Predslov:
Ako písať profil autorky, ktorej práca sa nedá ohraničiť ustálenými podobami výtvarných ani architektonických žánrov či médií a väčšinu svojich prác (experimentujúcich so vznikom a užívaním hybridných a iných prostredí) systematicky a z vlastného rozhodnutia navrhuje a realizuje v rozmanitých interakciách, skupinách (Woven), zdieľaniach a iných – ešte sa len objavujúcich – podobách spoluprác? V Danicinom prípade sa mi (aj v poslednej možnej chvíli pred termínom odovzdania tohto textu a po termíne) ukazuje ako možná a vhodná, pretože vychádzajúca z povahy jej vlastnej práce – kritika „profilov autorky a jej diela“, kde znie iba jeden hlas (oslovenej) kritičky a/alebo teoretičky, nezodpovedá Daniciným spôsobom uvažovania a práce, dynamike vzťahov v skupine Woven a napokon ani mojim zážitkom a skúsenostiam s nimi.
S Danicou sme preto redakcii tohto časopisu navrhli, že (po termíne, ale predsa) napíšeme tento profil dialogicky či polylogicky v dvojakom zmysle: ako dialóg obrazov jej diela (vizualizácie, fotografie atď.) a textov o jej diele (výsledkom by bola „mapa“, „diagram“ uvažovania a tvorby), pričom texty by boli zároveň dialógom Danicinho aj môjho písania. Išlo by teda o dve dialogické dvojice: obraz-text a autorka-interpretka. Tieto dialogické dvojice by mohli utvárať aj dialogické reťazenia… Odpoveďou redakcie tohto časopisu bolo, že v texte môže byť iba zopár obrázkov a v profiloch o svojej práci nepíšu autori*ky diel. Dostali sme nový termín na odovzdanie textu (nie dialógu obrazy-texty) a pokyn, aby na texte neparticipovala autorka diela (nie dialóg autorka-interpretka a kritička-interpretka).
Pritom „dialogický postup“ sa uplatňuje v rozmanitých druhoch a žánroch písania. Napríklad v tých filozofických (sokratovský dialóg, ritornely Deleuza a Guattariho či filozofické debaty, povedzme napríklad diskusia Aliette Armel s Jacquesom Derridom a Hélène Cixous1, ku ktorej sa tento text bude vracať). Dialogické postupy sú charakteristické i pre vedecké žánre (dotazníky, polemiky), ale aj tie justičné a publicistické (protokoly aj spravodajské rozhovory založené na dialógoch) prípadne divadelné a literárne. Profil – portrét autora*ky a diela – tu teda vylučuje autoportrét, aj ak by bol jedným z partnerov v debate.
No možno vymedzenie profilu samého ako žánru nebude také rigidné. Z talianske profilo označuje nákres kontúr či kresbu siluety. Zo slovesa profilare – kresliť pomocou obrysov, prípadne prierezu. Profil je v tomto zmysle vecou zobrazovania, či už textového, alebo audiovizuálneho. Otázkou je, ako v slovnom „portrétovaní“ znova utvoriť možnosti aj pre spoluúčasť obrazu, ale aj textového „autoportrétu“. A etymológia – ktorá sa v žiadnom, teda ani v tomto profile nedá umlčať – hovorí: predpona pro- signalizuje vpred!, a slovesný koreň filare zasa činnosť: priasť, spriadať, vyťahovať – zvlákňovať pevný materiál. Substantívum filum potom označuje vlákno, povrazec, priadzu, knot, strunu a ozýva sa v ňom aj indoeurópsky koreň gwhi- nielen pradivo, ale aj šľacha, úpon – väzivo! A zaznieva v ňom aj filament, z ktorého robotická tlačiareň tlačí 3D objekty…
Etymológia slova profil je omnoho komplexnejšia a otvorenejšia než jeho flashartová inštrukcia. Významy odkazujú na telo aj teleso a obraz a zvuk ako na sieť možných a skutočných aktérov Daniciných prostredí, ktoré sa – podobne ako práce celej autorskej skupiny Woven – nepodriaďujú overeným vymedzeniam žánrov vizuálneho umenia, architektúry ani úsiliu o ich časopiseckú „profiláciu“. A v prenesenom zmysle filare znamená aj: bežať, uháňať, zmiznúť (že by sme odtiaľto s Danicou a jej vecami radšej rýchlo vypadli?). No ďalší význam je aj: slušne sa správať (sekať dobrotu) a dávať zmysel. Aký zmysel nám s Danicou dáva ne-riešiteľnosť tejto prekérnej situácie v ktorej ne-môžeme realizovať náš dialóg?! Povedzme, že je to práve ďalšie testovanie možnosti ako prepájať zdanlivo nespojiteľné: ne-riešiteľné, ne-možné2 . Týmito polaritami písanými cez spojovníky-rozdeľovníky sa tu dostáva k slovu i písmo (spolu s diakritikou). Ani ono nemá hlav, ale je vláknom spájania nespojiteľného, podobne ako Danicine prostredia.
