Pavol Truben vo svojej tvorbe predstavuje fiktívne rekonštrukcie historických procesov, situácií a projekcií budúcnosti, so zameraním na okolnosti vzniku nových, mýtus zakladajúcich príbehov. Prostredníctvom simulovanej archeológie médií a autorskej mystifikácie prináša rozprávanie o podobách kolektívnej imaginácie a formovaní vizuality, ktorá sa stáva základom zdieľaných príbehov. Truben analyzuje úlohu obrazov pri interpretácii reality, ale i konštruovaní možných svetov, pričom nás pozýva premýšľať nad okolnosťami mýtotvorby, odohrávajúcej sa v rozmedzí očakávanej katastrofy a vysnívanej utópie. Reálne zvieratá ako vlk a králik, ale i mýtické stvorenia ako uroboros a leviatan, sa v autorom skúmaných a pretváraných kontextoch stávajú aktérmi symbiotických i predátorských vzťahov, nositeľmi symbolických hodnôt, premenlivých kultúrnych asociácií a antropocentrických projekcií. Imaginácia spájaná so zvieracou ríšou tak vedie k možnostiam prelínania reality a fikcie a k tvorivému pohybu na pomedzí kategórií prírody a kultúry.
Uroboros (2008), séria troch tlačí Pavla Trubena, vychádza z digitálne upravených máp, spájajúcich informácie o výskyte vybraných druhov hmyzu so siluetami ich tiel. Tri vybrané živočíšne druhy spája špecifický životný cyklus, definovaný spojením aktu plodenia a smrti, ktorý na biologickej rovine napĺňa archetyp cyklického vznikania a zanikania. Život hmyzu je autorom nahliadaný v rámcoch mýtického konceptu: modlivka nábožná (Mantis religiosa) po akte párenia odhryzne hlavu samca, samička snovačky jedovatej (Latrodectus mactans), pavúka známeho aj ako čierna vdova, svojho partnera po oplodnení požiera a chrobák nosorožtek (Megasoma actaeon) zabezpečuje prežitie svojho potomstva tak, že kladie svoje vajíčka do tiel mŕtvych živočíchov.
Kultúrna kontextualizácia skutočného či fiktívneho správania živočíchov je v Trubenovej tvorbe sprevádzaná interpretačným variáciami spracovávaných informácií, vizualizovaných dát a vytváraním fiktívnych záznamov a dokumentov.
Hybridný objekt Vývojová fáza predátora a jeho obete (2020) prepája prostredníctvom technológie 3D tlače lebky predátora a jeho koristi. Autorským posunom vzniká špekulatívna anatomická realita, simulujúca nálezovú situáciu fosílií, ktorá dokumentuje novú etapu vzťahu dvoch živočíšnych druhov: vlka dravého a králika divého. Prelínanie skeletov dvoch jedincov – reprezentujúcich dva články potravinového reťazca v nekonvenčnom vzťahu – vytvára pomník patovej situácie zamrznutého konfliktu, spochybňujúci biologicky deterministický a hierarchický vzťah dravca a jeho potravy.
Obdobné prehodnocovanie vnímania vzťahu prináša Porovnanie výskytu vlka dravého a králika divého v Česku, Poľsku a na Slovensku (Nu Pagadi!) (2020), ktorý vizualizuje výskyt králika divého a vlka dravého v stredoeurópskom regióne. Získané údaje predstavuje v podobe mapy zviditeľňujúcej analytické dáta, ktoré sú transformované do podoby rozšíreného naratívu o nepriateľskom vzťahu vlkov a králikov. V znázornených lokalizačných mapách je v rohu grafík zakódovaná pointa – výskyt králika sa s výskytom vlka v skúmanom teritóriu takmer neprekrýva. Truben v grafike konfrontuje informácie o reálnych biotopoch zvierat s mapovaním miest výskytu vlka v kolektívnej obraznosti, teda s populárnymi kultúrnymi reprezentáciami vlka ako predátora zameraného na králiky.
Séria kresieb Utópia (2023) vytvára mediálnu simuláciu obrazových záznamov z nastražených fotopascí, objektívne zachytávajúcich vzťah králika a vlka. Pseudodokumenty podnecujú vznik mýtu o utopickom spolužití druhov, kde je harmonická symbióza situovaná do epochy po vyhynutí ľudstva. Autor sugeruje, že antagonistické vnímanie vzťahu vlka a králika je ľudskou projekciou, prípadne bolo formované podmienkami, ktoré človek na Zemi vytváral.
Objektová inštalácia Utópia (Romulus a Rémus 2.0) (2023) parafrázuje kultový objekt Kapitolskej vlčice (Lupa Capitolina), ktorá podľa povesti o založení Ríma dojčila zakladateľov mesta Romula a Réma. Pôvod a vek známej sochy je nejasný a dodnes je predmetom prebiehajúcich výskumov a diskusií, avšak panuje zhoda v názore na kompozitný charakter objektu – zobrazenia Romula a Réma boli doplnené stáročia po realizácii sochy samotnej vlčice. Aj vznik reinterpretovaného ikonického obrazu, kde zakladateľov večného mesta nahradili králiky, pracuje s koncepciou nejasnosti pôvodu a anachronizmami, pričom jeho prototypom je mediálna imitácia objektívneho záznamu skutočnosti, ktorým je nočný záber z fotopasce. Autor navodzuje situáciu, v ktorej sa technické a objektívne zachytenie skutočnosti stáva podnetom pre subjektívne interpretácie a dezinterpretácie s potenciálom vzniku nových mýtopoetických rozprávaní.
DNA Leviatana (2018) je objektovou metaforou, vizualizáciou princípu šírenia a zrkadlenia informácií v online priestore. Nejednoznačnosť pôvodu informácií v zdanlivo jasne viditeľnej štruktúre je vyjadrený repetíciou páru štandardných IKEA lámp, v ktorých je žiarovka nahradená imitáciou neónovej trubice, bez možnosti určenia skutočného zdroja svetla. Zmnožené a prepojené svietidlá vytvárajú model DNA závitnice mýtického obludného tvora, symbolizujúceho neustále bujnejúci svet informácií v postfaktuálnej dobe. Vizuálna metafora žiariaceho, narastajúceho, neuchopiteľného a nejednoznačného bájneho Leviatana je paradoxne vyjadrená prostredníctvom konvenčného vedeckého modelu štruktúry DNA. Inštalácia transformuje vizuál, založený na mikroskopických pozorovaniach, do podoby abstraktného rozmerného objektu a evokuje nekonečný rast mýtickej entity či hyperobjektu.
Tvorbu Pavla Trubena charakterizuje citlivosť voči materiálom a uplatneným technikám, dávkovanie jemnej irónie, zmysel pre podnetnú mystifikáciu a sofistikovaná práca so spektrom obrazových médií, symbolov a kultúrnych referencií. Vďaka premyslenému autorskému prístupu prináša sugestívne výpovede o vzniku mýtov a utopických biotopov, pričom našu pozornosť smeruje najmä k uvedomeniu si transformačného potenciálu obrazov.
