„Obchodný cestujúci Škrovina má sa ihneď vrátiť do Bratislavy, lebo mu zomrela manželka.“
Názov recenzie je druhým konšpiratívnym heslom, ktoré použil generál Golian k začatiu povstaleckej akcie. Toto heslo bolo rovnoprávne s heslom „Začnite s vysťahovaním“.
Výstava v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici s tematikou Slovenského národného povstania sa môže javiť ako „povinná jazda“ galérie, sídliacej v centre antifašistického odboja, k jeho okrúhlemu 80. výročiu. Ale ako naznačuje už jej názov S?N?P? – medzi históriou a mystifikáciou, nie je tomu úplne tak. A hoci bola rovnako naplnená „požiadavka“ letných, dovolenkových mesiacov predpokladajúcich ľahšie stráviteľnú, dlhodobejšiu expozíciu vhodnú pre širšie publikum, za kompozíciou výstavy je cítiť snahu kurátorky Petry Hanákovej podnietiť interpretačnú aktualizáciu a dnes tak často skloňované kritické myslenie. Kumulácia otáznikov v kurátorskom texte, ktorá sa začína už v pomenovaní, nabáda diváctvo k aktívnemu premýšľaniu o téme Povstania a jeho historických a spoločenských kontextoch. Keď uvedieme len niektoré z jej deliberačných otázok, ukážu sa aspekty, ktoré by bolo možné skúmať.
Aké povstalecké artefakty „odpočívajú“ v našich zbierkach a čím sa nám dnes majú šancu prihovoriť?
Dá sa pod povrchom „povinných jázd“, ktoré našich umelcov a umelkyne „vycvičili“, vyprodukovať každých päť rokov nejaký ten artefakt k Povstaniu, nájsť aj nejaká bytostná kvalita?
Akým spôsobom si Komunistická strana privlastnila, sprivatizovala Povstanie? A nedal by sa tento proces (aj) výtvarne odsledovať a vydokladovať výstavou?
Rezonujeme/reagujeme dnes my ako diváci, v rokoch aktuálnych vojnových konfliktov, intenzívnejšie na takéto „vlastenecké“ témy?
Keďže som Bystričanka, a ranú mladosť som prežívala za socialistickej éry, zaujímalo ma, ako sa s témou SNP galerijná prezentácia vysporiada. Z obdobia dospievania si pamätám, ako sme žartovali o množstve náterov priečelí domov na Námestí SNP, ktoré premaľovávali vždy pri príležitosti okrúhlych výročí pestrými farbami alebo ako sme pri tých istých príležitostiach písavali slohové práce, kde sme museli interpretovať povinné návštevy Múzea SNP. Vymýšľali sme pritom rôzne absurdné charakteristiky hmôt tohto pamätníka – napríklad rozkrojená ovčia hrudka, bačova stvrdnutá pečeň, na reze plesnivý peceň chleba, bozk komunistických funkcionárov alebo dýchanie z úst do úst. Určite vtedy nešlo o plánovitý vzdor, boli to žiacke vtipy, typická subverzia normalizujúceho (a normalizačného) školstva. Z tohto pohľadu je pre mňa výstava podobne hravým príspevkom k slovenskému národnému diskurzu. Hľadá spôsoby, ako pristupovať k udalosti, ktorá mala v našich novodobých dejinách veľký význam. Je tu Povstanie ako spleť historických faktov, čiže Povstanie ako látka pre historikov a prirodzený dôsledok – jeho obraz v umení a kultúre. Koncepcia formuluje zjavnú existenciu vzťahu medzi udalosťou, umením a mocou, pričom sa kurátorke podarilo ukázať ako štátna moc pracuje (čo vyzdvihne, zdôrazní a čo upozadí), a ako historickú skutočnosť postupne, aj vizuálne, prispôsobuje (deformuje v súlade so svojimi záujmami).
Všetky vystavené diela expozície v Bethlenovom dome pochádzajú z depozitárov kultúrnych inštitúcií – galérií a múzeí, niekoľko z Personálneho úradu ozbrojených síl SR. Kurátorka vyselektovala práce väčšinou dobre známych mien slovenskej moderny ako Fulla, Hložník, Paštéka, Guderna, Jankovič, Jasusch, Želibský, Martinček… Datované sú od vojnového roku 1944 a najväčší priestor dostali v korpuse diela, ktoré vznikli medzi 40. rokmi až polovicou 70. rokov. Podarilo sa jej zastúpiť diela rôznych druhov: kresbu, maľbu, grafiku, sochu i fotografiu a hlas dostalo aj insitné umenie, ktoré táto téma tiež neobišla. Odpovedá tak výstavou zároveň na otázku, či je možné nájsť kvalitu v umeleckej produkcii s tematikou SNP. Okrem autentických skíc Antona Hollého a Jozefa Kostku, ktoré sa vymykajú svojou surovou dokumentárnosťou, gro týchto prác by sme mohli charakterizovať ako akési umelecké mimikry. Vystavené diela pôsobia tak, akoby autori*ky ani nezmenili/neprerušili svoj umelecký program, ale len priradili k moderným formám osvedčené motívy a symboly, aby tak ľahšie zapadli do preferovaných očakávaní. Stačí si pozrieť kontext ich tvorby napríklad na webe umenia. Tí, ktorí neboli priamymi účastníkmi používali schematizované detaily – samopal, špeciálne jeho hlaveň, oheň, vlnená deka/plášť alebo vizuálne príťažlivý kôň či padáky… Špeciálnou kategóriou sú diela, ktoré s témou Povstania spája iba názov, popisok. Takýmito sú napríklad grafické portréty od Jozefa Baláža Partizán a Partizánka, plastika Dagmar Rosůlkovej Sklabinská matka či hlava od Jozefa Kostku Obranca. Odkazy skôr k humanizmu, bez nútenej glorifikácie, nesú aj oba sochárske návrhy Jozefa Jankoviča Obete varujú a Skica k pomníku v Nemeckej alebo bronz Ladislava Snopeka Vápenka žaluje. Zaujímavá je tiež presakujúca náboženská výtvarná tradícia, ktorú kurátorka tematizuje v časti „Náboženská“ ikonografia Povstania, napríklad pri insitných drevorezbách alebo pri maľbách temperou jedného z najpozoruhodnejších autorov výstavy, Ladislava Gudernu, Popravený partizán či Usvedčujú ich, kde spomína i estetiku fresiek talianskeho quattrocenta.