Telo-teleso-obrazové interakcie Daniciných projektov
A. študentský projekt Soft City/Mäkké mesto, VŠVU v Bratislave, 2009
Danica Pišteková: „Aké by to bolo žiť v mäkkom meste?“3
Monika Mitášová: Na túto svoju otázku Danica odpovedala projektom, kde sa emancipuje zatepľovacia medzivrstva šiat aj architektúry, obvykle používaná ako izolačná (pena textilná, montážna atď.). Rozmanitými spôsobmi šitia, rôznymi stehmi osamostatnenej penovej membrány Danica utvára penové záhyby, vrstvy a spoje. Vznikajú relatívne pevné a pružné švy a vďaka nim aj priestorové štruktúry, objemy a povrchy penovej membrány, ktoré je možné interpretovať ako odevné aj urbánne topografie: s rozhraniami medzi oblasťami, obvodmi, centrami, perifériami aj križovatkami odevu a mesta… Danica ušila a interpretovala „izolačný“ materiál ako prepájajúci aj deliaci, mäkký aj spevňovaný, hladký aj ryhovaný, 2D aj 3D…
Hélène Cixous: „Píšem z tohto napätia medzi tým, čo je skryté, a tým, čo vychádza najavo, teda knihou.“4
MM: Tento projekt Danica šila z napätia medzi tým, čo sa skrýva a čo vychádza najavo, teda Mäkké mesto. Pracovala s netkanou textíliou a metrážou peny na spôsob škály aj zhlukov záhybov.
Pena sa zriasila aj zaklenula.
B. diplomová práca Šité ako site/Šité ako miesto, VŠVU v Bratislave, 2012
Hélène Cixous v diskusii s Aliette Armel a Jacquesom Derridom hovorila aj o tom, že ona svoje prednášky nečíta, ale hodiny improvizuje nad dvoma stránkami poznámok… Spoznáva sa v tom, ako Derrida uvažuje o Artaudovom šepote. Aj ona sama radšej hovorí, hoci riskuje, že jej dôjde dych. Jacques Derrida jej odpovedá, že parole soufflée5 je diktovaná viac ako len jedným dychom, šeptom a hlasom: maskulínnym a feminínnym – prepletenými, spradenými do jedného, vymieňajúcimi si miesta.
DP: „Tieto mäkké domy tvoria podmienky pre rozmanité situácie tak, že neustále menia odev a miesto v systéme vrstiev. (…) Medzi malým a veľkým, súkromným a verejným, intuitívnym a logickým.“6
MM: V diplomovke Danica navrhla „mäkké domy“ – labyrintické odevy pre dvojicu: párové šatstvo-zámotok, alebo aj súšatie. Utvára sa interakciou z/obliekajúcich sa tiel a z/obliekaného telesa: mäkkej útulne. V tejto ich interakcii sa monofunkcie (zámotok, šaty, úkryt, drapéria, zateplená bunda, príbytok) stávajú polyfunkciami. Zámerné a nezámerné činnosti dvojíc prípadne jednotlivca sa prepájajú s udalosťami nečakaných spôsobov obliekania-nosenia-obývania-vyzliekania tohto párového odevu-objektu-prostredia, ktoré môže prevliekať líc na rub, voľné na tesné, vrchné na spodné, vonkajšie na vnútorné, pružné na pevné a opačne… Vzniká v interakcii tenkého a zatepleného. Utvára zdieľanú, spoločnú ne-nositeľnosť aj ne-nosnosť kukly: bezdomovia-úkrytu.
Toto súšatie Šité ako site z metráže textílií a zateplení je možné upcyklovať aj recyklovať, ale tieto postupy nadobúdajú zmysel vtedy, ak vznikajú ďalšími procesmi navodzovania a preskúmavania napätí medzi telesnosťou a telesovosťou a priestorovosťou, medzi modalitami šitia a umiestňovania-rozmiestňovania interakcií v priestore.
