Kaštieľ v Jablonici začiatkom júla ožil novým životom. Priestor, ktorý okupujú obrovské olivovníky a stredomorské rastliny sa na 3 dni pretransformoval na kultúrne ohnisko, spájajúce audiovizuálne umenie s geniom loci.
Vstup na vlastnú zodpovednosť, povedia vám pri vchode do areálu. Len máloktorý festival vás víta povinným uvedomením si, že vstupujete do nepredvídateľného a možno nebezpečného prostredia zrúcaniny. Tento fakt však len podčiarkuje jedinečnú atmosféru, kde sa návštevníci nachádzajú na priesečníku medzi experimentálnym umením a nekompromisnou historickou autenticitou. V spojení s pomaly rozpadávajúcou sa architektúrou a dynamickým programom festivalu sa tak vytvára intenzívny a neopísateľný zážitok. Nadšenci rôznych hudobných žánrov vyobliekaní v merchi, stany rozložené na každom rohu, hlasná hudba šíriaca sa celým areálom a pod nohami rozpadajúca sa historická pamiatka. Putovný festival Hradby Samoty síce má jednoznačné poznávacie črty festivalu, ako je stanové mestečko, gastro zóna či bohatý kultúrny program, avšak celkovo pôsobí skôr ako komunita.
Koncept putovného festivalu, ktorý strieda priestory historických objektov v procese pamiatkovej obnovy, sa zameriava na audiovizuálne projekty zo žánrov ako dark ambient, dark folk, drone, industrial či noise. Napriek tomu, že korene festivalu sú jasne ukotvené v týchto žánroch, v súčasnosti je festival otvorený rôznorodosti experimentálnej scény viac-menej bez obmedzení. Jeho čoraz väčšia diverzifikácia môže niekedy viesť k rozptýleniu pôvodného konceptu, avšak už od počiatkov v roku 2010, je ich cieľom a poslaním priniesť na Slovensko alternatívnu kultúru, ktorá sa vymyká štandardom, a to sa im darí. Vytvárajú jedinečnú platformu, ktorá podporuje umelecké inovácie a poskytuje priestor tvorcom skúmajúcim netradičné formy vyjadrenia. Z komorného podujatia na zrúcanine hradu Cimburk sa postupne rozvinul významný festival spájajúci hudbu a vizuálne umenie, pričom zlomovým momentom bola výstava na zámku v Holíči v roku 2011. V počiatkoch festivalu išlo najmä o prezentáciu alternatívnych umeleckých foriem, avšak postupne sa začal rozrastať a diverzifikoval svoj program. Každý ďalší ročník prinášal širšiu škálu umeleckých prístupov, ako napríklad 11. ročník s témou “Pliaga” alebo 12. ročník s témou “Masky” pod kurátorskou záštitou Omara Mirzu.
13. ročník festivalu
Na začiatku júla sa v kaštieli v Jablonici odohral už 13. ročník festivalu Hradby Samoty a rovnako ako v predchádzajúcich rokoch aj tentokrát sa zameral na prezentovanie experimentálneho audiovizuálneho umenia. Festival, ktorý bol na začiatku organizovaný s minimálnymi zdrojmi a len s podporou malej skupiny nadšencov, si po rokoch svojej existencie získal stabilné uznanie aj v zahraničí. V priebehu troch dní sme tak mali možnosť spoznať širokú škálu umelcov*kýň. Okrem hudobných vystúpení mohli návštevníci zažiť medzinárodnú výstavu súčasného umenia a program obsahujúci rôznorodé workshopy, prednášky či performance. Za svoje pôsobenie vystriedal festival už sedem rôznych historických objektov na Slovensku aj v Česku, avšak posledné tri roky našiel svoje zázemie v kaštieli v Jablonici.
