Objekty vo výstave Broken Horses od Nikoly Čemanovej mi pripomenuli obdobie, keď som v puberte rýchlo narástla. Nevedela som, čo si počať s vlastným telom, ako ho koordinovať tak, aby mi slúžilo. Zároveň som musela v krátkom čase nadobudnúť svaly, ktoré toto nové telo unesú. Bol to zvláštny stav – nanovo sa učiť niesť samu seba. Bez opory je telo krehkou masou, líhajúcou pod vlastnou váhou. Je ako rastlina, ktorá vyklíči a ťahá sa za slnkom tak náhlivo, že hrozí pád, zlomenie.
Čemanovej objekty nesú v sebe toto riziko, zároveň sa s ním akoby vyrovnávajú, uzrozumievajú. Ocitajú sa niekde na pokraji vlastnej únosnosti, v bode, z ktorého nie je možné pokračovať, ale skôr sa v ňom učiť byť, zotrvávať. Sú priťahované gravitáciou, spočívajúce a odpočívajúce, súčasne však so zemou vyjednávajú – akoby ešte chceli aspoň trochu vstať, vzchopiť sa. Tieto malé drámy sa dejú pomaly, s akousi nehou a eleganciou. Väčšina objektov je inštalovaná na vertikálnych podstavcoch, pričom objekty samotné smerujú do horizontály, čím vzniká v inštalácii napätie.
Keramické objekty, doplnené aj o bronz a vosk, svojou fyziognómiou vychádzajú z konského tela. Avšak je to len torzo, akási svalovina, sval. Takýto kôň nevie stáť, nieto ešte bežať. Nie je nositeľom sily, rýchlosti či vytrvalosti, ale zosobňuje krehkosť existencie. Ak je tu sila, ukazuje sa ako rezistencia, vzpínanie sa tiaži, pričom ako trvalý stav nie je možná. Ak je tu pohyb, tak je to aktivita v odpočívaní, dýchaní, premýšľanie, ako sa pootočiť a neublížiť si. Vzniká tak otázka opory, podpory, pre to, čo už je a veľmi rýchlo potrebuje našu pomoc či pozornosť. A tiež otázka sebapodpory, sebazáchovy, ako zosynchronizovať potenciál s existujúcimi limitmi, ako byť ohľaduplný k vlastným možnostiam a kapacitám.
Inštalácia prevažne keramických objektov je doplnená subtílnymi intervenciami z konských vlasov, ktoré sú v kontraste s pevnosťou postroja, a tiež readymadom. Je ním motor, ktorého hrdza prezrádza únavu materiálu, nulovú konskú silu, a tým ho vyraďuje zo sveta užitočných vecí, ktoré nám slúžia alebo od ktorých očakávame určitý výkon. Motor však stále dýcha, počujeme jeho zvuk. Alebo je to cval kopýt? Hučanie dopravy za oknom?
Výstava je príjemnou meditáciou o zraniteľnosti, únave a ohľaduplnosti k (nielen vlastným) zdrojom.
