Ale čo je to humanizmus? Aký konkrétny záväzok predstavuje „byť človekom“ a ako sa praktické rozvinutie tohto záväzku rovná nehumanizmu? Inými slovami, čo v človeku tvorí neľudské, z hľadiska nárokov a následkov?
Reza Negarestani, The Labor of the Inhuman, Part I: Human[1]
Život v multikrízovom svete nám prerástol cez hlavy a preteká nám pomedzi prsty. Prehlbovanie starých a neustále objavovanie sa nových katastrof je naším každodenným chlebíčkom, čítame si o nich v autobuse, pri raňajkách a líhame si s nimi do postele, keď sa na TikToku prescrollujeme k videám horiacej Zeme alebo genocídy v Palestíne. Ráno sa zobudíme a rovnaký deň zažijeme znova a znova. Ponáhľame sa zo života von a on nám ukazuje, aký krátky vie byť. Svet sa točí rýchlejšie, ako si uvedomujeme, a naše vnútorné uši nás nestačia zastabilizovať. Vo svojej knihe We Have Never Been Modern si Bruno Latour kladie otázku, či na to, aby sme urobili miesto pre siete vied a technológií, musíme pohnúť zemou aj nebom, a vzápätí si aj odpovedá, že áno, naozaj musíme.[2] Pohli sme nimi, no zem sa nám vyšmykla spod nôh a nebo mizne sponad hláv. Humanizmus nás dávno sklamal a oklamal, dichotómiu príroda-kultúra už dávno nedrží nič pokope. Chýba nám iba vôľa si to naplno pripustiť.
Presvedčenie o vlastnej dôležitosti v nás zapchalo ústa empatii, ktorá by sa nevzťahovala iba na ľudí a mohla prehovoriť aj k neľudským bytostiam, ne-bytostiam, organizmom či ekosystémom. Paula Malinowská je umelkyňou, ktorej diela sú takouto empatiou naskrz prepletené. Zaoberá sa v nich práve témami rôznych kríz či urgencií a ich prepojením na vnímanie ľudských a neľudských entít a ich postavenia. Jej prístup je formovaný mäkkou, citlivou optikou a pretavený do glitchovitých výtvarných foriem.
Vo svojom videu Ivy Boom (2020) nám osvetľuje prepojenie rozšírenia brečtanu so stupňujúcou sa úrovňou poplašnosti stavu klímy. Oranžový, oheň pripomínajúci nedokonalý 3D vizuál nám pripomína, že dominancia postavenia človeka v rámci sveta má svoj koniec a že si príroda berie kontrolu pomaly naspäť. Svojou aktivitou a produkciou čoraz väčšieho objemu odpadu planétu dusíme a ona brečtanom dusí nás.
„Pokým sa nerovnosťou nebudeme zaoberať na medzidruhovej úrovni, nikdy nedosiahneme rovnosť medzi ľuďmi. Alebo, aby som to povedala ,adornovskyʻ, dejiny sú dejiny opresie a násilná dominancia ľudí nad ľuďmi začína dominanciou ľudí nad prírodou,“ píše Oxana Timofeeva vo svojej eseji.[3] Dôsledky nášho chladu a ľahostajnosti k (ne-)životom všetkého, čo nie je ľudské, už pociťujeme, dotýkajú sa našej pokožky a spaľujú ju. Napriek tomu sa nám polia cítenia rozširujú iba ťažko. Žijeme v presvedčení, že máme na všetko živé i neživé nárok, že môžeme rozhodovať. Sme predsa ľudia, môžeme všetko. Máme svoje ľudské práva. Pre inštitúciu ľudských práv je však kľúčové vylúčenie neľudí, neobčanov a neobčianok.[4] Na svoje miesto, ktoré nám požičiava slastné pocity z moci a nadvlády, sme sa však vyšplhali po ich chrbtoch.
Práca Pauly Malinowskej je v tomto kontexte akýmsi prahnutím po nastolení rovnosti v týchto vzťahoch. Neľudské má v jej dielach rovnaké postavenie ako ľudské. Sú vzájomne prepletené tak, ako napríklad v jej (Ne)botanickom beštiári (2023), v ktorom sa stretávame s bytosťami nesúcimi atribúty rastliny i človeka. Na prepojení človeka a rastliny je založené aj ďalšie jej dielo How Did Daphne Turn Into a Plant (2022). Ide o 3D animované video, ktoré tematizuje príbeh Dafné z Ovídiových Metamorfóz. Grécky boh Apolón sa nátlakom a násilím pokúša o získanie Dafné, ktorá je považovaná za jednu z najkrajších nýmf. Napriek tomu, že Apolón argumentuje svojím „božstvom“, manifestáciou moci a neutíchajúcim prosíkaním, vyjadruje Dafné svoj (nevypočutý) nesúhlas a poslednou možnosťou úteku pred znásilnením je pre ňu premena na vavrín. Príbeh je v Paulinom diele rozpovedaný omnoho abstraktnejšie a nachádza v ňom ďalšie prepojenia. Video je oprostené od agresie, ktorá sa inherentne s príbehom spája, je meditatívne, sledujeme rastlinné korene, cievy, ako pomaly cestujú prázdnotou, až napokon obopínajú tvár, oči a telo ľudskej postavy.