Pluralizmus čísla 13
Ak ste chceli vstúpiť na prvé poschodie, kde sa nachádza veľká časť expozície, museli ste „zdolať dav ľudí“, ktorý sa oddával hudobnému programu. Menší stage bol totiž postavený priamo pri schodisku, ktoré viedlo k expozícii. Aj napriek tomu, že sa program na stage-och striedal a ja som mohla počkať, rozhodla som sa: Idem! Výstava nabrala úplne nový rozmer. Vizuálne umenie sa živo miesilo s hudobným programom, v mojom prípade so slovenskou blackmetalovo-punkovou kapelou Otras. Para šíriaca sa od stage-u až do výstavných priestorov, ohlušujúca hudba, pod nohami prach, tehly, drevá a do toho tematizované diela umelcov*kýň.
Podobne ako posledné dva ročníky, bola aj tento rok výstava pod záštitou kurátora Omara Mirzu. Jeho kurátorská prax, ako aj samotný prístup k tejto výstave, by sa dal vo všeobecnosti charakterizovať akousi ľahkosťou a zároveň dynamikou, ktorá je zrejmá už po prečítaní kurátorského textu. Mirza sa zameriava na to, aby diváci mali voľnosť v interpretácii a skúmaní diel. Tento prístup je v súlade aj s tematickou koncepciou tohtoročnej výstavy, ktorá bola, ako inak, postavená na čísle 13, kedy sa 31 umelcov*kýň spojilo pri realizácii rozsiahlej expozície. Predstavený súbor diel nebol ako obvykle vybraný kurátorom, ale na výbere sa podieľalo hneď niekoľko ľudí – Zuzana Novotová Godálová, Pavol Čejka a Michal Marcinčin pomocou otvorenej výzvy. Spoluprácou dospeli až k finálnej skupine umelcov, ktorá v priestoroch kaštieľa vytvorila multižánrovú výstavu s rôznymi pohľadmi na zvolenú tému.
Napriek tomu, že sa výber témy výstavy môže zdať prvoplánový, podľa môjho názoru otvoril široké možnosti umeleckého prístupu a zároveň veľmi dobre kooperoval s atmosférou kaštieľa. Ak premýšlame o čísle 13 v rôznych kultúrnych a historických kontextoch, vynárajú sa nám nespočetné množstvá asociácií a významov naprieč rôznymi diskurzmi. Tradične sa spája s nešťastím a smolou, napríklad v západnej kultúre, kde je často považované za nešťastné číslo, čo vedie napríklad k vynechávaniu trinásteho poschodia v budovách. Na druhej strane, v niektorých východných kultúrach, ako je Čína, číslo 13 nemá negatívne konotácie a môže byť dokonca považované za šťastné. Tieto rôznorodé interpretácie a transformácie archetypálneho obrazu čísla 13 ukazujú, ako sa symboly môžu meniť a adaptovať v závislosti na kultúrnych a historických okolnostiach, čím otvárajú nové perspektívy na jeho vnímanie a význam.
Ako nás teda ovplyvňujú povery? Aké odkazy a významy nám prinášajú? Čomu vlastne veríme a ako pracujeme s informáciami? Všetko spochybniť a nanovo preskúmať a objaviť. Spoločným znakom sa tak stáva skúmanie hraníc medzi realitou a fikciou, materiálnym a metafyzickým. Každé dielo prispieva svojím špeciálnym prístupom, no všetky spája spoločná snaha o dekonštrukciu zaužívaných symbolov a ich reinterpretáciu v súčasnom kontexte.
Hneď pri vstupe do výstavných priestorov nás privíta biely lekársky plášť, z ktorého trčia ruky v gumených rukaviciach a nabádajú nás k interakcii (Swap, 2023). Michaela Prablesková, ktorá je na výstave zastúpená hneď niekoľkými dielami, vytvára prvý kontakt s návštevníkmi expozície, nabádajúc ich k swapu liekov a zároveň k introspekcii. Tieto látky sú prostriedkom, ktorým sa jedinci snažia uniknúť každodennej realite a dosiahnuť pocit slobody a šťastia, avšak zároveň sa stávajú súčasťou mechanizmu kontroly a manipulácie.
