V opustenej továrni v srdci Smolníka sa len minulý rok konal nultý ročník hudobného festivalu 66 hodín. Košické kultúrne centrum Tabačka sa ním do obce s najvyššou nezamestnanosťou na východe snaží priniesť nové impulzy. Od počiatku je súčasťou aj výrazný vizuálny program, ktorý zväčša vzniká na mieru špecifickým industriálnym priestorom. Obrovská energia, ktorú do podujatia organizačný tím vkladá, je citeľná aj na množstve vizuálnych diel, ktoré boli súčasťou aktuálneho ročníka. Kurátorka vizuálneho programu Diana Kakara Dobrescu približuje, ako uvažujú nad úlohou umenia v tomto jedinečnom kontexte.
Michaela Kučová: Ako vnímate vizuálne umenie v rámci vašej dramaturgie, prečo ste okrem hudby chceli na festivale aj výstavy?
Diana Kakara Dobrescu: Myslíme si, že je dôležité vytvárať multižánrové festivaly, aby si návštevníctvo mohlo zažiť rôzne druhy umenia. Hudba je samozrejme najdôležitejší ťahúň festivalu, no neposkytne vám celé spektrum nálad. Divadlo, performance, diskusie a vizuálne umenie vytvárajú iný druh emócií. Celý festival má však zásadnú jedinečnosť – nachádza sa v starej tabakovej továrni uprostred krásnej obce Smolník, kde história a príroda vytvára ďalší silný kontext. Víziou festivalu je bádať, nachádzať, strácať sa v budove či v okolí Smolníka.
MK: Ako ste koncipovali výstavy tohto ročníka? V akom vzťahu sú k celkovému programu a lokalite podujatia?
DKD: Každá časť budovy či miestnosť má svoj charakter, historický kontext, atmosféru. V najstaršej časti, ktorú pracovne voláme drevárka, sme vytvorili kolektívnu výstavu mladého umenia z Česka a Slovenska s názvom Cirkulácia. Tvorili ju diela, ktoré využívali prírodné témy a materiály, pracovali s myšlienkami premeny sveta a konceptom fluxu. Výstava vyzývala k zamysleniu sa nad otázkami o smrteľnosti a plynutí času. Niektoré diela skúmali identitu prostredníctvom prírodných prvkov, iné reflektovali identitu kultúry. Intuitívne fotografie a performatívne prechádzky umožnili návštevníctvu preniknúť do hlbšieho vzťahu s miestnou kultúrou. Architektúra priestoru bola tvorená materiálom, ktorý sa používal na vývoz tabakových produktov. Dôležitou témou tohto ročníka bola spolupráca, ktorú sme sa snažili preniesť aj do vizuálneho umenia. Dali sme možnosť študenstvu z košickej Fakulty umení, aby si vytvorili umelecké skupiny a vyskúšali si vytvárať spoločný site specific projekt.
Veľmi sa teším zo spolupráce s košickou Šopa Gallery, ktorá vytvorila krásnu site specific výstavu Stretneme sa za úsvitu. Kurátorovali ju Petra Housková a Monika Padejová, autorkami boli Tatiana Takáčová, Ráchel Jutka, Lena Galovičová a Lavi Studio. Prostredníctvom rôznorodých vizuálnych prístupov odkrývali túžbu po poznaní a slobode, pričom hlavným motívom bola krajina. Ďalším dôležitým prepojením programu 66 hodín a vizuálneho umenia, bolo vytvárať umelecké inštalácie, ktoré majú aj úžitkový charakter, alebo vytvárajú samotnú architektúru festivalu. Tieto miestnosti boli určené najmä na oddych (diela Trial 2.0, F2F) alebo skúšali experimentovať s filtrovaním emócií (Rage Room).
Vystavili sme aj štrnásť výstupov z rezidencie Reimagining Realities, počas ktorej desať umelcov a umelkýň z Ukrajiny a Slovenska z oblastí nových médií a performance vytváralo site-specific diela, ktoré reagovali na priestor továrne aj súčasné spoločenské témy.
MK: Aké špecifiká vnímate pri kurátorovaní výstav vo festivalovom prostredí?
DKD: Je to možnosť, kedy viete širokému spektru ľudí napomôcť k tvorbe vzťahu s umením a príležitosť k nenútenej diskusii o dôležitých témach. V niečom je to veľký rozdiel oproti galérii a v niečom je to absolútne rovnako namáhavé a zodpovedné.
Zároveň si uvedomujeme, že vizuálne umenie má splynúť s prostredím festivalu, nie sa nadeň povyšovať. Malo by pracovať s priestorom, zároveň pri kurátorovaní pre festival hľadáte aj určitú uvoľnenosť a ľúbivosť. Chce to atmosféru a zážitok pre návštevníctvo a zároveň hľadať koncepty a témy, ktoré vytvárajú diskusiu.
MK: Kto všetko sa podieľa na tvorbe vizuálneho programu a akým spôsobom je selektovaný?