C. inštalácia Wall Curtain, CITA, Kodaň, 2016
DP: „Curtain Wall, teda závesová stena, je anglický architektonický výraz pre istý typ fasády, obalu, ktorý nemá nosnú funkciu, zvyčajne zo skla. Toto je, naopak, stenový záves. Textilný priestor, ktorý sa viaže k architektúre tým, že z nej berie určité rozmery. (…) Odievanie interiéru nie je nová téma, poznáme tapisérie, gobelíny, obrusy, koberce a podobne. (…)
Ja verím, že textil môže byť taký autonómny, že je jedno, kto ho má na sebe. Môže mať svoje vlastné ciele a nemusí byť submisívny. Má potenciál, ktorý ešte nevieme využiť. Zamýšľam sa nad tým, ako by vyzeral svet, v ktorom by nebol rozdiel medzi obliekaním si odevu a vstupovaním do priestorov. Že by existovalo množstvo medzivrstiev a mäkkostí, superhustý priestor plný gradientov a prelínaní. Na odeve ma vždy fascinovali švy. Chcela som vytvoriť priestor, kde by sa dali zažiť, keďže bežný šitý odev nás nikdy úplne neobklopí a po vyzlečení spadne.
(…) vidím ich funkciu [mäkkých priestorov] skôr v interiéroch, sú to priestory v priestoroch, môžu to byť miesta na zašitie sa vo veľkých korporátnych kanceláriách, kým odevy pre dvoch by mohli byť aj vonkajším krátkodobým obydlím. Dnes sa tepelnoizolačné výplne stien skrývajú do panelov, no čo ak by boli sami priestorom, alebo dokonca časťou fasády?“7
Projekt Taxidermies/Preparácie, 2021
Hélène Cixous: Texty písané „vnútorne a zároveň na kožu“.8
DP: „Základom odevných taxidermií sú zimné bundy, ktoré sú spätne vypárané a rozložené, skúmajú sa ich vnútorné vrstvy, podšívky a vypchávky, vyvracajú sa vrecká, otvárajú sa kapucne a roztvárajú sa rukávy. Tento proces odhaľuje skryté priestory, mechanizmy zostavovania a postupov vzniku, ako aj komplexnú technológiu výroby náročnú na detaily, materiál a ľudskú prácu.
Ukazuje sa [to, čo je] neviditeľné a ‚slúžiace‘; to, čo hreje a vystužuje, a zároveň sa odhaľuje nielen vzťah tela a odevu, ale aj ďalšieho tela s inými variáciami pohybov (výroba vs. nosenie). (…)
Ukazuje sa tak, že hoci objekty stále nesú stopy svojej pôvodnej funkcie, v rozloženom stave vyžadujú iné interpretácie a vzťahy k častiam tela, k okolitému priestoru, ale aj ku komponentom navzájom sa musia zadefinovať nanovo.“
MM: Sú to zvláštne taxidermie, pretože nevypchávajú ani nenapínajú vypreparovaný objekt zimnej bundy na výstuž aby „nestratil tvar“. Sú to skôr akési prieskumné a analytické, rozvrstvujúce a rozvinujúce taxidermie vrcholiace novou syntézou skúmaných vrstiev, spojov, ník, záhybov a priestorov šitia prinášajúcich nové inšpirácie telu, odevu aj architektúre. Danica preliačila medziľahlé vrstvy a priestory nájdeného odevu (zimnej bundy) „vnútorne a zároveň na kožu“.9 Intersticiálne vrstvy zimnej bundy získali nový život, stávajú sa povrchom a naopak. Vnútro bundy ožíva ako koža nového prostredia a koža žije ako vnútro.
Projekt One Size Fits All/Jedna veľkosť sadne všetkým, 2018-2019
MM: Tento projekt pracuje s expandovateľným nájdeným odevom-objektom v priestore. Postupy utvárania expanzií („explózií“ a „implózií“) majú svoj algoritmus:
DP: „Séria je vytvorená z viacerých secondhandových košieľ, pričom sa rôznymi zásahmi vytvárajú nové hybridné priestory, ktoré sú všité jeden do druhého alebo transformované na komponenty a spevnené do podoby viacnásobných obalov. Bežný kus oblečenia sa tak rekontextualizuje a stáva sa médiom pre výskum telesných a priestorových vzťahov.
