Každý festival, či už hudobný alebo iný, je malým dočasným ekosystémom. Jeho vlastnosti záležia od zámerov organizátorstva, programovej náplne a v neposlednom rade aj od konkrétnych ľudí, ktorí ho navštívia. Čím som staršia, tým viac ma baví „ochutnávať“ atmosféru multižánrových menších festivalov, kde mám ako návštevníčka príležitosť nielen spoznať prakticky všetkých ostatných zúčastnených, ale aj priamo prispieť svojou štipkou do spoločného zážitku.
Tento rok som sa prvý raz zúčastnila festivalu Artwife v Liptovskom Mikuláši, ktorý organizuje nezávislé kultúrne centrum Diera do sveta. Tušila som, že festival, ktorý má v (pod)názve feminizmus, mi bude mať čo ponúknuť.
Témou ročníka 2024 bola Zraniteľnosť, ktorá bola dôkladne prebádaná prostredníctvom diskusií, workshopov, performancií aj hudby. Mali sme teda možnosť uvažovať nad rôznymi aspektmi zraniteľnosti pri počúvaní podnetných rozhovorov (mojím highlightom v tomto žánri bola debata Superhrdinky práce so Šárkou Homray a Sašou Uhlovou), ale aj skúmať svoju vlastnú zraniteľnosť cez aktivity na workshopoch (z ponuky som si vybrala pohybový workshop s Evou Priečkovou a neľutujem, Evin spôsob práce s ľuďmi je krásnym darom, ktorý odporúčam každému zažiť). Moje divácke hranice boli jemne a nesmierne zábavne posunuté chorvátskou dramaturgičkou a spisovateľkou Jasnou Žmak v jej performancii (či autobiografickej monodráme?) s názvom This Is My Truth, Tell Me Yours. Charizmatická Jasna dokázala udržať napätú pozornosť napriek tomu, že sa na pódiu vlastne skoro nič nedialo. Osobný príbeh autorky, zosúvzťažnený s veľkými témami ako kult osobnosti, mizogýnia či sexizmus mi opäť nanovo ozrejmil fakt, že osobné je politické.
V piatok poobede sa festival presunul do lesa, konkrétne k rieke Belej neďaleko Vavrišova. Tam nás čakala prednáška Erika Baláža o Belej a jej vzťahoch s okolitým prostredím. Táto časť programu je podľa mňa dôkazom, že pri organizovaní kultúrnych podujatí sa netreba báť prekračovať hranice umeleckého sveta a že tie najhodnotnejšie zážitky sú často tam, kde ich nečakáme. Osobne som aj veľkou fanynkou „zájazdového vibe-u“, ktorý poznám napríklad z JAMY; teda momentu, kedy sa z heterogénneho návštevníctva stane zomknutá skupinka počas presunov autobusom alebo spoločného jedla. Po Balážovej prednáške sa týmto spôsobom celý festival presunul do Važca, kde bola v Dome Jana Hálu pripravená večera. Tu prichádza moja jediná drobná výčitka organizátorstvu, ktoré – zrejme nepripravené na úspech – nezabezpečilo dostatok jedla pre všetkých. Našťastie sa dostala k slovu improvizácia a zopár dobrodincov zabehlo do miestneho obchodu po klobásky, chlieb a slaninu, aby zábava mohla pokračovať v plnej sile.
Je mi spätne ľúto, že som sa nemohla zúčastniť časti sobotného programu, najmä Feministického kvízu a kolektívnej performance Lovísa Ósk Gunnarsdóttir When The Bleeding Stops, ktoré mali fantastické ohlasy.
Na malom priestore nie je možné rozpísať sa podrobnejšie. Skončím teda tým, že veľmi pekne ďakujem, festival Artwife srdečne odporúčam a rada prídem opäť.
When the Bleeding Stops, performance. Foto: Festival ArtWife Ján Humaj.
