Festival Kiosk zameriavajúci sa predovšetkým, no nie výlučne, na nové podoby tanca a divadla (25. 7. – 28. 7. 2024) sa odohral v Žiline sedemnásty raz a bol mimoriadne výživný. Skrz tému invázie sa organizačnému tímu festivalu podarilo naakumulovať neuveriteľne diverzné množstvo diel pohrávajúcich sa s rozličnými prístupmi k tomu, čo všetko tým atakujúcim/nenechávajúcim nás kľudnými môže byť. Do Žiliny a jej okolia tohto roku festival priniesol divadelné aj tanečné performancie, rozmanité intervencie do verejného priestoru, zvukové a vizuálne inštalácie, diskusie a ďalšie, viac či menej, invazívne umelecké formy. Od poetických či vedeckých úvah nad faunou a flórou, cez diela abstraktnejšie až po politické. V rámci štvordňového programu sme mohli zažiť rôzne „útoky“ na naše zmysly alebo byť súčasťou inváznej masy ľudí, ktorá bola neprehliadnuteľnou v urbánnom i prírodnom prostredí.
Ako teda svoje návštevníčky*kov festival postupne sprevádzal jednotlivými inváziami?
Festival Kiosk otváral intermediálny umelec a laureát Ceny Oskára Čepana 2024, Tomáš Moravanský. Vo svojej „durational performance“, ktorú uchopil ako non-stop prebiehajúcu pátraciu akciu s názvom Searching for Common Sense, za pomoci spontánnych interakcií zhromažďoval dáta o vtipnosti, či humore typickom pre náš geografický kontext. „Slovenský Elon Musk“, ako sám seba autor so znepokojivým úškrnom nazýva, na festivale vytváral kompilát „stand-up“ predstavenia, „pop-up“ vizuálnych zásahov do verejného priestoru, úplne voľných ako i čiastočne choreograficky vymyslených interakcií – rozdával kondómy, odkazy v obálkach i na banánoch, či banány samotné – „na oplátku“ čakal istý typ spontánnej interakcie ako zdroj dát pre svoj ďalší výskum. Tomáš Moravanský sa nebál ani zasiahnuť svojou akciou do iných performatívnych diel, ktoré na festivale prebiehali. Išlo o inváziu nad inváziu, trápnosťou a neistotou ku katarznému HAHA.
Tanečná performancia Evy Priečkovej a Zuzany Žabkovej, Weak Women, je poetickým pohybovo-vizuálnym dielom pojednávajúcim o vyčerpaní, bolesti či citlivosti. Tie autorky chápu ako emócie, na ktoré spoločnosť nazerá s dešpektom či opovrhovaním. Vo svojom diele skrz precízne vystavanú choreografiu založenú na meditatívnom vzájomnom počúvaní sa, svojich vlastných tiel, ako aj ich zdieľaného tela, vytvárajú priestor pre zhustenie obrovskej sily. Tá začína svoje iskrenie a vytrvalo triafajúc publikum s ním rozohráva konverzácie s potenciálom de-tabuizovať vyššie zmienené témy. Performancia Weak Women sa odohrávala v krásnej záhrade Rosenfeldovho paláca, ktorá príjemne zastrešila jemne a precízne vystavanú scénografiu, autorsky skomponovanú hudbu, na mieru k dielu vytvorené kostýmy a, v neposlednom rade, emóciami nabitú tanečnú performanciu.
Yuri Korec & Co. so skupinovou performanciou pre piatich performerov*ky, Príbeh, situovanou vo veľkorysých priestoroch Novej Synagógy, boli vrcholom štvrtkového programu. V rámci základnej výstavby diela vzniká zaujímavá tenzia, kedy diváctvo čelí dvojitej bariére – od stropu po zem natiahnutej striebornej látke a chrbtom performerstva, ktoré stojí v jednej línii rovnobežne so spustenou textíliou. Ako diváctvo sa teda ocitáme v akejsi „voyeurskej“ situácii, kedy vidíme, čo protagonisti*ky zažívajú, no oni o našej prítomnosti nutne vedieť nemusia. Počas štyridsiatich piatich minút pozorujeme cúvajúce či padajúce telá zbavené identity, ktoré sa v určitom rytme opakovane vzďaľujú a približujú k striebornej bariére. Premáhajúce sa entity akoby upadali z neuchopiteľného bez-časia prítomnosti späť do minulosti. Žeby preto, že cesta vpred viac nie je možná a za bariéru sa nedostanú? Žeby krokom vzad pátrali po informácii z minulosti, ktorá by im pomohla prekonať túto prekážku, no strácajú pevnú pôdu pod nohami? Pád a odznova späť k bariére. V tejto dystopickej situácii za zvukov ohlušujúceho „noise-u“ cúvajúce telá v monochrómnych strieborných kostýmoch splývajúcich s bariérou opakujú nefungujúci vzorec. Okrem piatich márne zápasiacich bytostí sa i my, ako „len“ nazerajúce nečinné publikum, znenazdajky stávame aktívnou súčasťou tohto absurdného problému, ktorý je nám vo svojej cudzorodosti tak znepokojivo známy.
