Rozhovor Lýdie Pribišovej s Martinkou Bobrikovou a Oscarom de Carmen
Duo Martinka Bobrikova (SK/NO) & Oscar de Carmen (ES) vzniklo v roku 2005. Vo svojej tvorbe okrem iného skúmajú prieniky medzi utópiou a dystopiou, reagujú na environmentálnu krízu a problémy s ňou spojené. Za týmto účelom formulujú rôzne línie aktivít zameraných na systémy a vzájomné vzťahy v našom prostredí – ekologické, geografické, politické, biologické a kultúrne – s cieľom vytvárať site-specific diela. Zaoberajú sa témami ako zvyšovanie povedomia o odpadoch a recyklácii, spochybňovanie kultúry konzumu aktivizovaním nových spôsobov využitia odpadových materiálov a vytváranie nových sociálnych ekosystémov. Ich práca sa pohybuje na pomedzí umenia, hry a sociálneho aktivizmu a prispieva k rozvoju kritických a funkčných prostriedkov, zameriavajúc sa na otázky výroby, spotreby a nadprodukcie. Materiály, ktoré uplatňujú vo svojich inštaláciách, často opätovne používajú v ďalších svojich dielach, čím sa vytvára minimálny odpad. Migrujú medzi Nórskom, Slovenskom a Španielskom, ale pôsobia na medzinárodnej úrovni.
LP: Mohli by ste predstaviť základné princípy vašej praxe? Aký je váš postoj k materialite vašich diel?
Po ukončení štúdia vo Švédsku sme sa niekoľko rokov presúvali z jednej umeleckej rezidencie do druhej. Tento kočovný životný štýl nám umožnil sústrediť sa na tvorbu, budovanie a produkciu širokej škály diel. Počas tohto obdobia vznikli projekty ako Superfluous Identity (2015) a Living in the Beginning of Times (2017-2019), každý s výstupmi špecifickými pre dané miesto a kontext.
Tieto diela neboli nikdy určené na opätovné vystavenie, pretože boli viazané na konkrétne miesto, kontext a publikum. Po každej výstave sme diela „zničili“ a materiály sme opätovne použili na nové projekty – postup, ktorý nazývame z núdze cnosť. Takto niektoré naše nové diela obsahujú materiál z predchádzajúcich diel, čo odráža organický vývoj samotných diel aj našej praxe. Aby sme tento proces zdokumentovali, začali sme vydávať malé brožúrky, aby sme predĺžili životnosť týchto teraz už neexistujúcich diel, čo je stratégia, ktorá je v súlade s politikou odpadu tým, že zdôrazňuje opätovné použitie a spochybňuje trvalosť umenia.
LP: Mohli by ste spomenúť nejaké konkrétne projekty? Ako spolu súvisia rôzne materiály, prvky, nápady, ktoré ste použili vo vašich realizáciách? Pracujete nejakým spôsobom aj so symbolikou materiálov?
Trilógia Living in the Beginning of Times je silným príkladom našej snahy o opätovné použitie materiálov aj konceptov. V jej jednotlivých častiach sme skúmali, ako objekty a myšlienky menia svoj význam v rôznych kontextoch. Na prvej výstave v Skiene sme predstavili konkrétne materiály, ktoré sme neskôr v Osle znovu vystavili v novom, na budúcnosť zameranom kontexte. Diváci tak mali pocit, že cestujú v čase dopredu, akoby videli pozostatky toho, čo v Skiene existovalo pred stáročiami. Re-kontextualizáciou týchto materiálov sme zdôraznili, ako sa významy posúvajú v čase aj priestore.
Jedným z materiálov v tejto trilógii sú zelené plastové vrecia, ktoré sa v Osle používajú na organický odpad. Prvýkrát sme tieto vrecia použili v diele Living in the Beginning of Times (Galéria Ram, Oslo, 2017) a slúžili nielen ako sochársky materiál, ale symbolizovali aj udržateľnosť a nakladanie s odpadom. Ich jasne zelená farba, taká známa v každodennej rutine Osla, sa stala kľúčovým vizuálnym prvkom v umeleckom diele. K tým istým vreciam sme sa vrátili a znovu ich použili v diele Vibrant Mountains (Telemark Kunstsenter, Skien, 2024), čím sme rozšírili príbeh o opätovnom použití a kontinuite. Tento každodenný materiál, hlboko spätý s politikou odpadov, pôsobí v našej praxi ako opakujúci sa motív, ktorý spája rôzne projekty a zároveň ponúka nové významové vrstvy.
