Útvar, ktorý najvýstižnejšie zobrazuje vznik života a energiu plynúcu z procesu jeho vývoja, je špirála, vlákno, ktoré sa od ústredného bodu stáča smerom von pozdĺž sledu sústredných kružníc. Cestou sa vracia na pôvodné miesta, čím sa zároveň približuje aj vzďaľuje od svojej minulosti. Jej predobrazom v prírode je krúživá dráha, počnúc pohybom mrakov, dymu, vzdušných a vodných vírov, až po vzor okvetných lístkov, pavúkov pradúcich pavučiny a húsenice obtáčajúce hodváb okolo svojho tela. Malá ako dvojitá špirála DNA, aj veľká ako galaxie, je symbolom podstaty života a cyklov vesmírnej zmeny a tvorby – obnovy, opakovania a znovuzrodenia, a preto sa vyskytuje v rôznych variáciách naprieč kultúrami, najvýraznejšie vo výtvarnom umení, od neolitických rytín až po iónsku volútu. V súčasnosti sa jej jemné inkarnácie opakovane objavujú v praxi výtvarníčky Kláry Hosnedlovej.
Projekty sa v autorkinom trvalo odvíjajúcom procese navzájom prelínajú, no jadrom každého cyklu je výšivka. Pôvodom česká umelkyňa, ktorá pôsobí prevažne v Berlíne, vkladá zložito vyšívané plátna do expanzívnych retro-futuristických kompozícií, pričom často používa rôznorodé prvky prírodných foriem a brutalistickej architektúry Sovietskeho zväzu a strednej a východnej Európy. Terrazzové panely, epoxid, ručne fúkané sklo a vláknité sochárske diela ukrývajú starostlivo zostrihané a zošité štúdie častí tela, ktoré pochádzajú z určitého súkromného rituálu. Podmanivé inštalácie, ktoré sú výsledkom tohto cyklického procesu, môžu pôsobiť (a často aj vyzerať) ako zámotok, mimozemská škôlka alebo transformačná miestnosť – kultové miesta so silnou schopnosťou premeny.
Samotná Hosnedlová sa do života vpriadla v roku 1990, a hoci sa často uvádza, že pochádza z krajiny bývalého sovietskeho bloku, vyrastala „v malej, ničím výnimočnej dedine blízko väčšieho mesta – normálna práca, normálni ľudia, normálne pomery“. Toto normálne miesto leží na Morave, v regióne známom najmä vďaka folklóru a dobrej slivovici. Zvlnená rieka Morava s miernym prúdom, náchylná na záplavy, tu vytvára rozsiahle bohaté ekosystémy vhodné na pestovanie viniča, ale pre Hosnedlovú tu neboli žiadne galérie, žiadne múzeá, len rozľahlá príroda a priestor na snívanie. Vtedy si sama šila oblečenie a, ako sa dá predpokladať, nechala svoju myseľ voľne putovať a plynúť. Jej matka (kaderníčka) a otec (automechanik) nemali vzťah k umeleckému svetu, ale neznevažovali jej tvorivé snahy, a tak sa presťahovala do Prahy, kde študovala na Akadémii výtvarných umení v maliarskom ateliéri Jiřího Kovandu. V tomto období sa začala zaujímať o výšivky a modernistickú architektúru, čo zavŕšila dizertačnou prácou o architektovi Adolfovi Loosovi a v roku 2016 výstavou pláten vyšívaných hodvábom v jednom z interiérov bytu, ktorý navrhol v Plzni (Byt Dr. Vogla, 2016). Tieto rané práce Hosnedlová vytvárala z nájdených obrázkov a filmových záberov, a neskôr z fotografií, ktoré sama inscenovala a ktoré sa stali rozhodujúcim prvkom jej praxe.