Druhý deň festivalu odštartovala invázia trojice medveďov v centre Žiliny. Tie sa vyšplhali na Žilinskú tržnicu a pod taktovkou fujaristu predvádzali pozoruhodné kúsky – žonglovali, točili s hula-hopom, rozprávali do megafónu, skrývali sa za mestskú zeleň, jedli černice z plastového vrecúška. Od tržnice nás previedli mestom k Artfóru, kde na performanciu Pozor, medveď! Samuela Szabóa a kolektívu nadviazala diskusia, Invázia kultúry do verejného priestoru, v ktorej sa zhováral Róbert Švarc s Dominikou Moravčíkovou, Samuelom Szabóom a Imrichom Weberom.
Festivalové dni príjemne oživoval formát 15-minútových zážitkov s názvom Blízke stretnutia. Jednou zo základných čŕt tohto „pop-up“ programu je, že napriek jeho oficiálnemu ohláseniu a pripojenej anotácii, povaha toho, čo človeka čaká je tak zakódovaná, že je priam nemožné odhadnúť, o čo pôjde. Zhrnuté priamočiaro, neprídeš – nezažiješ. Stretnúť sa „zblízka“ bolo možné napríklad s Erikom Sýkorom, ktorý nám pri tujách rozprával o Indiánoch, tujách a totemoch; Ľubošom Kotlárom, ktorý nám sprístupnil jeho aktuálnu výstavu v Novej Synagóge, a tak sme mohli sledovať postupné exponovanie oblakov skrz „cameru obscuru“ vytvorenú z kupoly; či Tomášom Janypkom, ktorý nám ukázal telocvik smiechu.
Na pôde festivalu KIOSK sú už každoročnou klasikou vstupy Vysokej školy múzických umení s názvom Fresh Dance, ukážka toho najlepšieho, čo za posledný školský rok vzniklo na hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU. Jednotlivé tanečné performancie Kvartetá a Sóla, sa odohrávali v sále S1 v Stanici Žilina-Zárečie, čo im dodávalo príjemný intímny charakter. Rada by som spomenula dielo od Terezy Pavlíkovej, elo ieloi lama sabachthani, ako i dielo Pustovník od Juraja Bileného. Obe v sebe niesli skrz tiché meditácie citeľnú dávku duchovna, vnútorného vyrovnávania sa či prekonávania vlastných limitov. Čerpajúc z mystiky sa skrz použité estetiky prirodzene aktualizovali do súčasnosti a terajších diskurzov rezonujúcich v umení. Išlo o prežité a jasne vystavané choreografie, ktoré nás previedli horskou dráhou emócií zamýšľajúc sa nad vlastnou identitou.
Výrazným momentom piatkového dňa bola „site-specific“ performancia pre diaľnicu, Sonic Higway Motorest, z dielne medzinárodného kolektívu MFK Bochum v dramaturgickej spolupráci s Milom Juránim. Tí*ie nám sprostredkovali silný trojhodinový zážitok pri nedostavanom úseku diaľnice D1 za tunelom pri obci Višňové. Samotná dramaturgia a logistika performancie bola veľmi náročná. Pozostávala z dvoch autobusových presunov, prechádzky a piatich zastávok, na ktorých prebiehali rôzne bizarné situácie komentujúce priebeh výstavby daného diaľničného úseku. Okrem dvoch „dj-setov“, karaoke, ľudovej tancovačky, či jogy pod slnečníkom na haldách stavebného odpadu, sme mali možnosť prežiť aj vzdialený prehovor mimozemskej entity, či pokrstenie úseku diaľnice, keď sa po ňom previezlo hračkárske autíčko na diaľkové ovládanie. Väčšina z týchto akcií sa odohrala počas toho ako nás skupina performerov*iek hostila v ich dočasnom motoreste vybudovanom na lúke. Celú grandióznu performanciu zakončil spev piesne The Sound of Silence od Disturbed a ozdobenie diaľničných zvodidiel nápisom „enjoy the silence“.
