Rozhovor Alexandry Tamásovej so Zuzanou Novotnou Godálovou a Milanom Novotom
Alexandra Tamásová: Tento rok od 22. do 24. júna sa konal tretí ročník festivalu Kvantum, ktorý organizujete. Najprv sa opýtam, či ste zámerne zvolili pre festival magické obdobie letného slnovratu?
Zuzana Novotová Godálová: Prvý ročník festivalu prebiehal počas prvého júlového víkendu, ale zistili sme, že to nie je ideálny dátum. Koná sa vtedy veľa iných festivalov a tiež nám došlo, že pre rodiny s deťmi je to najhorší termín, lebo sa končí školský rok a všetci idú preč. Tak sme to posunuli o víkend skôr.
AT: Povedzte mi o priestore, kde sa festival koná. Čo sú Pažite?
ZNG: My ako Nástupište 11-12 sme v podchode na autobusovej stanici v Topoľčanoch od roku 2011. Keď v roku 2020 začala pandémia, uvedomili sme si, že nemáme priestor, ktorý by bol externý a trápilo nás, že nemôžeme robiť žiadne aktivity. Pažite sú vlastne opustený salaš pod topoľčianskym hradom, ktorý sme evidovali už dávno. Tento priestor patrí družstvu Závada. My sami máme v tejto oblasti rodinnú chalupu a robili sme tam nejaké aktivity už predtým. Po dohode s družstvom sme tam presunuli naše letné podujatia. Priestor sme nazvali Pažite, pretože jedna z častí, kde stojí salaš, sa volá Doliny pod pažiťami.
AT: Ako vznikol nápad zorganizovať festival?
ZNG: Ja osobne som sa do festivalu veľmi nehrnula, bola to skôr Milanova idea. Prišiel s nápadom spraviť na vidieku mikrofestival s makrotémami. Názov vymyslel tiež Milan, kvantum je najmenšia jednotka, ktorá dokáže interagovať s okolím, čo bola a asi aj stále je naša ambícia.
Milan Novota: Pointou nebolo robiť klasický hudobný festival, skôr výmennú stanicu nápadov.
AT: V čom je váš festival špecifický, čo ho odlišuje od iných nehudobných festivalov, ako napr. JAMA, Artwife?
ZNG: Podstatným prvkom celého konceptu je okrem prepojenia mikrolokality s makrotémami aj spätosť s regiónom, v ktorom sa festival koná. Súčasťou toho je aj to, že sa snažíme prizvať k festivalu aj miestnych ľudí. Nechceli sme skĺznuť do formátu, kde si akýsi krúžok insiderov vymieňa idey bez toho, aby komunikoval s okolím, chceme sa viac otvárať. A ako som už povedala, máme tu chalupu, poznáme miestnych ľudí, vieme ako reagujú, vedieme s nimi rozhovory.
AT: Môžete v stručnosti predstaviť predchádzajúce dva ročníky?
ZNG: Prvý ročník nemal stanovenú tému a bol trošku skomplikovaný tým, že sme tam mali live vysielanie rádia Devín a program sme museli ladiť s týmto živým vysielaním.
MN: Dá sa tam však vystopovať základný leitmotív, ktorého sa držíme doteraz – snaha priniesť veľké globálne témy do kontextu malej obce. Riešili sme napríklad umelú inteligenciu, pamäť národa, ekológiu.
ZNG: Druhý ročník bol pokojnejší. Mal výrazný environmentálny presah. Zaujímavé bolo, že sme tu mali na rezidencii viacerých autorov, ktorí tu boli týždeň-dva pred samotným festivalom a tvorili site-specific projekty. Napr. Pavel Karous (ČR), Milan Stanco (SK), Roman Gavryliuk (UA) s Martinom Simpsonom (USA). Zo 120 sklenených fliaš, ktoré našli pohodené v neďalekom lesíku vyrobili akýsi zvukový organ. Ďalším príkladom bola práca Liz von Graevenitz GB), ktorá vytvorila maľbu/mural. Bola tu nejaký čas sama a navštevovala sa so susedkou z dediny, neprekážala im jazyková bariéra, trávili spolu čas na káve, tá pani jej ukazovala kroje po babke a umelkyňa potom vzory z týchto krojov použila pre svoju maľbu na fasádu salaša, ktorá tam doteraz je. Vždy sa snažíme prinášať zaujímavých umelcov, ktorí sú schopní interagovať s lokálnym kontextom a ľuďmi.
MN: Našou ambíciou nie je robiť veľa programu, ale skôr sa na veľmi malej ploche dotknúť veľkých tém, kľudne aj minimalisticky. Čo nás teší, je, že každý ročník navštívilo viac a viac miestnych. Tento ročník sme otvárali v miestnom kultúrnom dome.