Ovídiove Metamorfózy sú jedným z kľúčových diel západnej kultúry, ktoré o nej v mnohých momentoch významne vypovedajú aj dnes. Dafnin príbeh vypovedá o situáciách, s ktorými sa (prevažne) ženy stretávajú neustále. Vypovedá o dôsledkoch života v patriarcháte a kultúre znásilnenia. Ak však zmeníme optiku, tak ako nás k tomu Paula aj nabáda, rastlinné bytosti v tomto príbehu nevystupujú ako tie, ktoré dominujú, ale ako tie, ktoré poskytujú útočisko. Pred krutosťou ľudského sveta katastrofami Dafné odchádza do toho neľudského.
Reza Negarestani vo svojej eseji, v ktorej sa podrobne zamýšľa nad ľudským a neľudským, píše, že nehumanizmus je: „požiadavkou k výstavbe a definovaniu toho, čo znamená byť človekom tým spôsobom, že na to, čo je ľudské budeme nahliadať ako na konštruovateľnú hypotézu.“[5] Paula Malinowska k vzťahom ľudského a neľudského takto pristupuje. Pýta sa na to, kde je nové miesto človeka na pozadí všetkých katastrof, a s prihliadnutím na to, že za ne sám môže. Taktiež sa pýta na to, ako a kde urobíme priestor všetkému neľudskému, ktoré svojou radikálnou expanzívnosťou potláčame. A dielo The Ballad of the Waves That Rotated the Earth (2024) nám navyše naznačuje, že to, čo sme brali ako bežné, treba oplakať.
Tento animovaný film je veľmi osobným príbehom vyrovnávania sa s náhlou stratou blízkej osoby. Hovorí o (ne)smrteľnosti a pominuteľnosti fyzického tela (či sveta) a vizualizuje ich nesmierne poetickým jazykom. Vo videu Paula pracuje s obrazmi mora, pláží a vedie nás nimi samotná umelkyňa. Na pláži rukou dvíha medúzu, dotýka sa jej, dotykom sa napája na jej vedomie a medúza Paule ukazuje svoju spomienku z dna mora. Umelkyňa sa pýta na to, čo všetko si telo dokáže zapamätať, a odkazuje k hypotéze bunkovej pamäti. Tá hovorí, že naše spomienky nie sú uložené iba v mozgu, ale v každej bunke nášho tela. Túto hypotézu ďalej napája na existenciu nesmrteľnej medúzy Turritopsis dorhnii, biologicky nesmrteľného tvora, ktorý je schopný zvrátiť svoj životný cyklus.
V balade, ktorá je zatiaľ posledným a aj najkomplexnejším Pauliným dielom, nám umelkyňa sprostredkúva veľkú bolesť a potrebu trúchlenia, no zároveň nás inšpiruje práve vysokou mierou empatie. Nutnosť rozlúčiť sa so svetom, ktorý sme poznali, je v tejto chvíli už nezvratná, bunky našej planéty si pamätajú všetko, čo sme na nej napáchali. Bojom za neľudské práva, medzidruhovou empatiou a citlivým dotykom sa však ešte stále môžeme pokúsiť o zmierenie s neľudským. Otázkou bude, či na naše pokusy nie je neskoro a čo na to povedia neľudia a neobčania.
[1] NEGARESTANI, Reza: The Labor of the Inhuman, Part I: Human, e-flux Journal, Issue #52, 2014. Dostupné online: https://www.e-flux.com/journal/52/59920/the-labor-of-the-inhuman-part-i-human/.
[2] LATOUR, Bruno: We Have Never Been Modern, Massachusetts 1991, s. 10.
[3] TIMOFEEVA, Oxana: Communism with a Nonhuman Face, e-flux Journal, Issue #48, 2013. Dostupné online: https://www.e-flux.com/journal/48/60030/communism-with-a-nonhuman-face/.
[4] Ibidem.
[5] NEGARESTANI (2014), cit. v pozn. 1.
