Tvorba maliarky Oľgy Paštékovej sa dlhodobo sústreďuje na figuratívne zobrazenia divokých zvierat v neprirodzených, ľudskou činnosťou poznačených habitátoch. Niekedy zdanlivo podprahovo a inokedy zas programovo pracuje s mýtmi dotýkajúcimi sa konkrétnych zástupcov*kýň zvieracej ríše. Jej environmentálne apelatívne diela zaujmú ambivalenciou vyvolaných pocitov, ktoré vysielajú prostredníctvom širokej škály vyjadrovacích prostriedkov a techník – medzi fascináciou a strachom, lákavou senzuálnosťou a vzdialenou nedostupnosťou, hlasným protestom a tichým varovaním.
Pri našej poslednej spolupráci na výstave venovanej mestskej časti Bratislava-Petržalka (Planéta P50, dkp, 2023) som ako kurátorka z archívu Oľgy Paštékovej vybrala aj dve videá z jej študentských čias (In the Wind, 2006, Petržalka after Midnight, 2007), ktoré vznikli počas jej stáže na Katedre intermédií bratislavskej VŠVU. Sú poznačené špecifickou poetikou niečoho znepokojivého, a predsa blízkeho – pohybmi medzi tancom a bojom, pádom a premyslenou choreografiou – možno v zmenenom stave vnímania vnútorne ťaživej beztiaže z alkoholového opojenia (aj neskôr sa na inom, viedenskom obraze objavuje mir ist oft schwindlich (sic!) – v preklade často mávam závrat).
V tom istom období vzniká séria Baličáky (2005-6) na hnedom baliacom papieri (opäť v špecifickej estetike niečoho na okraji), kde sa okrem zblúdilých nočných chodcov a chodkýň na sídlisku objavujú obrysy psa či vlka v ostrom svetle reflektorov automobilu. Vlk sa stal postupom času v Paštékovej tvorbe ikonickou postavou, nadobudol ostrejšie kontúry a vo svetle meniaceho sa povedomia o koexistencii ľudí a zvierat aj rôzne druhy výpovede o medzidruhových vzťahoch v rámci rôznych kultúr. Pocity ostražitosti z možného ohrozenia a istej dôvernosti príznačné pre všetky tieto staršie práce však v jej dielach pretrvávajú naďalej naprieč jednotlivými viac či menej „zvieracími“ sériami dodnes.
Skelet
Diela Oľgy Paštékovej akoby priťahovali charizmatické priestory poznačené komplikovanou históriou ich využívania. Vystavovala už v priestoroch desakralizovanej synagógy, kláštora, na zámku, v bývalej tehelni, v podkroví mestského paláca, v priestore bývalého kvetinárstva, v podchode pod autobusovou stanicou, v rôznych pivničných priestoroch, či dokonca priamo v lese. Všetky tieto miesta (s výnimkou posledného menovaného) dnes slúžia primárne prezentácii vizuálneho umenia. Paštéková do nich prináša svoje projekty, ktoré komunikujú so špecifickým geniom loci – v zmysle bohatej miestnej histórie, ale aj jej marginálnosti a periférnosti, bolestivých premien prostredníctvom modernizácie, industrializácie a najnovších zásahov do prirodzených habitátov neľudského obyvateľstva.
Koža a kožuch
V posledných rokoch sa niekoľko projektov v našich geografických súradniciach venovalo zvieratám – so zameraním sa na ich bohatú symboliku a mytologický rozmer v rámci lokálnej tradície a kultúry ako takej, narúšanie jej naratívov. Diela Oľgy Paštékovej sa tak ocitli na skupinových výstavách Human Animal II. (2022, kurátorka Katarína Balúnová) či Človek vlku vlkom (2023, kurátorka Jana Babušiaková). Zaujímavé je však pozrieť sa aj na to, akým spôsobom Paštéková tematizuje vzťah ľudskej a zvieracej „prirodzenosti“ a ich prieniky.
