Nie je to po prvýkrát, čo sa Oto Hudec pustil do malieb na stenách verejných budov. Vyskúšal si to v spolupráci s rôznymi komunitnými centrami na Kapverdách, v Topoľčanoch, v Barcelone… Môžu vzdialene pripomenúť revolučné muraly hnutia Zapatistas v mexickom Chiapas, graffiti ako hlas trpiaceho umlčaného ľudu v sudánskom Chartúme alebo iné komunitné diela, ktoré nám asociatívne nabehnú v obrazovej pamäti, ako ich poznáme zo sociálnych sietí a z médií. Na jubilejnom 60. Bienále súčasného umenia v Benátkach Oto Hudec naplno zužitkoval svoje skúsenosti s komunitnou kultúrou, a to tak, že prizval k spolupráci výnimočne široké spektrum tvorcov: poetku, skladateľa, performerov, kostýmovú dizajnérku, choreografku, odborný tím SNG a v neposlednom rade dizajnéra webovej platformy, kde projekt ďalej pokračuje. Keďže vonkajší plášť zaodel do modrej, pavilón premenil na výzvu k nádeji inšpirovanú odvážnymi jednotlivcami.
Ako môžu stromy odplávať, keď majú korene? Už tento paradox je dostatočne silný na to, aby sme sa nad ním zamysleli. Nemôžeme predsa maľby starostlivo zhromaždených stromov rôznych tvarov, veľkostí, druhov a lokalít vnímať ako protestný akt. Procesia stromov napriek tomu odkazuje k rôznym protestným blokádam ochranárov, žien i mužov, prepojených krátkymi príbehmi a zhudobnenými básňami, ktoré si načítame prostredníctvom QR kódu. Okrem toho sa tiež môže stať, že natrafíme na živú performance pred pavilónom. Inšpiráciou pre Floating Arboretum boli protesty aktivistov a aktivistiek proti odlesňovaniu, teda bezprecedentnému výrubu vzácnych stromov v rôznych častiach sveta. Oto Hudec vytvoril interaktívny archív/databázu príbehov stromov, ktoré rozprávajú o spoločnom úsilí zjednotených komunít aktivistov v boji proti tomuto ničeniu. Databáza ohrozených a vzácnych stromov navyše neustále rastie a ktovie, koľko ich bude na konci trvania Bienále.
V knihe Dôvod k nádeji, ktorú napísala britská biologička Jane Goodall o svojej životnej ceste, charakterizuje stromy ako svojich priateľov. Goodall, ktorá sa zaoberá výskumom šimpanzov, začala svoju výskumnú dráhu v rezervácii Gombe (vtedy ešte rezerváciou nebola), nachádzajúcej sa v západnej časti tanzánskeho regiónu Kigoma. „Obzvlášť silno som vnímala bytosti stromov. Mala som pocit, že cítim miazgu, ako prúdi od skrytých koreňov až do najtenších vetvičiek vysoko nado mnou, nech som sa dotýkala slnkom vyhriatej hrubej kôry lesného obra alebo chladivej hladkej kôry mladého nedočkavého stromčeka. Uvažovala som, prečo naši dávni predkovia nezostali na stromoch podobne ako ľudoopy. Keď už sme svoj vývoj započali ako stromové primáty, prečo sme zliezli na zem?“ Jej odpoveďou na túto otázku je, že sme zliezli na zem, aby sme sa opäť vrátili na stromy. Teraz sa na stromy vracajú hlavne ochranári. A to nielen preto, aby na stromoch žili, ale aby zachránili tie, ktorým akútne hrozí výrub z dôvodu banskej ťažby, výstavby diaľnic, poľnohospodárstva a globálnych dopadov klimatickej zmeny. Mnohí z nich na stromoch prežili viac než rok a bola to pre nich skúsenosť podobná tej, ktorú opísala Jane Goodall. A o tom práve rozpráva kolekcia nástenných malieb realizovaná Otom Hudecom na vonkajších stenách pavilónu Českej a Slovenskej republiky spoločne so spievanými básňami.
