Musím sa priznať, že som hudobné festivaly a konkrétne Pohodu nenavštívila za posledných desať rokov ani raz. Vďaka neustálemu prísunu informácií z online aj offline priestorov som však mala akú-takú predstavu o tom, čo sa tam, okrem hudobného line-upu, deje. Mám dojem, že jedny z najzásadnejších zmien sa udiali práve pri (re)prezentácii vizuálneho umenia. Pamätám si časy, kedy sa prevažne maliari a maliarky realizovali priamo v areáli trenčianskeho letiska niekedy aj pred zrakmi návštevníctva na vodárenské šachty či iný podklad v tzv. kreatívnych zónach. Koncept toho, ako vstupovať prostredníctvom výtvarného umenia do festivalového priestoru, sa postupne sprofesionalizoval v zmysle intencionálnejšieho výberu jednotlivých projektov a kurátorovaný Visual Stage je súčasťou Pohody už osem rokov. Transformácia prebehla postupne a neverím, že existuje nejaké jeho najvyššie vývinové štádium, ale iba pokusy o to urobiť to na mieru festivalu a čo najlepšie. Čo však môže znamenať čo najlepšie? Pritiahnuť známe mená či ponúknuť šancu pozoruhodným projektom, vyvolať diskusiu, vytvoriť obsahový a vizuálny kontrapunkt k viac či menej vkusne obrandovaným stage-om? Všetko dohromady?
Kurátorkou Visual Stage-u na Pohode 2024 bola opäť vizuálna umelkyňa Ilona Németh, sama sa v minulosti zúčastnila aj ako participujúca autorka. Tento rok stavila na užší výber projektov, ktoré, ak sa pohybujete na výtvarnej scéne, pravdepodobne v nejakej verzii poznáte. Nechýbali správne ingrediencie pre zaujatie a odklonenie zlomkov 30-tisícového davu smerom k vizuálnemu umeniu: participatívne a performatívne formáty, výstavy či sochárska inštalácia pod holým nebom (ktorá vznikla na základe open callu v spolupráci s bratislavskou VŠVU). Kým ešte v roku 2019 bolo na festivale prítomných sedemnásť inštalácií vizuálnych umelcov a umelkýň a rôzne sprievodné diskusie, zdá sa mi, že v posledných rokoch sa Visual Stage preorientoval na zaštítenie koncentrovanejšej prezentácie, priestorovo a produkčne náročnejších projektov (ako napr. Sféry Juraja Gábora v 2022). V minulosti prebrali kuratelu Visual Stage-u o.i. aj rôzne periférne kultúrne centrá či napríklad festival performance Transart Communication, a takýto program sa mne osobne zdá možno istým spôsobom pestrejší, akčnejší, decentralizovanejší.
Tento rok bolo ako emblematické dielo predstavené Tu nateraz Diany Paulovej – exkluzívne pre Pohodu navrhnutý a vyprodukovaný nadrozmerný a príznačne festivalovo ohnutý stanový kolík. Mal vyhradené pomerne prominentné miesto, vytýčené vlajkami usporiadanými do kruhu. Napriek tomu ostal pomerne nenápadný pre festivalovú masu tiel bažiacich po útočisku v tieni, na ktoré sa vytrvalo lepilo leto a podľa môjho názoru nenaplnil ani svoj fotogenický potenciál. V lapidárnosti spracovania a jeho festivalovom radostnom tu a teraz ostal príliš vágnym a všedným na to, aby sa niekto zamyslel nad témami vyzdvihnutými v sprievodnom texte, ako napríklad migrácia. Možno by dobre zafungoval ako východiskový bod tematickej diskusie, ktorá sa však nekonala. Diskurzívny program bol tento rok na vizuálnom stage-i minimálny, čo je škoda, mňa osobne tie práve na Pohode vždy bavia najviac v časoch mimo veľkých koncertov. V kontexte predčasného ukončenia festivalu sa pre mňa nakoniec tento osamotený kolík stal aspoň istým mementom pocitu falošného bezpečia, s ktorým som na festival išla. Viac produktívnych podnetov priniesli participatívne či performatívne inštalácie a formáty, ktoré boli festivalovým rozšírením, variáciou, pokračovaním či dokonca predchodcom existujúcich diel.