Skladá sa zo šiestich objektov, z ktorých každý je vytvorený inou metódou:
1. Hommage á Frederick J. Kiesler s nekonečným rozfázovaným rukávom pre ruku v pohybe, 2. Košeľa s jedným pravidlom (vždy nahraď ľavý rukáv jednej košele za golier inej košele, pokračuj, až kým nevytvoríš kruh),
3. Ortogonálna košeľa (prepoj dve košele v ortogonálnej pozícii a pomocou viacerých rukávov vytvor konzolu),
4. Stena (košele spojené polpredkami),
5. Košeľa 2 v 1, a
6. Metakošeľa vyskladaná z niekoľkých ,modelovʻ košieľ v mierke 1:5.“
Doslov:
DP: „Architektúra sa napĺňa rôznymi mäkkými blízkosťami a ukazuje, že sa neobliekajú len ľudia, ale aj priestory okolo nás. Architektúra je tak v neustálom procese seba-definovania.“10
Hélène Cixous: „Pokiaľ ide o teba [Jacques Derrida], tvoje filozofické problémy sú autoportrétmi svojho druhu.“11
MM: Pokiaľ ide o Danicine citované aj ďalšie projekty, testujú architektúru odevu a pritom odievajú ľudí, miesta, priestory v interakcii s architektúrou. Sú to aj akési jej autoportréty.
Woven (Anna Cséfalvay, Marianna Maczová, Veronika Michalíková, Danica Pišteková): „OBJAVUJEME, SKÚMAME, IRONIZUJEME, PREKONÁVAME, PROVOKUJEME, MIEŠAME, PREMÝŠĽAME A ROZMAZÁVAME HRANICE PRIESTOROV, VZŤAHOV, PROSTREDÍ A TYPOLÓGIÍ.“12
Hélène Cixous: „Je to aj zákon písania: je možné písať iba smerom k tomu, čo sa nechce nechať napísať a čo sa musíme pokúšať písať. To, čo môžem, dokážem napísať, je už napísané, to ma viac nezaujíma. Smerujem vždy k tomu, čoho sa najviac obávam. Píšem smerom k tomu, pred čím unikám.“13
1)Cixous hovorí o tom, ako v písaní používa „hovoriaci hlas“ (speaking voice, la voix qu’on did haute) hlboko prenikajúci písaním. Písanie je zdanlivo bezhlasé, ale v jedinom hlase je celý chór hlasov, ktoré je treba vypočuť. Pozri interview Aliette Armel s Jacquesom Derridom a Hélène Cixous „Du mot á la vie: un dialogue entre Jacques Derrida et Hélène Cixous“, Magazine littéraire, 2004, No. 430, pp. 22-29. Preložené do angličtiny ako: From the Word to Life. A Dialogue of Jacques Derrida and Hélène Cixous. In: New Literary History, 2006, Vol. 37, No. 1, pp. 1-13. Preklad do angličtiny Ashley Thompson. Dostupné na https://www.jstor.org/stable/20057924?read-now=1&seq=12#page_scan_tab_contents.
2)Ibidem, s. 10.
3)Danica Pišteková: Dress Codes (katalóg výstavy), Bratislava [vydavateľ neuvedený], 2017, s. 24.
4)Ako v pozn. 1, s. 8.
5)souffler znamená dýchať, šepkať, vyzradiť tajomstvo ale aj odcudziť, kradnúť… potom la parole soufflée znamená šepot, ale aj vyzradenie tajného a zabudnutého slova či ukradnutie slova. Pozri pozn. 1.
6)Ako v pozn. 3, s. 42 a ďalej.
7)Zuzana Duchová: Šijúca architektka. In: Denník N, 26. 9. 2017. Dostupné na https://dennikn.sk/blog/891789/sijuca-architektka/. Vyhľadané 16. 11. 2024.
8)Ako v pozn. 1, s. 8.
9)Ibidem, s. 8.
10)Danica Pišteková: Sprievodca obálkami tela. Od odevu k architektúre. In: Alice Koubová – Eliška Kubartová (eds.), Terény performance, Praha: Nakladatelství AMU, 2021, s. 331.
11)Ako v pozn. 1, s. 8.
12)Pozri https://woven.sk/en/.
13)Ako v pozn. 1, s. 9.