Vo vzťahu k vybraným artefaktom vytvára kontrast práve kurátorský jazyk, ktorý je svojím obsahom, ale aj výrazom, príkladom súčasného prehovoru. Osobitosťou tohto jazyka je akoby odklon od kunsthistorického newspeaku používaním netradičných slov a slovných spojení, ktorému je vlastná humorná poloha a niekedy priam metaforicky odkrýva rôzne významové prepojenia. Napríklad, vo vzťahu k realistickému výtvarnému prejavu, kurátorka píše „najlepšie ͵sa držaliʹ Hložníkovci – v grafike Vincent, v maľbe Ferdinand“, akoby sme hovorili o vrcholových športovcoch podávajúcich výkon; „…Štefan Bednár (svojho druhu copywriter Povstania).“, odkazuje na komodifikáciu tejto témy; „Povstalecké pamätníky a pietne miesta ͵označkovaliʹ krajinu“, paralelou k zvieratám vymedzujúcim si teritórium, je tu spoločenské spomínanie ako akt privlastňovania udalosti prostredníctvom konkrétneho fyzického priestoru, krajiny…
Materiál v slovenských depozitároch a archívoch by si určite zaslúžil výskum na pomedzí sociológie a teórie umenia, kde interpretácia diela zohľadňuje jeho spoločenskú podmienenosť, vníma ho ako sociálny jav vznikajúci v konkrétnej dobe. V tomto ohľade je zaujímavý archívny výskum Zuzany L. Majlingovej, ktorá sa zameriava na rekonštrukciu expozícií Pamätníka – Múzea SNP v Banskej Bystrici, ktoré boli postavené na pôsobení miestne špecifickej výstavnej architektúry, vizuálnych filmových projekcií a umeleckých diel. Komparuje prvú, zo súčasného pohľadu prekvapivo novátorsky a experimentálne koncipovanú expozíciu, sprístupnenú v roku 1969, so zmenenou, ktorá bola odstránená z rozhodnutia normalizačných komisií, realizovanou v roku 1974. Jej prednáška Mo(nu)menty zdieľanej pamäti – Rekonštrukcia expozícií Pamätníka – Múzea SNP z obdobia normalizácie bola súčasťou programu SSG. Na výstave S?N?P? – medzi históriou a mystifikáciou, ako odborná spolupracovníčka, podobným spôsobom spracovala časť s názvom Pomníky a pamätníky, kde vybrala a komentovala 11 realizácií z množstva existujúcich povstaleckých pamiatok v blízkom okolí.
Samotná výstava je delená do piatich okruhov, ktoré komentujú rôzne skutočnosti týkajúce sa SNP. Texty sú vpísané do tvaru plameňov „horiacich“ v jednotlivých miestnostiach na stenách. Grafika výstavy od Pala Snohu využíva štylizované ohne, kopírujúce tradičnú ikonografiu SNP, ktoré sú vytvorené v červenej samolepiacej fólii. Svojou veľkosťou a nápadnou farbou konkurujú predstavovaným, skôr komorným, dielam, čo by sme tiež mohli považovať za oživujúci prvok. Súčasťou výstavy je aj zostrih archívnych filmových materiálov – dobových týždenníkov, kde sú zachytení umelci pracujúci na tvorbe oficiálneho obrazu SNP. Sú to ukážky budovania „značky“, dnes by sme povedali, brandingu. Vtedajšia kultúrna politika využívala hodnoty Povstania na to, aby ho zapojila do svojho teleologického chápania dejín a označila/vytýčila ho ako východiskový bod budovania mierovej, lepšej a šťastnejšej spoločnosti.
Ako spomína kurátorka Petra Hanáková, od roku 1989 sa uskutočnilo jediné podujatie programovo reflektujúce SNP, a to Nepovinná výstava v roku 2014 v košickej Kunsthalle. V obidvoch ponovembrových prípadoch sa autori*ky výstav nemuseli, ako tomu bolo v minulosti, zodpovedať pri výbere diel nijakej ideologickej, hodnotiacej a schvaľovacej komisii. A nepodliehali ani cenzúre textov, ku ktorej sa plíživými krokmi pristupuje dnes. A to, že táto téma nie je mŕtva, ale môže zastrešiť aktívny prejav nesúhlasu voči svojvôli moci je možné vidieť práve v týchto dňoch, kedy prebieha pred ministerstvom kultúry v Bratislave štafetový protest (symbolicky bude trvať do 29. 8.) organizovaný platformou Otvorená Kultúra!. Demonštrujúci občania a občianky pritom držia transparent s textom „Začnite s vysťahovaním! – Martina Šimkovičová a Lukáš Machala preč z MK SR – Slovenské kultúrne povstanie“ Je to alúzia na názov, tajné heslo i akt odporu časti spoločnosti, ktorá v svojej dobe odmietala okupáciu a autoritatívnu vládu.
