V súčasnosti Jana Hojstričová rozvíja paralelne niekoľko dlhodobých projektov fotografickej práce: jedným z nich je fotografovanie zbierok prírodovedného múza a program, ktorý by sme mohli chápať ako pohyb fotografického obrazu medzi „vedeckou“ fotografiou muzealizovaných prírodnín a „voľnou“ fotografiou expozícií, zbierok a priestorov múzea (od 2018 do súčasnosti). Podobne je to pri ďalšom jej projekte: fotografovaní priestorov novej priemyselnej architektúry. Pohybuje sa v nich medzi „dokumentačnou“ fotografiou súčasných priemyselných stavieb a „voľnou“ fotografiou výrobných a skladových veľkopriestorov, často práve dokončovaných, pred ich uvedením do prevádzky (cyklus Deintimizované priestory, od 2018 do súčasnosti). Dlhodobo pritom spolupracuje na treťom projekte: so sklárom a sklomaliarom Palom Machom. V rámci ich projektu vznikajú fotosklomaliarske závesné obrazy a cykly, inštalácie a prostredia v galériách, kde sa fotografie Jany Hojstričovej transformujú v tlači na sklo aj v sklomaľbe, prípadne v ďalších svetlocitlivých a ustaľovaných plochách rôznych materiálov (pozri knihu tejto spolupráce Experimentation and Reversibility, 2023).
Všetky tieto a ďalšie vetvenia prác Jany Hojstričovej prepája záujem o fotografický obraz, inštaláciu, prostredie a ich vzájomné vzťahy a interakcie. Station Contemporary Art Gallery jej ponúkla ďalšiu príležitosť a priestor, kde v spolupráci s kurátorkou Naďou Kančevovou pripravila inštaláciu z diel prvého z vyššie spomenutých projektov. Testuje a overuje tu spolupôsobenie veľkoplošnej zväčšeniny vytlačenej na papieri a zavesenej na stene s rôznymi formátmi vyvolávaných a vytlačených fotografií prírodnín zo zbierok a expozícií múzea v otvorených archivačných obálkach, otvorených „vitrínach“ položených na podlahe aj v otvorenej „vitríne-stole“. Fotografie rozmanitých archiválií, diorám a archivačného fundusu z prírodovedného múzea vytlačené na fotopapieri sú na tejto výstave uvádzané do vzťahov s fotografiami exponovanými na rozmanité iné druhy papiera, na emulziu, v pružnej vrstve želatíny, prípadne sú zaliate tekutým sklom.
Vznikajú tak dve vývinové línie. Jedna smeruje aj priestorovo k paradoxnému dokumentu (fotografia zaznamenáva múzejné expozície a súčasne sa ocitá vo vzťahoch nanovo budovaného fotografického múzea nezvratných zánikov bez nostalgie). Druhá testuje nové možnosti historických technológií fotografického média: naznačuje možnosti prekročenia dokumentárnej fotografie k experimentálnej fotografii (extrémne invázie) alebo aspoň k spochybňovaniu figuratívnej a naratívnej fotografie (mierne invázie). Niekde tu vznikajú a formujú sa ďalšie výzvy pre fotografku – ako bude ďalej redefinovať a prepájať obe línie, napríklad smerom k nezvratným extrémnym inváziám?
Fotografické obrazy sa do formátu svojich inštalačných „nosičov“ (laboratórne Petriho a iné misky) a do svojich „archivačných schránok“ ledva zmestia, prípadne sa do nich nevojdú celé: fotografie na papieri sa vyrolujú ako zvitky von z vitríny na podlahu alebo sa prevrstvujú vo vitrínach s blanami uschnutej želatíny, prekrývajú sa s kyanotypiou, s textilom lisovaným zo zvyškov. To, čo pôsobí ako fotozáznam múzejných exponátov a obrazy-objekty nového prístupu k starým fotografickým technikám (tintypia, dagerotypia, kyanotypia), je predovšetkým prostredím-úložiskom reflexií aj experimentálnym laboratóriom vzniku rozmanitých druhov fotografického obrazu. Toto prostredie uvádza do vzťahov minulé a súčasné možnosti ne-vyvolávania a ne-ustaľovania foto/grafie a naznačuje tie budúce, vrátane pomalého, ale nezvratného zániku (muzealizovaných prírodnín aj fotografií) a nového vzniku prírody aj kultúry vrátane umenia fotografie.
Extrémne invázie z názvu výstavy by mohli mať aj viacero ďalších významov. Na jednej strane sú to invázie ľudí do prírody, z ktorej už storočia okrem potravy odnášajú aj študijné, vedecky a umelecky poznateľné a muzealizovateľné exponáty, na druhej strane je to aj invázia fotografie do prírodovedného múzea: umelecká fotografia do múzea prírodovedy prináša iné pohľady aj možnosti poznávania. Vedecká fotografia by umožňovala predovšetkým rozpoznateľnosť a identifikáciu toho, čo snímka zobrazuje – napríklad kosť Mammuthus primigenius. Na zvlnenej zväčšenine negatívu môžeme na výstave uvidieť túto mamutiu kosť aj ako prehýbajúci sa zemský povrch, zasnežené vlniace sa územie, či sieťovinu dynamických liniek ponorených pod sklo a vynárajúcich sa v odleskoch tabuľového skla – a to poukazuje skôr na obraznosť a imagináciu, než na rozpoznateľnosť. Umelecká fotografia potom umožňuje nielen pohľady na to „čo“, ale aj „čím“ a „ako“ zobrazuje (ako je snímka utvorená vo vzťahu k dejinám a súčasnosti fotografického média). Vďaka umeleckej fotografii a jej inštalácii môžeme vidieť prehýbajúcu sa zväčšeninu mamutej kosti, ktorá prostredníctvom záhybov sťažuje rozpoznávanie a iniciuje nové možnosti videnia obrazu pod sklom alebo v záhybe. Podobne, ako to pri iných snímkach na tejto výstave robia ďalšie „filtre“ skla a pokrčenej či vodorovnej vrstvy želatíny, umožňujúce posun od rozpoznávajúceho k vidiacemu videniu.
Malé formáty snímok vypreparovaných zvierat zabalených v igelite s maľovanou prírodnou panorámou v pozadí (diorámy) v archivačných obálkach sú inštalované nad vitrínou-stolom s prišpendlenými snímkami zbierok vtáčích vajíčok, chrobákov, kostier živočíchov v archivačných krabiciach. Medzi nimi je aj fotografia starých cievok fotografických negatívov uložených v prírodovednom múzeu v podobných archívnych krabiciach ako prírodniny. V tomto prepojení je možné uvidieť aj vzťah (zobrazovania) prírody, kultúry a fotografie s ich diferenciami aj napätiami – uvidíme nielen ich rozpoznateľné obrazy, ale aj interagujúce sily rozmanitých spôsobov zobrazovania: premenlivými odrazmi svetla, priblíženými a vynárajúcimi sa fotoobrazmi, aj tými ponorenými a zanorenými, vzďaľujúcimi sa, krehkými a zanikajúcimi na rozmanitých membránach (papieroch, želatínach, sklách). V rámci tejto výstavy Extrémnych invázií a nezvratných zánikov je teda možné vlastným pohľadom objavovať a spoznávať aj invazívne extrémy a zanikajúce nezvratnosti fotoobrazu: uvidieť zvraty obrazov aj zvratné sklá-obrazy a pokrčené plastické i rovinné želatíny-obrazy presahujúce vedecký aj umelecký muzealizovaný, prišpendlený, ustálený pohľad smerom k experimentujúcej fotografii.