DKD: Veľkú časť umeleckých inštalácií tvorila rezidencia Reimagining Realities, ktorú mala na starosti Zuzana Kupcová a s ktorou sme viedli rozhovory, navzájom sme si pomáhali a povzbudzovali sa. Na výstave Cirkulácia som mala spolukurátorku Klaudiu Petrákovú zo zlínskej Univerzity Tomáša Baťu, veľmi nám tiež pomohlo spolupracovať so Šopa Gallery.
Mojím najbližším partnerom však bol riaditeľ festivalu Martin Panulin. Viedli sme dlhé konverzácie o tom, čo chceme na festivale mať, koho by sme chceli podporiť, akým spôsobom chceme, aby sa pracovalo s priestorom a vizuálnym umením. Dokonca sme si vymysleli aj inštaláciu, ktorá mala odkomunikovať názov festivalu a v ďalších ročníkoch na nej budeme pracovať ďalej s naším kamarátom, ktorý sa venuje zbieraniu rôznych typov hodín. Spoločne sme si boli pozrieť aj novú iniciatívu mladých Prešovčanov, ktorí si vymysleli a zorganizovali výstavu s koncertom v pivničných priestoroch s názvom Ťažisko. Vedeli sme, že chceme takýchto mladých ľudí podporiť.
MK: Prvý ročník 66 hodín prostredníctvom výstav predstavil aj príbeh samotnej továrne, do akej miery je pre vás dôležité aktívne pracovať s jej špecifikami?
DKD: Je to pre nás určite dôležité. Pripravujeme aj výstavu z fotografického archívu továrne, ktorá môže rozšíriť muzeálnu časť na festivale a ponúknuť opäť nový vhľad do jej života. Cítime potrebu uchovávať autenticitu priestoru, pracovať s jeho historickým, sociologickým, či priemyselným kontextom. Daná budova a jej príbeh vie vytvárať množstvo otázok, s ktorými sa dá pracovať v programe a nemusí to byť len v kontexte niečoho pozitívneho. Neidealizujeme si jej príbeh, ale snažíme sa ho vnímať z rôznych uhlov pohľadu. Poznáme a spoznávame ľudí, ktorí pracovali v továrni, ktorí žijú v Smolníku, počúvame ich príbehy a to je jedna z vecí, ktorá nás motivuje k tomu, aby sme aktívne pracovali s jej špecifikami. Vážime si, že tam sme, že môžeme vytvárať kultúrny mostík medzi rôznym návštevníctvom a tvoriť tak inú históriu tomuto miestu.
MK: Nielen v rámci diel ukrajinského umelectva váš program prináša náročné témy. Mnohé sú spojené s politickými otázkami či traumatizujúcimi skutočnosťami. Prečo považujete za dôležité prinášať ich aj vo festivalovom kontexte?
DKD: Festival sa nachádza v tzv. hladovej doline, bývalom banskom meste s významnou históriou. Už len vďaka tomu chceme komunikovať množstvo hlbokých tém, ktoré sa nás v súčasnosti týkajú. Či je to zmena klímy, vyľudňovanie rurálnych miest, polarizujúca sa spoločnosť, je potrebné diskutovať o tom, čo sa v našej spoločnosti deje. Asi je pravda, že festival má byť miestom zábavy a oddychu, to však neznamená, že nemôže poskytovať témy, ktoré sú všadeprítomné a ktoré je nutné komunikovať. Ťaživé témy návštevníctvu nenútime, ale poskytujeme možnosť vhľadu do určitých skutočností. Vytvárať v ľuďoch pochopenie, znalosť problematiky či empatiu by mal byť cieľ festivalov a myslím si, že sa to darí aj iným organizátorom.
MK: 66 hodín vnímam ako ambicióznu iniciatívu, ktorá prekračuje žáner bežného festivalu. Čo by ste chceli v rámci širšej budúcnosti podujatia dosiahnuť v oblasti vizuálneho programu?
DKD: Najbližšie ročníky plánujeme open call, umelecké rezidencie, letnú filmovú školu. Chceli by sme rozšíriť vybrané inštalácie, ktoré boli vytvorené pre tento ročník. Zároveň už komunikujeme o výstavách na ďalší rok. Určite chceme podporiť inštalácie, ktoré budú postavené aj na interakcii s návštevníctvom.
Naša dlhodobá vízia je starostlivo pretvárať areál a budovu za pomoci umelectva, architektov, architektiek a remeselníctva. Chceme, aby vizuálne umenie bolo súčasťou festivalu, aby vznikalo priamo na mieste a aby tam aj ostalo. Radi by sme, aby dané diela či tvorba priestorov boli súčasťou festivalu viac ako len jeden ročník. Je pre nás veľmi dôležité spolupracovať so študenstvom umeleckých škôl či s inštitúciami, ktoré dlhodobo tvoria kultúru na východnom Slovensku.
Tento rok sa návštevníctvo smialo, že je to Smolnícke Bienále, tak možno to raz nebude vtip