Za pomoci vopred dohodnutých autobusov sme sa plynulo presunuli na čerpaciu stanicu, Tesco. Tam, uprostred ničoho, medzi cestou a rozsiahlym parkoviskom, na vyvýšenom pódiu, už čakali Miroslav Tóth a Dystopic Requiem Quartet v reflexných vestách pripravení odohrať svoju hudobnú inváziu Nemiesta. Sláčikové nástroje, terénne nahrávky z miest, ktoré majú nedopovedaný či ani nezačatý príbeh – z objektov nedostavaných, opustených, nadbytočných i nezmyselných – a autá. Táto kolážová situácia vo svojej vyosenosti dávala absolútny zmysel. Zvuk áut a iné početné šumy, či rušenia boli s experimentálnym zvukovým kusom v akoby dokonalej symbióze.
Sobotňajší festivalový program sa naďalej niesol v znamení presunov, prechádzok a dočasnej okupácie zaujímavých miest Žiliny. Zatiaľ čo MFK Bochum a Milo Juráni pokračovali v sprostredkovávaní stretnutí s diaľnicou D1 v rámci Antropocénnej turistiky, aj priamo v Žiline sa toho vo festivalom zázemí, ako i inde, dialo mnoho. Pod Rondlom spieval pre malých, väčších i najväčších, Džumelec, Vedetské pesničky. Yuri Korec & Co. si podmanili altánok v Sade SNP, kde po dobu troch hodín prebiehala performancia početných meniacich sa dočasných telesných inštalácií s názvom Ne-príbeh (Bariéra II.). Návštevníctvo malo tiež možnosť zúčastniť sa performatívneho medzi-druhového špekulovania Evy Vozárovej a Fera Királyho, Strojovia a agenty. Festivalový deň postupne gradoval z plných obrátok na ešte plnšie.
Život, zázraky, extázy a zjavenia blahoslavenej panny, sestry Juany de la Cruz z dielne Magdalény Žiakovej, Juraja Mydlu a Emy Benčíkovej ma nenechalo v pokoji. V predstavení, „súčasnom pohybovom mystériu“, sa naraz odohráva viacero vrstiev. Tanečná performancia jednej protagonistky, Anny Sedláčkovej, sa prerýva s prednáškovým formátom, či vstupmi experimentálnej hudby ako i hŕbou vizuálnych efektov. Riešená téma je však jasná, transrodové telo a jeho existencia v stredovekej kresťanskej spoločnosti. Predstavenie malo niekoľko scénických premien, okrem scény sa menil aj spôsob rozprávania príbehu cez mystériá, faktografické poznámky pod čiarou, úvahy až po pohyb či zvuk. Okrem vecných a faktických pasáží obsahuje toto subverzívne dielo aj mnoho úsmevných momentov. Je cítiť, že si je samo sebou isté, a to, čo hovorí, rozpráva naliehavo. Myslím si, že práve teraz je nutné mu pozorne načúvať. Deň zakončila „pravá slovenská veselica“ od Pink Bus Platform, pretože všetci predsa dobre vieme, že „kultúra má byť slovenská a žiadna iná“.
Tanečná performancia od Martiny Hajdyly Lacovej, Bodies in Progress 37, otvárala posledný deň festivalu Kiosk. Ide o dielo, ktoré už nezažijete, bolo totiž viazané na čas, konkrétne na prebiehajúce tehotenstvo autorky a hlavnej protagonistky, dvadsiaty druhý až tridsiaty ôsmy týždeň tehotenstva. Performancia rozprávala o vývoji, stávaní sa, progrese, akceptovaní vnútorných i vonkajších metamorfóz tela. Performerka prevádzala každý pohyb veľmi dôsledne a citlivo. Každý očný kontakt, každé zrkadlenie sa v publiku pôsobilo vedome a jasne významovo prevedene. Martina Hajdyla Lacová s nami nebojácne a autenticky zdieľala ich intimitu, bola naozaj množným číslom.
Posledná performancia festivalu, Dance Picnic Neskorý zber / Compagnie E7KA: How to Watch a Moving Body, bola odľahčujúcou pohybovou i jazykovou improvizáciou Evy Klimáčkovej, Anny Sedláčkovej a Daniela Račeka. Autorstvo sa skrz projekt snaží vytvárať dočasný organický priestor dôvery, prepojenia a recyklácie energií. Slovo a pohyb sa stávajú sprievodkyňami skúmania vzniknuvších vnútorných a vonkajších krajinných architektúr.
Kiosk 17 bol jednou veľkou oslavou slobody a rôznorodosti umeleckých prejavov. Tieto výživné dni, ktoré k nám rok čo rok prichádzajú, sú jasným dôkazom toho, že tam, kde nie je nutné báť sa obmedzení, prekvitá kreativita, upevňujú sa vzťahy a komunity, vznikajú ďalšie nečakané nápady, no hlavne, je prítomná úprimná radosť z bezhraničných možností tvorby. Budeme mať možnosť stretnúť sa aj nabudúce? A ak áno, čo si pre nás Kiosk prichystá?