LP: Váš proces opätovného používania materiálov a nápadov spochybňuje tradičnú predstavu o lineárnom postupe v umeleckej tvorbe. Každý projekt sa stáva súčasťou väčšieho príbehu, v ktorom sa prelína minulosť, prítomnosť a budúcnosť a v ktorom vyradené materiály – či už fyzické, alebo konceptuálne – dostávajú nový život vo vyvíjajúcich sa kontextoch. Ako ste tieto princípy ďalej rozvíjali?
V našej praxi kladieme dôraz na dekonštrukciu a opätovné využitie, pričom spájame prvky minulosti, súčasnosti a budúcnosti. Príkladom je projekt Dysfunctional Deconstructions (Rogaland Kunstsenter, Stavanger, 2020), v ktorom sme demontovali výstavný priestor galérie Skaus, čím sme odhalili jej konštrukčnú kostru na druhom poschodí Rogaland Kunstsenter. Odstránením stien, stropu a podlahy tejto dočasnej galérie sme odkryli architektonické jadro priestoru, ktoré sme prepojili s priestorom hostiteľskej inštitúcie a zároveň reflektovali jeho historické vrstvy. Dekonštruované materiály sa stali súčasťou našej inštalácie, slúžiac na praktické aj symbolické účely.
Červené upevňovacie pásky tu mali zásadný význam, aby v podstate držali priestor a symbolicky prepojili architektonický a inštitucionálny rámec, čo odrážalo spojenie týchto dvoch telies v priestore. Páska, ktorá sa prvýkrát objavila v tomto projekte, sa neskôr stala jeho súčasťou.
Odvtedy sme tieto pásky opätovne použili v projektoch ako The Migrant Assembly (verejný priestor, Oslo, 2021) a Vibrant Mountains (Telemark Kunstsenter, Skien, 2024), čím sme vytvorili vizuálnu a koncepčnú niť naprieč projektmi. Opätovným použitím materiálov, ako je červená páska, v rôznych kontextoch spochybňujeme lineárne naratívy v umení, minimalizujeme odpad a umožňujeme každému novému dielu nadviazať na predchádzajúce, čím prispievame k širšiemu dialógu o histórii materiálu.
LP: Opätovné použitie materiálov vo vašich dielach súvisí aj s vaším životným nastavením a kritickým postojom k nadprodukcii, čo vás viedlo k tematizácii odpadu. Ako a prečo ste začali pracovať s odpadovými materiálmi?
Náš prístup k odpadu a nadprodukcii vyplynul z kritického záujmu o neudržateľné praktiky prevládajúce v súčasnej spoločnosti. Naša fascinácia premenou „nepotrebného“ na niečo hodnotné nás viedla k skúmaniu toho, ako môže umenie spochybniť a zmeniť normy spotreby a výroby. Inšpiruje nás myšlienka, že umenie by nemalo len reflektovať spoločnosť, ale aj navrhovať alternatívne spôsoby myslenia a života, ktoré spochybňujú existujúce mocenské štruktúry.
LP: V niekoľkých starších projektoch ste reagovali na nerovnomerné využívanie a nerovnomernú dostupnosť potravín. V intervencii 36 groceries (verejný priestor, Göteborg, 2009) ste kriticky upozornili na trhové stratégie distribúcie a spotreby potravín, kde dochádza k obrovskému plytvaniu, mnohé potraviny sa stávajú odpadom, keď majú napr. len poškodený obal. Mohli by ste tento projekt priblížiť?

Projekt 36 potravín sa zaoberá iracionalitou v distribúcii a spotrebe potravín a poukazuje na to, ako sa z dokonale jedlých výrobkov stáva odpad vinou drobných kozmetických chýb. Prostredníctvom priamych intervencií v supermarketoch sme sa snažili narušiť zaužívaný pohľad na „prijateľné“ potraviny a zvýšiť povedomie o zbytočnom plytvaní. Zapojením zákazníkov v uličkách a vizuálnou ukážkou „odmietnutých“, ale dokonale jedlých výrobkov, projekt podnietil spotrebiteľov, aby prehodnotili svoje predstavy o tom, čo je „jedlé“ a čo určuje hodnotu potravinových výrobkov. Tento projekt bol kritickým komentárom k estetike spotreby a jej ekologickým dôsledkom, priamo spájal politiky odpadu s každodennými praktikami spotrebiteľov a odhaľoval, ako sú spotrebiteľské návyky ovplyvňované trhovými stratégiami.
LP: Vytvorili ste i hardvér, ktorý dokáže elektrochemickou reakciou generovať zvuk z energie obsiahnutej v ovocí a zelenine, ktoré supermarkety stiahli z predaja vinou menej atraktívnej farby či tvaru. Ako reagovali manažéri supermarketov na vašu výzvu darovať tieto vyradené potraviny?
