Hlt kože je názov výstavy Lucie Tkáčovej a Kataríny Hruškovej, ktorú aktuálne nájdeme v Galérii mesta Bratislavy. Ide o komplexný senzorický priestorový environment, inštaláciu, do ktorej sa vstupuje naboso a ktorá sa dotkne našej kože a všetkého, čo sa ukrýva pod ňou. Hovorí o tele, telesnosti, tekutinách, tkanivách a zamestnáva všetky naše zmysly. Nič tu nie je tabu, nič tu nie je trápne. „Tu je mäkko, nič ti neublíži,“ hovorí nám príjemný hlas z útrob inštalácie a je to naozaj tak.
Do inštalácie, formou aj estetikou pripomínajúcej trasu a zákutia tráviaceho traktu, nás vpúšťa mäkký „slížovitý“ záves, ktorý nás jemne capká po koži a okamžite v nás vzbudzuje viac či menej príjemné pocity stiesnenia. Vpúšťa nás do tmavej miestnosti, „žalúdka“, kde mäkké penovité prostredie víta naše ocapkané telá a hlas vychádzajúci z blikajúcej soľnej lampy nás navádza, aby sme si ľahli. A priestor nám vlastne ani inú možnosť, ako si nájsť pohodlie, nedáva. Náš pohyb, zastavenie, mäknutie a následné úplné uvoľnenie v pene umocňuje niečo ako vedená meditácia. Oproti „bežnej“ meditácii si tu však okrem končatín a svalov zvedomíme aj svoje vnútornosti a telesné tekutiny. Nevyhnutne sa stretávame s našou obnaženou telesnosťou a za zvukov škvŕkania sa ponárame hlboko do svojho fyzična. Slová, ktoré nám hlas vtláča do uší, sú nesmierne poetické, príjemné a v istom zmysle terapeutické. Nebojíme sa, nehanbíme sa, môžeme tu byť tým, kým sme vo svojej nahej podstate, a ako nám hovorí hlas: nevadí, keď nám stečie slinka, je to predsa normálne. Keď sme sa dostatočne uvoľnili, strávia nás črevá inštalácie a po vedenej meditácii nás na koniec tohto intenzívneho zážitku vypravia zvuky trávenia.
Máloktorému umeniu sa podarí dotknúť sa nás, nášho tela a našich pocitov tak, ako sa to podarilo Lucii Tkáčovej a Kataríne Hruškovej. Umelkyne vytvorili významami nabitý celok, no každému z nás dávajú možnosť spracovať ho podľa seba. V zákutiach inscenovaného tráviaceho traktu môžeme hľadať komplexné prepojenia a filozofické súvislosti, no rovnako ním môžeme len tak „prepadnúť“ a odísť s príjemnými pocitmi uvoľnenia.