V nasledujúcom roku sa vrátila k skorším prácam (a interiérom, v ktorých sa nachádzali) a stvárnila ich pre výstavu VOGL v hunt kastner v Prahe. V roku 2018 prepracovala inštaláciu Ponytail Parlour v pražskom Národnom divadle, a potom vytvorila z dokumentácie tejto inštalácie výšivky pre Seated Woman v Karlin Studios. V roku 2019 jej diela putovali mimo Českej republiky na skupinové výstavy v Bazileji (Liste) a Paríži (Metamorphosis. Art in Europe Now vo Fondation Cartier), ale až rok 2020 jej priniesol prvú veľkú samostatnú výstavu a pozornosť širšieho publika. Výstava Nest (2020-21) v Kraupa-Tuskany Zeidler v Berlíne, v kurátorskej koncepcii Sarah Johanny Theurer, prezentovala ikonickú vežu Ještěd navrhnutú Karlom Hubáčkom v centre roztrieštenej ručne vytvorenej scénografie. Deväťdesiatštyri metrov vysoký betónový pozostatok sovietskeho futurizmu slúži ako hotel, meteorologická stanica a telekomunikačný vysielač, ktorý sa týči na vrchu Ještěd a vrhá neviditeľné vlákna energie a informácií do éteru nad Libercom. Samozrejme, samotná hyperboloidná veža sa do Berlína nepresunula, ale krivka a tón Ještědu sa vo výstave prejavovali s desivým účinkom, akoby Hosnedlová vyvolávala akýsi architektonický prízrak alebo v štýle Solarisu sprostredkovávala polozabudnuté, dávno minulé budúcnosti. Podlahové diely podobné doskám, zaoblená, brutalisticky pôsobiaca stena integrovaná s koženou lavicou, elegantné nástenné svietniky z ručne fúkaného skla a nehrdzavejúcej ocele a voľne stojaci blikajúci luster v tvare kruhu – to všetko dopĺňali autorkine charakteristické vyšívané plátna vložené do rámov z nehrdzavejúcej ocele, terrazzové obloženie a sklo tavené do formy.
V dokumentácii inštalácie autorka využila tento priestor ako pozadie pre mladé androgýnne postavy, ktoré stelesňujú futuristické čaro a nostalgiu veže. A predsa sú tieto postavy aj duchmi – na verejnej výstave sa nevyskytovali, išlo o súkromných performerov, ktorých Hosnedlová pridala neskôr a použila ich ako „prieskumníkov“ v rituáli zachytávania obrazu alebo v „stratégii performatívneho placemakingu“.
„Navrhne celé prostredie, ktoré chce vytvoriť,“ vysvetľuje Teurer, „a potom si vyhotoví fotografie, z ktorých neskôr vyšije obrázky ako ďalšiu iteráciu. Každú inštaláciu využíva pre ďalší cyklus alebo sériu diel. Takmer akoby to neboli len predmety, ale aj prepojenia do minulosti a do budúcnosti.“ Toto „prostredie“ sa označuje ako „performance“, ale presnejšie by bolo nazvať ho pohybovým dokumentom, výmenou energie alebo obrazovým rituálom, pretože nič nie je nacvičené ani realizované pre publikum ako také, ale riadi sa tým, čo Igor Hosnedl (manžel a občasný spolupracovník Hosnedlovej) nazýva „citlivosťou“, ktorou disponuje umelkyňa. Ako mi raz povedal, prvým krokom každého nového projektu je uskutočniť jedno z týchto súkromných rituálnych predstavení s jednotlivcom alebo skupinou, ktorá vzbudzuje túto „citlivosť“. Ich pohyby a interakcie so sebou samými a okolitým priestorom potom Hosnedlová voľne usmerňuje a fotografuje. Výsledné obrazy používa ako zdrojový materiál pre svoje výšivky.
courtesy umelkyňa a hunt kastner, Praha; Kraupa-Tuskany Zeidler, Berlín a White Cube, Londýn.
Zaujímať sa o tento proces znamená cítiť, ako sa vám autorkine vlákna pevnejšie ovíjajú okolo hrude. Všetky perspektívy alebo pohľady umelkyne a jej diela zostávajú zahalené a tajuplné, aj keď si vás podmania. Na výstave To Infinity v Kestner Gesellschaft v Hannoveri v roku 2023 vystavila v jednom priestore úzke prúžky výšiviek, ktoré vystupovali z nerezových rámov cez zvláštne epoxidové kukly, a v druhom veľké chumáče priadze a ľanových kúdelí – vlákien stočených do monolitov v podobe stohov sena, ktoré vytvorila z materiálu použitého na výstave Sound of Hatching na Lyonskom bienále v roku 2022. Tieto obrovské, neurčito organické objekty akoby pochádzali z mimozemskej úrovne inteligencie, podobne ako prízrační votrelci z filmov Solaris (1972), Arrival (2016) alebo trilógie Southern Reach (2014) autora Jeffa VanderMeera. Počas výstavy Nest Hosnedlová chovala v galérii priadky morušové v nádeji, že ich sekréty použije na svoje výšivky, čo bolo zrejme inšpiráciou pre zámotkové tvary obrovských voľne stojacich epoxidových puzdier na výstave Sakura Silk Moth (Art Basel, 2021). Najnovšiu tvorbu prezentuje Hosnedlová na prvej samostatnej švajčiarskej výstave a doteraz svojej najrozsiahlejšej výstave GROWTH v Kunsthalle Basel, kde predstavuje nové sklenené sochy a šité diela.