Na dielo by sme sa mohli pozrieť aj z pohľadu Jeana Baudrillarda a skúmať hranice medzi realitou a jej reprezentáciou. Použitie ľudských rúk a bieleho lekárskeho plášťa môže byť interpretované ako simulakrum, ktoré zastupuje medicínsku autoritu a vedeckú objektivitu, ale zároveň vytvára surrealistický a znepokojivý obraz, ktorý spochybňuje naše predstavy o realite a moci. Odráža tak myšlienku, že moderná spoločnosť často vytvára simulakrá, ktoré prevyšujú a nahrádzajú skutočnosť. Natália Angletová a Sára Stupková sa zas snažia o sprítomňovanie transcendentného aspektu života. Ich spoločný projekt skúma prírodné duchovné praktiky, okultizmus a prepojenie materiálnej a metafyzickej sféry, pričom využívajú multimediálne prístupy na vyvolanie pocitu univerzálnej prepojenosti a duchovnej transformácie. Dajana Marcinková, zachytáva životnú cestu pomocou tarotovej symboliky, ktorá je sprítomnená trinástimi tarotovými kartami maľovanými na zrkadlá. Prostredníctvom anonymného Blázna (karta 0-Blázon), ktorý môže byť hocikým z nás, vyzýva k introspekcii. Obviň seba, hovorí názov diela. Použitím zrkadiel, ktoré vrhajú obrátené obrazy, kladie otázky o magickom ako aj reálnom svete, pričom zdôrazňuje, že interpretácia budúcnosti spočíva v pohľade do vlastného vnútra. Zamýšľať sa nad svojim vlastným prežívaním nás pozýva aj maliarka Klaudia Kosziba, ktorá vystavila pre ňu pomerne netypické maľby, či skôr objekty s posmrtnou tematikou. V čiernych obrazoch doplnených o umelé kvety z pohrebných vencov sa zamýšľa nad cyklom života a transformáciou, ktorá nás v živote, ale aj po ňom sprevádza. Lucia Čarnecká videom, 4D skenom, Akcia dve ruky modelujú – Akcia jedna ruka modeluje (2024), so zvukom od Lenky Novosedlíkovej, sprostredkúva gestickú choreografiu, ktorá po odstránení hmoty nadobúda nové roviny interpretácie. Ide o čarovanie? Vyháňanie zlých síl, zaklínanie či tajný mystický obrad? Možno modelovanie lepšej budúcnosti, alebo iba jednoduchá masáž. Veď, posúďte sami… Čarnecká využíva spontánnosť ako kľúčový prvok vo svojich premyslených a minimalistických dielach, ktoré čerpajú z moderných technológií a súčasného vizuálneho jazyka. Namiesto konkrétnych odpovedí, jej tvorba kladie otázky a zobrazuje estetický proces existenciálneho hľadania, čím diváka vťahuje do známych, ale neuchopiteľných pocitov. Výstavný projekt bol obohatený aj o performanciu Tiny Hrevušovej, konajúcu sa o polnoci zo štvrtka na piatok. Hrevušová angažuje diváka do introspektívneho ponorenia, čím vyvoláva hlboké emocionálne reakcie a núti ho konfrontovať vlastné myšlienky a pocity, čím prispieva k diskurzu o telesnej autonómii a identite.
Surovosť kaštieľa slúži ako ideálne plátno pre komplexný dialóg medzi starým a novým, medzi istotou a pochybnosťou. Výstavný projekt 13. ročníka festivalu vás prenesie na miesto, kde môžete kontemplovať nad svojím vnútorným prežívaním a zároveň objavovať nové perspektívy tradičných symbolov. Výstava sa nesnaží vnucovať konkrétny výklad, ale skôr vytvára prostredie, ktoré podporuje aktívnu a osobnú interpretáciu, čím otvára nové pole možností. Možno na ňu nazerať s otvoreným interpretačným prístupom, ktorý odkrýva nové vrstvy pomerne jednoznačných diel a symbolov a zároveň zohľadňuje špecifický charakter a atmosféru miesta.
