Juraj Rattaj je výtvarník, pedagóg a galerista. Absolvoval ateliér Socha v 3D virtuálnom priestore a architektúre na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave pod vedením prof. Patrika Kovačovského. V marci 2024 úspešne obhájil dizertačnú prácu s názvom Ťažba v peratickom zásvetí na VŠVU. V rovnomennom výstavnom projekte v Galérii Medium sa zaoberal špekulatívnymi prístupmi k starostlivosti o zvieratá (nielen) v ZOO. Problematike habitatov živočíchov sa venuje aj z pohľadu odborov sochárstvo a architektúra s presahom do prírodných vied.
Snaha o záchranu
Ľudská kultúra premiestňovala mimo-ľudských aktérov do iných prostredí už skôr, ako nadobudol fenomén zoologických záhrad svoju popularitu. Ich terajší dizajn výrazne ovplyvnili architekti v 80. rokoch 20. storočia. Aké prístupy ku kreativite sa nám v tomto kontexte ponúkajú dnes? Existuje „autentický biotop“? Ten sa v prezentovaní zvierat v ZOO stal ťažiskovým a obľúbeným konceptom Svetovej asociácie zoologických záhrad (WAZA). Čo nám však hovorí príklad experimentu Alaina Bombarda s chobotnicou, ktorá uhynula po tom, ako bola v marseillskom prístave presunutá z nádoby so znečistenou vodou do nádoby s čistou vodou? Tento experiment nastolil otázku, do akej miery je zamorené/toxické prostredie „novou prirodzenosťou“, na ktorú sa mnohé mimo-ľudské bytosti stihli adaptovať. Ako uvažovať o zvieratách ako mimo-ľudských aktéroch dnes? Ako môže do zmysluplnej spočenskej debaty prispieť umenie?
Cieľom Rattajovho výskumu, ktorého zlomok si predstavíme v tomto texte, je poukázať na problematické navrhovanie teritoriálnej architektúry v zoologických záhradách. Nebude záujem a reflexia zoologických záhrad a ich optimalizácia prispievať k ešte väčšiemu utrpeniu zvierat? Podľa filozofa Bruna Latoura[1] sa súčasná environmentálna kríza považuje za neriešiteľnú a neobnoviteľnú. Forma a účel zoologických záhrad sa v reakcii na tieto výzvy pravdepodobne nezmenia. Zoologické záhrady sú veľmi navštevovanými kultúrnymi inštitúciami. Možno zažijeme koniec našej histórie pred posthumanistickou érou spolu so zvieratami v zajatí. Na pochopenie vzťahov medzi kultúrou a prírodou v zoologických záhradách je nevyhnutné kritické myslenie a empatia voči zvieratám.
Umenie a zvieratá v prostrediach
Umenie má schopnosť spochybňovať overené diskurzy a dogmy, čím sa prekonávajú hranice, prekážky a bariéry a umožňuje nám priblížiť sa k iným bytostiam. Tvorba týchto kritických diskurzov je prejavom empatie a sebaúcty k nie-ľudským bytostiam. Téma zoologických záhrad nám pomáha odhaliť mnohé stereotypné tendencie v uvažovaní o problematike súvisiacej s reprezentáciami, ale v neposlednom rade nás upozorňuje na stereotypy v diskurze environmentálneho myslenia, ktoré sa v súčasnosti často estetizuje, čím sa tento problém nivelizuje. Na príklade podmienok ZOO Bratislava sa Juraj Rattaj zaoberal aj témou enviromentálnej krízy, teda globálnym faktorom. Aký vzťah sa vytvára medzi umeleckým artefaktom, ktorého súčasťou je zviera? Umelecký prejav, ktorý nie je iba metaforou, lebo zviera je prítomné a aktívne v umeleckom diele.
Do výstavy s názvom Ťažba v peratickom zásvetí prizval ako kurátor (spolu s Róbertom Repkom) podobne zmýšľajúcich umelcov a umelkyne. Boli nimi: Daniela & Linda Dostálková, Petra Feriancová, Martin Chramosta, Martins Kohout (hosť Filip Mayer), Szabolcs KissPál. ZOO sa väčšinou prezentujú ako ochranárske inštitúcie, avšak reálny dopad na zlepšenie podmienok života na Zemi je otázny. Martin Chramosta vo svojom videu a keramickej skulptúre odkazuje konkrétne k návšteve ZOO v Ríme, ktorá je spojená s viacerými osobnosťami architektúry a maliarstva. Súčasťou diela Petry Feriancovej bolo akvárium so živými rybičkami. Zvieratá nemajú slúžiť len ako dekorácia, je potrebné zmeniť našu perspektívu vnímania neľudských bytostí, ktorá by nám umožnila komunikovať s nimi ako s rovnocennými aktérmi, špekulovať či priznať im legitimitu, ktorá by mohla nabúrať či obrátiť kolonialistické a antropocentrické myslenie.