Návštevníka tu uvádza do neznámej krajiny s blatistými, mdlými odtieňmi a do akéhosi vzdialeného alebo izolovaného prúdu času, čím vyvoláva frustráciu a zámerné odcudzenie. Štruktúra výstavy a ambivalentné mladé telá vo svojich MacBookspace – v sivých, svetlo plavých a nejasne fialových farbách nevzbudzujú pocity nádeje alebo vitality. Je tu zmätený zmysel pre poriadok, ale bez zúrivosti, a tak je návštevník, podobne ako tesne orezané subjekty na jej plátnach, zovretý do ašpirujúcej reality, kdesi tesne mimo dosahu. Tvar bez formy, odtieň bez farby. Paralyzovaná sila a gesto bez pohybu. V tomto prehnanom, cyklickom procese a jeho hyperestetike autorka využíva mnohé z taktík módy a marketingu, dokonca stavia do popredia textilné remeslo a temné umenie metafyziky obrazu. A niečo v jej práci pôsobí výrazne online, ako jeden veľký, gestikulačný vtip o digitálnych „priestoroch“ alebo o otázke organizácie informácií, ktorá je vo svojej podstate architektonická.
Skôr než budem pokračovať, dovoľte mi pozastaviť sa pri tom, že Hosnedlovej dielo má na ľudí zvláštny vplyv. V textoch o jej umení sa objavuje hmlistá próza a umne zahalené rozpaky. V spletitej sieti, ktorú utkala, je niečo lákavé, lepkavé. Keď som zavolala priateľovi, aby som sa ho opýtala, čo si myslí o jej diele, ktoré videl osobne, popri niekoľkých nezvyčajne dlhých odmlkách mi povedal, že hoci má „auru“, je v ňom niečo znepokojivo vyhýbavé. Akoby zadržiavané. „Je to,“ pokračoval, „akoby existovali zóny vecí, z poznania ktorých sme zámerne vylúčení.“ Politika jej architektonických rozhodnutí zostáva nejasná, ale použitie ruín ideologického projektu modernizmu na niečo ako filter Instagramu alebo odcudzenie ako nástroj Photoshopu na úkor remeselnej praxe pôsobí… nemiestne. Alebo prinajlepšom nevedome cynicky. Rovnako ako hodiny, ktoré som strávila prehliadkou Hosnedlovej diela, aj náš rozhovor vo mne zanechal nevysvetliteľný smútok. Ten istý pocit sa mi neskôr vrátil pri čítaní textu o Las Vegas Sphere, ktorú navrhla architektonická kancelária Populous, od Eleny Saavedry Buckley pre The Paris Review: Toto je miesto, ktoré cítim ako stredobod (…), kde sa to, čo je vymyslené, režírované a úžasné, stretlo s vecami nášho sveta, betónovými a plastovými, ktoré sa predierajú časom. Tu narazili veci, ako by mohli byť, na to, ako v skutočnosti sú, a to mi umožnilo vidieť, že sa navzájom nabíjajú tenkým a horúcim prúdom. Sú tak blízko pri sebe, že medzi nimi zostáva len bolestivý priestor. Musíte sa zamerať na tento trblietavý okraj. Treba zistiť, kde sa svetlo začína a kde sa končí.
V sieti Kláry Hosnedlovej je ťažké nájsť lesk. Je v nej bázeň, smútok, zvláštne sklamané nádeje a krehkosť. Možno aj akési bledé pradeno krásy. Nie je tam však žiadny trblietavý okraj. Zatiaľ tam nie je, ale počkajme na ďalšie kolo. Nateraz je výraznejším prvkom jej diela povrchová štruktúra. Texere: tkať, zhotovovať – pliesť prútie alebo prútenú kostru; a textúra: sieť alebo štruktúra. V literatúre sa Theseus a Dante vydávajú po špirálovitých cestách cez labyrinty a úrovne pekla, čo naznačuje, že vnútorná cesta jednotlivca je vo vzájomnom vzťahu s okolitým svetom. Tkáme zamotané siete a ťaháme si povestnú vlnu cez oči, spriadame príbehy, zamotávame sa do uzlov a všetko zašívame, nenechávame voľné konce, až kým sa nerozpletieme vo švíkoch, v stehoch, visiac na nitke, a pritom krúžime bližšie a ďalej od nejakého útku pravdy.