Kurátorka projektu Lýdia Pribišová v sprievodnom texte k výstave napísala, že opakujúcim sa motívom v tvorbe Ota Hudeca je únik, útek zo sveta plného permanentne sa prelínajúcich kríz a túžba zachrániť to, čo je v danom svete, v danom civilizačnom prostredí takmer nemožné zachrániť. K tomu treba dodať, že umelecko-aktivistická dráha Ota Hudeca je vyjadrená nielen jeho aktívnymi postojmi voči klimatickej kríze, ale predovšetkým bezprostrednosťou umeleckých prostriedkov, ktorými sa obracia k imaginácii ako možnosti zmeny myslenia a vnímania okolitého sveta, a teda k potrebe nádeje. Hoci nám možno príde jeho tvorba príliš alegoricko-ilustratívna, jej sila tkvie v schopnosti podať príbeh tak, že v nás okamžite vyvolá spojenie so zážitkami z detstva. V mojej generácii je to najmä pobývanie v korunách stromov.
Ak nie je Hudecov projekt protestom, je potom lamentáciou? Áno, sprevádza ju nárek, stonanie a smútenie, exodus stromov. Stromy sa vydávajú na symbolickú plavbu, ale ešte stále sú tu, aby nás nielen varovali, ale dali nám inšpiráciu, že táto plavba nemusí byť len pochmúrnym odchodom. Sám autor sa aktívne zúčastnil na viacerých protestných akciách a s ochranármi vedie živý dialóg. Príbehy stromov vyrozprávané na fasáde nášho pavilónu v Benátkach odkazujú na význam úsilia o ich záchranu. Aj keď nie všetky protesty boli úspešné, stali sa inšpiratívnym precedensom a vzorom pre ďalšie protesty.
Oto Hudec nás zároveň vedie k úvahe o tom, ako veľmi sa umenie prezentované (nielen) v Pavilóne Českej a Slovenskej republiky za posledné roky zmenilo. Poučený divák sa nevyhne porovnávaniu s projektom Romana Ondaka Loop, ktorý bol vystavený na 53. Benátskom bienále v roku 2009. Vtedy Ondak nechal interiér pavilónu doslova zmiznúť, keď doň vysadil flóru obklopujúcu pavilón v parku Giardini. Toto pôsobivé priestorové gesto nevyžadovalo prítomnosť ďalších príbehov. Vzrastajúca naliehavosť celosvetových problémov – počnúc klimatickou krízou, migračnou krízou a vojnou v Gaze a na Ukrajine, celkom isto mení aj povahu súčasného umenia. Aktuálne prebiehajúca výstava vo viedenskom MAK-u Protest/Architektúra: Barikády, tábory, superlepidlo skúma priestorové aspekty protestných kultúr. Zameriava sa na politické hnutia, ktoré sa prejavili vo verejnom priestore a vytvorili špecifické objekty, ktoré sú inšpiráciou pre architektov a dizajnérov. Na výstave nechýbajú ani ekologickí aktivisti a ich stromové obydlia.
Viackrát sa stalo, že česká a slovenská účasť na Bienále v Benátkach bola politizovaná alebo v súvislosti s jej realizáciou došlo k názorovým výmenám či iným excesom. Stalo sa to za normalizácie, keď mali pre účasť na takzvanom Disidentskom bienále (Biennale del dissenso culturale/Biennial of Dissent) v roku 1977 viacerí umelci problémy so štátnou mocou. Toto je však po prvýkrát, čo kolektív tvorcov zaujal jasný postoj voči vládnucej politickej garnitúre a jej praktikám valcovania kultúry a súčasného umenia. Protestná lamentácia sa preto počas otvorenia Pavilónu Českej a Slovenskej republiky znásobila nápismi na kartónoch, ktoré držala značná časť prítomných: Ministerstvo kultúry nás nereprezentuje! Lamentácia sa napokon stala protestom, ktorý bude treba vydržať možno ešte dlhšie ako ochranári v korunách brániacich stromov.