Reakcie manažérov supermarketov sa výrazne líšili. Niektorí boli ochotní spolupracovať, pretože videli príležitosť na zlepšenie spoločensky zodpovedného imidžu svojich predajní. Iní sa však zdráhali z dôvodu firemnej politiky alebo logistických problémov. Tento hardvér, ktorý premieňa energiu vyhodeného ovocia a zeleniny na zvuk, priniesol inovatívny senzorický rozmer potravinového odpadu. Generované zvuky slúžili ako pripomienka premrhaného potenciálu týchto „nežiaducich“ potravín a vyzývali divákov, aby prehodnotili skutočnú hodnotu týchto produktov. Projekt poukázal na zložitosť potravinového systému a jeho prirodzenú odolnosť voči zmenám, pričom zdôraznil potrebu trvalého dialógu a spolupráce medzi umelcami, podnikmi a spotrebiteľmi s cieľom účinne riešiť problémy s odpadom.
LP: Projekt ste realizovali v rôznych krajinách, zaznamenali ste nejaké miestne rozdiely?
Určite sa prejavili miestne rozdiely, pokiaľ ide o predpisy, kultúrne postoje k odpadu a zapojenie komunity. V niektorých lokalitách bola komunita veľmi angažovaná a nadšená z účasti na kreatívnom opätovnom využití vyradených potravín, pričom účastníci aktívne prispievali nápadmi a podporovali intervenciu. Na iných miestach sa však vyskytol značný odpor spôsobený kultúrnymi normami alebo všeobecnou neinformovanosťou o problematike potravinového odpadu. V niektorých krajinách napríklad prísne predpisy obmedzovali náš prístup k vyradeným potravinám, čo nás nútilo hľadať alternatívne metódy získavania materiálov. Táto rôznorodosť reakcií posilnila naše poznanie, že intervenčné stratégie musia byť citlivé na kontext, aby boli účinné. Každá lokalita nás vyzývala, aby sme prehodnotili náš prístup a prispôsobili ho miestnemu zmýšľaniu a nastaveniu regulačných opatrení.
LP: Téma potravinového odpadu sa objavila aj vo vašich ďalších realizáciách, napríklad v projekte Strategies to minimize the error (2016) a participatívnej prehliadke mesta s vyberaním kontajnerov (dumpster-diving) v Kodani, ktorej výsledkom bol manuál vypracovaný spolu s miestnymi obyvateľmi na využitie supermarketmi vyhodených potravín. Ako to fungovalo?
Tento projekt nielenže fyzicky premenil „vyhodené“ potraviny na výživné jedlá, ale tiež podporil uvedomelú a spolupracujúcu komunitu. Tieto aktivity ukázali, že umenie môže byť silným nástrojom na sociálnu a environmentálnu zmenu, ktorý podporuje väčšiu informovanosť a činnosť v oblasti udržateľnosti.
LP: Nakoľko je pre vás dôležitá estetická stránka projektu?
Estetika je v našej praxi kľúčová, pretože slúži ako mostík, ktorý divákovi umožňuje zapojiť sa do hlbších a často nepríjemných tém, ako sú odpad a nadprodukcia. Prostredníctvom vizuálne príťažlivej prezentácie sa snažíme upútať pozornosť a potom túto prvotnú príťažlivosť využiť na vyvolanie úvah a diskusie. Krása v našich dielach často vychádza z transformácie vyradených materiálov, čím spochybňujeme konvenčné vnímanie hodnoty a použiteľnosti. Dôrazom na estetickú stránku robíme naše diela nielen vizuálne príťažlivými, ale aj nanovo definujeme význam týchto vyradených materiálov a umiestňujeme ich do nového príbehu, ktorý spochybňuje tradičné predstavy o trvalosti a hodnote.
LP: Na čom momentálne pracujete? Čo plánujete v blízkej budúcnosti?
V súčasnosti pracujeme na projekte re-(t)exHile, ktorý sa zaoberá zložitou cestou použitého oblečenia z globálneho Severu na globálny Juh a poukazuje na problémy nadprodukcie a textilného odpadu. Po jeho premiére na Bienále v Lagose v roku 2024 teraz pripravujeme rozšírenie projektu o nové prvky vrátane veľkej reinštalácie v Osle so sympóziom, ktoré sa bude zaoberať dôsledkami rýchlej módy. Dúfame, že každé miesto využijeme na podporu jedinečného dialógu o týchto otázkach, pričom nadchádzajúce prezentácie v Galérii Jána Koniarka v Trnave a potenciálne v Južnej Amerike budú obsahovať nové vrstvy, ktoré budú odrážať miestny kontext a perspektívy. Prostredníctvom tejto rozvíjajúcej sa práce chceme zvýšiť povedomie a podporiť hlbšie pochopenie globálneho vplyvu spotreby módy.
LP: Ďakujem.