Kvôli búrke, ktorá predčasne ukončila festival, sme sa, bohužiaľ, nedočkali pri workshopu Viki Revickej Ako sa stať kvasinkou a ani jej performance Kvasný pohyb. Tá mala potenciál aktivovať spomínanú masu tiel, akumulovať a uvoľniť ich energiu v kotli emócií bez hudobného podmazu – reflektujúc na aktivitu kvasinkových organizmov skupinovou choreografiou trpezlivo a zároveň extaticky sa mrviacich sa tiel. A na to som sa úprimne tešila/triasla. Obmedzenia môjho vlastného tela – a počas takýchto akcií si uvedomujeme práve svoju telesnosť, jej potreby a limity s oveľa väčšou intenzitou – spôsobili, že som nestihla prvú perfomance Kataríny Zagorskej (NEBO) Chodenie v oblakoch, ktorá sa ešte stihla uskutočniť. Mozog mi zas nespracoval trochu zmätočnú anotáciu k nomádskemu projektu Garage 127, o ktorom som si myslela, že sa objaví na Visual Stage-i fyzicky a nie iba vo forme (verbálnej) prezentácie jeho kurátorky Nastie Khlesovej.
Dve „výstavy“ tohtoročného Visual Stage-u však nakoniec zafungovali veľmi dobre. Tohtoročný vystavujúci v exteriéri československého pavilónu v Benátkach Oto Hudec sa na Pohode v rámci Kým plávame spolu akoby dočkal vlastného zmenšeného pavilónu. Predstavil v ňom počiatky svojho rozmýšľania vo viacerých médiách o aktivistických, environmentálne uvedomelých projektoch spojených s príbehmi a osudmi rôznych ohrozených stromov po celom svete. Práve tu som si ja uvedomila jeho cit pre scénografický detail a spoluprácu s umelcami a umelkyňami z rôznych odvetví. Dvojča loďky so šiškou z bienále bolo aktivované prostredníctvom atmosférickej performance Evy Šuškovej a Petra Mazalána a stalo sa najsilnejším momentom Hudecovej prezentácie v mori prebiehajúcich okoloidúcich.
Inštalácia Jara Vargu Mlčanie nás neochráni, ktorá mala pred pár mesiaci premiéru v trnavskej Synagóge – Centre súčasného umenia, sa na Pohode ocitla pod pôsobivou kupolovitou konštrukciou. Tá návštevníctvo chránila pred vrtkavým počasím aj počas sprievodných workshopov. Varga častokrát vťahuje publikum do svojich diel prostredníctvom participácie na základe ich vlastnej skúsenosti, no stále nasledujúc autorove koordináty projektu – tentokrát jasným zadaním, farebným a estetickým obmedzením spracovania diel. Umelec priniesol do festivalového areálu množstvo vlastných transparentov na kartónoch a ďalšie vznikali postupne počas sprievodných workshopov. Namiesto politických hesiel však niesli názvy kníh – ikonických i menej známych, častokrát však vo výsledku pôsobiacich veľmi dramaticky, priam propeticky. Vytrhnuté z pôvodného kontextu, prenesené na agitačne konotovaný podklad, nadobudli nové významy a apelatívny potenciál rôznymi smermi. To sa nakoniec stalo aj môjmu transparentu s nápisom DNI OPUSTENIA (titul od Eleny Ferrante – nielen kvôli rodovému vyváženiu autorstva).
Detaily predčasného ukončenia festivalu sú asi všetkým známe, na internete sa okrem zbierky pre festival objavila aj správa, že samotné umelectvo participujúce na Visual Stage-i by rado vydražilo svoje diela na pomoc Pohode. Potvrdzuje to kultový status festivalu, ktorý sa stal jedným zo symbolov liberalizmu na Slovensku (a tak to cítia všetci, nielen fanúšictvo Pohody). Moje pocity z verejných zbierok na všetko možné, čo v tejto krajine nefunguje alebo je v ohrození, však ostávajú zmiešané, tento prípad nevynímajúc. Vnímam ju v tomto konkrétnom prípade ako (prídavné meno si doplňte podľa vlastného naladenia) krok v rámci improvizovanej kolektívnej terapie pri zmierňovaní dopadov súčasnej politickej situácie a kultúrnej politiky ľudí pri moci – a samozrejme snahu o vyjadrenie podpory ikonicky pohodovému miestu. Zachraňovať kultúru na Slovensku budeme však čoskoro pravdepodobne musieť na viacerých frontoch, tak dúfam, že sa láska a podpora kultúry tak skoro nevyčerpajú a pristúpime k nim zo všetkých pozícií aj systematickejšie. Mesto Trenčín má napríklad minimálne do roku 2026 výhodu mandátu Európskeho hlavného mesta kultúry a verím, že výsledkom budú mnohé produktívne spolupráce a hľadanie udržateľných riešení podpory pre kultúrny sektor v nepredvídateľnom politickom ovzduší a prejavov klimatickej krízy.