AT: Témou tohto ročníka boli Polia budúcnosti. Na webe uvádzate: „Naším cieľom je ukázať, ako môžu byť vidiecke oblasti miestom inovatívnych riešení v oblasti udržateľnosti, technológií a sociálnej spravodlivosti.“ Znamená to, že v treťom ročníku ste akoby skondenzovali to, o čo ste sa snažili už v prvých dvoch?
ZNG: Myslím, že v porovnaní s prvými dvoma bol tento ročník omnoho komplexnejší. Aj počasie vyšlo, prvý rok sme mali 40 stupňov a druhý zase strašnú zimu. To veľa spraví, hlavne pre lokálnu skupinu ľudí, ktorí si kupovali lístok na poslednú chvíľu podľa počasia. Za seba som spokojná, že sme dokázali vystavať dobrú dramaturgiu, zostali sme v téme napriek mediálnej rozmanitosti. Mali sme diskusie, divadlo, prednášky, ale napríklad aj workshop o štepení ovocných stromov a iné praktické workshopy. Prišlo aj viacero ľudí, ktorí možno a priori nie sú naklonení tomuto typu kultúrneho vyžitia, no prišli to „okuknúť“ a boli spokojní. To naplnilo mňa, že neprišli len ľudia zaangažovaní v téme, ale aj noví.
MN: Snaha preniesť kúsok ťažiska inovatívnosti a dialógu o globálnych témach do hyperlokálneho prostredia malej podhorskej dediny je poslaním celého centra Pažite. Je však pravda, že v príprave tohto ročníka bolo viac koncepčnej práce aj vďaka tomu, že sme pracovali s väčším rozpočtom ako po minulé roky. To sa odrazilo na kvalite programu. Zároveň sme mali z predošlých ročníkov nazbierané nejaké nápady, ktoré sme mohli tento rok uplatniť. K samotnému podtitulu tohto ročníka nás tak inšpirovala aj kniha Postsedliaci od antropológa Juraja Buzalku, ktorá celkom osviežujúcim spôsobom uchopila našu národnú identitu. Ja sám som typický príklad „sedliaka“, ktorého ambícia pripútala k životu v meste. Zároveň však i ako rodina fungujeme kdesi na pomedzí mesta a vidieka. Postavili sme si teda vedľa seba vidiek a mesto, polia a ich dystopické podoby, klimatickú krízu a ako ju môžu vyriešiť staré odrody ovocia, a umelcov, ktorí predstavujú rôzne druhy súčasnosti a budúcnosti vedľa folklórneho súboru, ktorý predstavuje tradíciu. Mimochodom, jedna z veľkých súčasných „tém“, ktoré vnímame, je polarizácia. Preto sa snažíme vytvoriť niečo, čo je inkluzívne a spája rôzne komunity, preto sme tento rok napríklad zavolali Janu Kirschner alebo zorganizovali otvorenie v kultúrnom dome.
AT: Aké sú vaše osobné highlighty?
ZNG: Na začiatku sme v kultúrnom dome podávali zadarmo obed, ktorý pripravovali miestni obyvatelia oslovení cez obecný rozhlas. Všetci, ktorí sa zapojili do prípravy obeda, dostali voľné vstupy na festival. V súbehu s tým, ako ľudia spokojne dojedali, možno aj tak trochu viac spoznávali svojich susedov pri stole, začala sa hra Petry Fornayovej Zelená je tráva – predstavenie, ktoré sa vtipným a interaktívnym spôsobom pohráva s viacerými aktuálnymi témami ako je klimatická kríza alebo aj naša identita a spôsob, akým fungujeme ako spoločnosť. To bol podľa mňa veľmi plodný kontrast. Takisto ma potešil napríklad Miro Kubečka v nedeľu, ktorý podával jedlo z divých rastlín v priebehu odbornej diskusie o umelcoch tvoriacich na vidieku, a veľmi dobre to spolu fungovalo.
MN: Ja ani nemám programový highlight, boli sme v jednom kole. Pre mňa to bolo celé taký malý zázrak. Asi dva týždne pred začiatkom sme mali stres z toho, že sme si toho veľa navymýšľali, ale vďaka Zuzke a našim perfektným dobrovoľníkom a pomocníkom to prebehlo hladko. Cením si tie momenty, keď niekto len prešiel okolo a povedal, že si to užíva, to pre mňa veľa znamená. Zo samotného programu som až tak veľa nestihol.
AT: Aké máte ohlasy od miestnych? Navštevujú vaše podujatia?
ZNG: Mám pocit, že týmto posledným ročníkom sme prelomili ľady. Súčasťou festivalu bola napríklad svetelná inštalácia na hradnej veži od tureckého umelca Bilala Yilmaz. Bolo pomerne zložité vybaviť na to povolenie, ale nakoniec sa to stretlo s veľkým úspechom. Inštalácia je tam doteraz a stala sa z toho tak trochu turistická atrakcia, ktorú vidno až z Topoľčian. Verím, že miestni zistili, že to vieme robiť a že ponúkame program aj pre nich.
