na umeleckú scénu súčasného umenia viedla u mňa hlavne cez skateboarding.
RB: Okrem absencie inkluzívnosti tu bola v nultých rokoch citeľná aj rodová neznášanlivosť, s ktorou som sa v Londýne nestretával. Panoval napríklad názor, že skateboarding nie je pre dievčatá. Bolo to jednoducho viditeľné, že aj tá subkultúra je stále pozadu oproti Západu.
EV: Veľkou témou v rámci skateboardovej komunity je definovanie skateboardingu – či je to subkultúra, alebo šport. Aký máš na to názor ty?
RB: Pre mňa je to proste „self-expression“. Samozrejme, ak chce niekto, aby to bol šport, atletika, tak prečo nie.
EV: Keď hľadám prienik medzi skateboardingom a tvojou umeleckou prácou vizuálneho umelca, tak sa mi tam ponúka princíp deštruktívnosti, možno až sebadeštruktívnosti. Pamätám si, ako si mi na pive po jazdení hovoril o tom, že veľa tvojich diel zničíš. Tento princíp vidím však aj v koláži, ktorú často používaš. Táto deštruktívnosť (vytrhávania, vystrihovanie) prechádza až do princípu dekonštrukcie, resp. je medzi nimi veľmi malá hranica. V skateboardingu tento princíp deštrukcie smeruje k telu, na čo som narážal v mojej prvej otázke o výživových doplnkoch na kĺby. Vnímaš túto podobnosť?
RB: Áno, určite. Pre mňa bol skateboarding istým ventilom rôznych psychických tlakov. Avšak aj keby som mu nepodľahol, asi by som si našiel iný nástroj, vďaka ktorému by som bol schopný spracovávať negatívne emócie. Bola to jednoducho terapia. A áno, táto nakumulovaná energia, prítomná v skateboardingu, sa tiež prirodzene prejavovala v expresívnej tvorbe. Možno aj z toho dôvodu som inklinoval k tradičným médiám, ako je maľba, kresba či koláž, ktoré umožňujú priamejšie, intuitívne a spontánne gesto. Už keď som bol na škole, rád som vnímal rôzne „images“. Často to boli obrazy z popkultúry či masmédií a ja som ich jednoducho subverzívne dekonštruoval a vkladal ich do vysokej kultúry. Veľký vplyv na mňa mala kniha Johna Bergera, ktorý už v 70. rokoch registroval tieto reklamné či popkultúrne obrazy a dával ich do vzťahu s vysokou kultúrou. Práve u tohto staršieho pána som našiel silné punkové až anarchistické myšlienky, čo mi, prirodzene, imponovalo.
foto: Ján Kekeli.
EV: Skôr než sformulujem ďalšiu otázku, zopakujem len rýchlo, čo si už povedal. Používaš teda primárne médium maľby, kresby či koláže a toto mediálne zameranie je niečo, čo pretrváva v tvojej práci a čo by sme mohli identifikovať ako súčasť tvojho umeleckého programu. Zdá sa mi však, že nie si typ „disciplinovaného“ umelca, ktorý má jasne definované všetky vrstvy programu, pričom sa pohybuje už iba v ním určených hraniciach. Okrem spomínaných mediálnych preferencií v tvojej kariére nie je nič, čo by implikovalo akúsi systematickosť či vypočítavosť. Skôr akoby si išiel proti programovosti a udržiaval si slobodu v tvorbe. Chápem to správne?
RB: Áno, správne to chápeš a veľa som o tom premýšľal v minulosti, ešte ako študent VŠVU. V tom období sa dokonca očakávalo, že umelec či umelkyňa bude mať definovaný program, ktorý bude zároveň jasne čitateľný. Ja som v tom čase dúfal, že to príde akosi samo, prirodzene. Ale roky na škole ukázali, že to nedokážem. Po skončení štúdia som prestal úplne tvoriť, mal som takú krízu. Síce som mal ateliér, ale zaoberal som sa fundamentálnymi otázkami, prečo tvorím, pre koho a čo tým chcem povedať. Snažil som sa spomenúť si, čo ma na tej tvorbe bavilo, aby som obnovil stratený vzťah k umeniu. Súčasne pre mňa bolo vždy desivé predurčiť, čo budem robiť najbližších 5 až 10 rokov. Nešlo ani tak o to, že by som nebol schopný prijať zodpovednosť. Človek môže týmto krokom získať sebaistotu po formálnej aj ideovej stránke, ale ja potrebujem výzvu! Mne sa potom zdá, že tá moja tvorba sa stáva takou manieristickou. Jednoducho sa potrebujem držať na hrane. Musí tam byť riziko totálneho failu. Tento adrenalín vyhľadávam aj v skateboardingu a potrebujem ho aj v umeleckej tvorbe. Taktiež si myslím, že by vytvorenie a dodržiavanie vopred stanovených hraníc nebolo fér voči divákovi či diváčke. Naservíroval by som mu/jej vždy rovnaký obsah, ale na inej tácke.
Roman Bicek (*1981) sa pohybuje primárne v médiu maľby, kresby a koláže, pričom jeho záujem smeruje k politickej, sociálnej či ekonomickej každodennosti. V jeho prácach pozorujeme razantné expresívne gesto, istú hravosť, ale aj nemalú štipku autentickej a surovej punkovosti. Veľmi presne to vystihuje Ľuboš Lehocký. „V prejave je pritom nekompromisný, razantný a úderný, nie však arogantný či povýšenecký.“ Bicek komentuje, deštruuje a dekonštruuje, jemne kritizuje či subverzívne napáda zaužívané videnia sveta, preberá obrazy z masmédií či popkultúry, aby im určil úplne nové významy. Bicek je vizuálny umelec a pedagóg, absolvent Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, kde aktuálne pracuje ako asistent v Ateliéri intermédií Jany Kapelovej.