S ohľadom na neschopnosť adresovať klimatickú krízu, ktorú autor výstavy vníma ako tzv. hyperobjekt (t. j. entitu, ktorú nemožno úplne uchopiť, pretože existuje čiastočne mimo našich kognitívnych rámcov), sa snažil decentrovať ľudskú samozvanú nadradenosť a hľadá priestor na uvažovanie o medzidruhovom súžití a zdieľaní. Kladie si pritom otázku, či aspoň umenie môže navodiť nejakú zmenu, keďže fungovanie našej západnej civilizácie sa netvári, že by sa plánovalo radikálne zreformovať. Výraz „peratický“, ako ho používa český filozof a biológ Zdeněk Neubauer[2], je akési absurdné kontinuum, kde je všetko z titulu výskytu predurčené – determinované, v dôsledku čoho nedáva slobodu, možnosť k sebavyjadreniu a rozhodnutiu, ktorým smerom sa vydať na rázcestí – je ochudobnený práve o „dimenziu živého“, vďaka ktorej sa dokáže život vzťahovať k sebe samému a na základe vlastnej skúseností sa z podmienok, v ktorých sa ocitol, vyvíjať, prekonávať sa, zdokonaľovať sa a prejavovať svoju vôľu.
2024, archív autora.
Herné pole a prirodzené prostredie
Rattajova intervencia Herné pole sa v kontexte prostredia bratislavskej ZOO zaoberá riešením netradičných umelých postupov, inšpirovaných príkladom rezervácie v Kumamote, ktorá sa úmyselne vzďaľuje od historickej praxe reprezentácie zvierat v ZOO. V oblasti tzv. karpatských výbehov sa nachádza vyhliadková veža z 80. rokov 20. storočia, naprojektovaná architektom Jánom Sturmayrom. Všetky stavby v spomínanej oblasti boli navrhnuté tak, aby napodobňovali tradičnú slovenskú ľudovú architektúru. Ide o formálne a materiálové atribúty, ako je uhol strešnej krytiny, drevené nosné konštrukcie, povrch striech zdobený tradičnými drevenými šindľami.
Autorovou intervenciou je dislokácia ako reakcia na dedičstvo a umiestnenie tejto veže do galerijného prostredia. Čo je potrebné spraviť, aby sa určitý objekt stal natoľko výnimočným, že ho bude relevantné sanovať, chrániť pre ďalšie generácie? Ak sa takýto objekt re-lokalizuje do výbehu konkrétneho zvieracieho druhu, má potenciál toto miesto výbehu umŕtviť? Tým, že sa stane chráneným, bude to prospešné pre zvieratá, alebo kultúra len participuje na prírode? Je možné záujem o kultúru spojiť so záujmom o prírodu? Naráža pritom na prípad londýnskej ZOO, kde sa architektonické dielo Bertholda Lubetkina s názvom Penguin Pool stalo oficiálnou kultúrnou pamiatkou, ale neskôr sa zistilo, že pobyt v ňom tučniakom neprospieva.
Rattaj verí, že reinterpretácia bratislavskej vyhliadkovej veže má tiež potenciál stať sa chránenou pamiatkou tým, že spochybní tradičné kultúrne interpretácie a podporí akceptáciu rozmanitosti. Opätovné použitie tohto objektu tiež zdôrazňuje myšlienku spolupráce s okolitým svetom tvárou v tvár environmentálnym výzvam. Tento umelecký koncept môže pritiahnuť pozornosť ochranárov a v súčasnosti sa rokuje o možnej ďalšej spolupráci s vedením ZOO pri jeho reštaurovaní. Cieľom tohto snaženia je podnietiť posun od záujmu o reprezentatívne formy umenia k reálnym potrebám zvierat vzhľadom na naliehavosť environmentálnej krízy.
[1] LATOUR, B. Nikdy sme neboli moderní. 2003.
[2] NEUBAUER, Z. O čem je věda, 2009.