Jediná séria, v ktorej Paštéková odkazuje priamo na existujúcu rozprávku, no bez ilustratívnosti priameho zobrazenia jej príbehu, je Rotkäppchen (Červená čiapočka, 2015). Vlk, či v prípade Paštékovej obrazov presnejšie svorka vlkov zoskupených okolo readymade červeného plášťa, tu stelesnil akési hypnoticky podmanivé nebezpečenstvo. Spojenie sa so svojou animalitou prostredníctvom metaforického spojenia sa s divokým zvieraťom sa objavuje v najnovšej sérii Paštékovej From Dusk Till Dawn (2023). Zvieratá tu predstavujú akýchsi strážcov, prepojenie sa so svetom nezviazaným konvenciami, mimo normatívnych systémov, akými je patriarchát. Táto séria mi pripomenula hrdinku (pomyselnú modernú Červenú čiapočku) nemeckého nezávislého filmu Wild (2016, réžia Nicolette Kreibtz), ktorá si do bytu dovedie vlka a postupne sa transformuje z ustráchanej zamestnankyne na svojbytnú senzuálnu bytosť (svojou novonadobudnutou nebojácnosťou, asertivitou či neinhibovanou sexualitou).
Telesné šťavy
Expresívnosť Paštékovej maliarskeho, kresliarskeho i grafického prístupu k obrazovej ploche je neoddeliteľná od úmyselného akcentovania detailov jednotlivých námetov a navodenia vybraných asociácií. Veľká časť jej tvorby vznikla na dreve, rôznych atypických formátoch, a zároveň je vytvorená jednoduchými, no efektnými technikami (opaľovanie, rytie, maľba citrónom, kyanotypia, airbrush). Výber techniky závisí aj od prostredia, v ktorom autorka momentálne tvorí – kyanotypie inšpirovala modrá farba portugalskej keramiky, maľbu citrónovou šťavou zas rezidencia na Sardínii (a ničivé dopady tamojších požiarov). Nezdráha sa prebiehať medzi maliarskymi, kresliarskymi a grafickými registrami, vytvárať rudimentárne architektúry z obrazových plôch, alebo dokonca pomyselný les z preglejkových dosiek. Fŕkanie a rytie bolo na dlhý čas, spoločne s pomerne monochromatickou paletou oživenou opaľovaním dreva Paštékovej autorskou signatúrou, alúziou na sliny, tesáky a pazúry vlkov či krkavcov. Prinieslo zároveň na obrazovú plochu novú dimenziu pohybu a vnútornú dynamiku. V poslednom čase Paštéková opäť experimentuje – paradoxne v porovnaní s predošlými atmosféricky ponurejšími dielami – s vytváraním svetelných objektov.
Anima – Animal
Svetlo či jeho nedostatok však hralo úlohu už v prípade série Animal vs. City (2016) v plnej kráse viditeľnú iba pod UV žiarovkami, inšpiroval ju nešťastný osud slávnej medvedice z berlínskej ZOO. Medvedica, ktorá utiekla zo ZOO na nočnú vychádzku po meste, či zvieratá obsadzujúce opustený lunapark sú nečakanými kombináciami, príkladmi stretov a kohabitácie, ktorá narúša ľuďmi vytvorené štruktúry, ktoré zas predtým narušili prirodzený habitát týchto bytostí. Zvieratá sa však dokážu adaptovať na rôzne podmienky aj v rámci scenárov ako vystrihnutých z postapokalyptického filmu, privlastňujú si priestory pre vlastné potreby. Paštékovú zaujímajú zvieratá aj ako aktivistku bojujúcu za ich práva – aj prostredníctvom aluzívnych imerzívnych inštalácií a edukatívnych sprievodných programov k výstavám. Východiskový bod, z ktorého sa dá pochopiť jej rozmýšľanie, začína v jazyku, ale svojím posolstvom ho presahuje: je ním slovo anima. Anima ako dych, duša prechádzajúca bytosťami – a etymologický základ slova animal. Anima ako princíp, ktorý nás so zvieratami podľa viacerých filozofií spája.
Oľga Paštéková (*1984) je absolventkou VŠVU v Bratislave. Študovala aj na Akadémii umení vo Viedni. Samostatné výstavy (výber): 2023 ANIMA-L, Synagóga, GJK, Trnava, 2021 Z neznámej krajiny, Nástupište 1-12, Topoľčany, 2021 Rotkäppchen, Muzeum Novojičínska – Žerotínský Zámek, Nový Jičín, 2019 Kde bolo-nebolo, Dom umenia Opava, 2018 Ako sa do hory volá?, Galéria mesta Bratislavy. Skupinové výstavy (výber): 2023 On the New. Viennese Scenes and Beyond, 23erHaus by The Dessous, Belvedere 21, Viedeň, 2023 Človek vlku vlkom, Liptovská galéria PM Bohúňa, Liptovský Mikuláš, 2022 Human Animal II., Galéria umelcov Spiša, Spišská Nová Ves, 2020 Artrooms Moravany, kaštieľ Moravany nad Váhom.
Miroslava Urbanová je kurátorka, vedie galériu Medium na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení.