AT: Akými prostriedkami sa snažíte zabezpečiť, aby program zaujal aj lokálnu komunitu?
ZNG: V prvom rade sa ich snažíme priamo zapájať – či už vo fáze prípravy alebo aj počas festivalu. Aj rezidentov vždy podporujeme v tom, aby si našli lokálne témy, aby sa snažili skontaktovať s miestnymi obyvateľmi. Miestni ľudia majú na festival výrazne zľavnené vstupné.
MN: Presne tak, snažíme sa, aby miestni vnímali festival ako svoj, alebo prinajmenšom, aby im bol zaujímavým osviežením. Z pohľadu dramaturgie je to samozrejme celkom oriešok, keďže našou ambíciou samozrejme nie je byť ľudovým podujatím. Musíme balansovať na hrane medzi všeobecnou zrozumiteľnosťou, slobodou umeleckého prejavu a hĺbkou diskusie. Chceš ľudí zaujať, ale zároveň nechceš byť vulgárny. Veríme, že kdesi existuje takýto bod balansu. V tomto zmysle „briefujeme“ aj našich účinkujúcich. Podľa mňa je tam však ešte veľa priestoru na zlepšovanie. I tu však už máme nejaké nápady. Budúci rok by sme veľmi radi napríklad práve s Jurajom Buzalkom a jeho študentmi zorganizovali akýsi miestny etnologický výskum. To by nám mohlo pomôcť k lepšiemu pochopeniu ducha miesta a ešte lepšiemu uchopeniu tém festivalu.
AT: Takže aj keď uvažujete o festivale, nejde vám o to, aby ste „vzdelávali“ ľudí na vidieku z nejakej nadradenej pozície.
MN: To určite nie. S miestnym prostredím a komunitou sa snažíme komunikovať s rešpektom a radi by sme pre nich boli aj partnermi. Hlavné pódium nám postavil miestny majster, miestni sa zapojili do prípravy občerstvenia a miestna mládež nám vypomáhala so vstupným a s inými prevádzkovými záležitosťami. Ako už sme spomínali, snažíme sa ich zapájať aj do procesu tvorby. V žiadnom prípade nechceme niekoho poúčať, to by nefungovalo. Zároveň však platí, že žiadneho z vystupujúcich neobmedzujeme v tom, ako má komunikovať. Umelci, a vôbec všetci, vystupujúci to však uchopili vcelku prirodzene.
AT: Všimla som si, že festival bol veľmi „baby firendly“, bolo tam veľa rodín s deťmi. Je to vaším vedomým zámerom?
ZNG: Áno, sami máme deti a preto chápeme potreby tejto cieľovej skupiny. Keďže náš program je do značnej miery tvorený prednáškami, prehliadkami a inými vystúpeniami, ktoré si vyžadujú aktívnu mentálnu účasť, snažíme sa vytvoriť prostredie, v ktorom sa rodičia nemusia báť nechať svoje deti „na voľno“. Paralelný program pre deti je pre nás veľmi dôležitý.
MN: Veľká časť programu v istom zmysle tak trochu odráža náš osobný život. Od onoho rozkročenia sa medzi mestom a vidiekom, lokácie, cez rodinné zameranie, až po program, do ktorého isto vstupuje čosi z nášho osobného vkusu a myšlienok, ktoré práve nosíme v hlavách. Moje pôvodné vzdelanie je filozof, takže je možné, že si takto iba riešim svoje nenaplnené filozofické ambície.
AT: Ja si myslím, že nenaplnené ambície sú fantastická vec s veľkým potenciálom, lebo z toho často vznikajú bočné projekty, ktoré sú veľmi srdcové, a tým pádom sa nelimitujú nejakými žánrovými pravidlami.
MN: Presne tak. U mňa to má ešte hlbší rozmer, že som mal určitú osobnú krízu a cítil som, že potrebujem nejakú aktivitu s iným typom zmyslu, takže u mňa je to aj o tejto potrebe.
AT: Ako sa vám darí zlaďovať pôsobenie v nezávislej kultúre s rodinným životom mimo Bratislavy
ZNG: Odkedy sú deti školopovinné, tak počas školského roka bývame v Bratislave. Ja dosť často cestujem do Topoľčian kvôli Nástupišťu, celé prázdniny, Vianoce či víkendy však trávime na vidieku. Tento spôsob nám nadmieru vyhovuje. Máme kontrast dvoch životných štýlov. Ten kontrast nám dáva istý nadhľad a to považujeme za našu mimoriadnu výsadu. Navyše, sme veľmi činorodí ľudia a bavia nás nové výzvy.
