Daniela Danielis je skutočnou hýbateľkou v súčasnom textilnom dizajne – vo svojej textilnej manufaktúre WNOOZOW sa venuje primárne tkaniu látok a výrobe tapisérií, no má rozbehnutých viacero projektov a spoluprác, ktoré sú uvedomelé ekologicky i eticky, spájajú tradičné s digitálnymi technológiami, remeslo a vizuálne umenie, a zároveň sa snažia o zaznamenanie a zachovanie kultúrneho dedičstva textilnej výroby v slovenských a českých regiónoch.
MU: Čo stálo na začiatku vašej lásky k textilu?
DD: Na strednej škole som si osvojila textilné remeselné zručnosti, konkrétne tkanie tapisérií a gobelínov. Učili nás majsterky z Moravskej gobelínovej manufaktúry z Valašského Meziřičí s bohatými skúsenosťami s tkaním nástenných kobercov. Textilné technológie nám zas odovzdávali pedagogičky vyučené na Technickej univerzite v Liberci, ktorej textilná katedra od 50. rokov prináša vlastné patenty pre textilný priemysel. Ako samostatný predmet sme mali aj dizajn. Takto koncipované štúdium bolo zlato v rukách, no to som si uvedomila až neskôr – po vyštudovaní vysokej školy. Absolvovala som odbor etika – estetika a po ukončení štúdia som sa musela rozhodnúť, čomu sa budem venovať. Textil sa stal spojovníkom, ktorého prostredníctvom dokážem obsiahnuť etický aj estetický svet.
MU: Pracujete na objednávkach pre high end fashion značky a vytvárate diela pre umelcov a umelkyne – aké sú špecifiká práce pre týchto špecifických zadávateľov?
DD: Našu aktivitu si všimla slovenská značka Nehera, pre ktorú sme začali tkať sériu oblečenia na prestížny Paris Fashion Week. Ručné tkanie látok na oblečenie v Európe však nie je ekonomicky udržateľné. Pre porovnanie: v Indii existuje silná odevná infraštruktúra – na jednej ulici farbia, na druhej pradú ručné priadze, na ďalšej tkajú. Cesta medzi jednotlivými surovinami nemusí prekonávať dlhú vzdialenosť, neplatia dostatočne za ženskú prácu a tak si môžu dovoliť predávať ručne tkané látky za nízku cenu.
Každý pokus o vytvorenie produktu na bežné nosenie či pre interiér u nás zlyhá pre nedostatok priemyselnej infraštruktúry alebo pre nedostatočnú ekonomickú silu bežného koncového zákazníka. Je to jednoducho príliš drahé aj pre európsku cenu práce fungujúcu na etických hodnotách alebo aj preto, že pre zefektívnenie niektorých procesov nedokážeme otvoriť výrobnú halu s novou linkou. Naopak, model práce pre umelcov*kyne alebo pre zberateľstvo umenia je udržateľný, pretože ide o unikátne diela, ktoré si udržiavajú vyššiu cenu v porovnaní s oblečením alebo interiérovými doplnkami. Dnes sa naša manufaktúra venuje iba tkaniu umeleckých diel.
MU: Je niečo, v čom by ste sa chceli ešte posunúť, no čakáte napr. na vhodnú technológiu?
DD: Nečakám, vyrábam. Základom našej práce je spolupráca. Ide o bezpodmienečnú kvalitatívnu a kvantitatívnu hodnotu pre udržateľnosť práce. Preto ma nenájdete často ako sólovú autorku. Manufaktúra ma plnohodnotne vyťažuje po stránke technologičky, remeselníčky a dizajnérky. Keď sa naskytne príležitosť, často ju využijem na overenie si novej technológie, o ktorej už dlhšie rozmýšľam. Napríklad tak to bolo s dielom pre jednu zberateľku umenia, kde som využila možnosti farbenia viacerých typov lesklých alebo matných vlákien naraz, aby vo výsledku lom svetla vytváral rôzne odlesky v ploche.
MU: V roku 2016 ste sa zapojili do boja proti fast fashion – ako sa dá podľa vás pracovať s textilom v súčasnosti udržateľne?
DD: V roku 2016 som sa zapojila do boja proti fast fashion a aj som tento boj skončila, pretože som sa rozhodla nebojovať, ale tvoriť. Viem však, aké je existenčne náročné ustáť tento trh v širšom kontexte. Mali by sme si však položiť otázku, čo je naozajstná potreba dnešného človeka. Myslím si, že odpoveďou by malo byť zdravie – fyzické aj duševné. Na základe tejto odpovede sa snažím napríklad vyberať materiál pre projekty. Oblečenie je totiž náš najbližší environment, ktorý sa dotýka našej kože, najväčšieho ľudského orgánu. Existujú inovatívne materiály, v ktorých vláknach sa nachádzajú CBD oleje (topánky z konope) alebo vitamín C, ktorý je vstrebateľný aj cez pokožku. Tradičné materiály, ako je ľan a konope, pomáhajú zaceľovať rany na pokožke.
Otázkou je, či sú tradičné remeslá schopné produkovať suroviny, nite alebo látky tradičnou cestou pre človeka súčasnosti. Aká by mala byť úloha dnešného remeselníka v textile? Brašnár vyrábajúci tašku, ktorá vám vydrží celý život (je však niekoľkonásobne drahšia, pretože klient sa už nevráti), je zárukou kvality. Peniaze využije aj na to, aby mohol zdokonaľovať svoje remeslo. Bude môcť pripojiť k taške ručne tkanú látku, ktorá bola farbená baktériami od Viennalab. Utópia? Ako sa k nej dopracovať, je otázka na človeka, ktorý si vyberie ako svoju hlavnú prioritu zdravie. Ak pochopíme túto potrebu ako hodnotu, vyhrali sme.
tkanie, tufting, plstenie, 2024, na kolektívna výstava NÕS, galéria NOOKART, foto: Michal Ureš
MU: Ako prebieha spolupráca s vizuálnymi umelcami a umelkyňami, využívate pri nej tiež udržateľné materiály a procesy? O aký druh autorskej spolupráce ide?
DD: V minulosti sme spolupracovali s Luciou Jindrák Skrivánkovou, Martinom Lukáčom a aktuálne pracujeme pre Kláru Hosnedlovú, pre ktorú vytvárame celý technologický proces a vyrábame textilné diela pre výstavy v Hannoveri, Bazileji a Hamburger Bahnhof. U Kláry používame ľan a konope. Podarilo sa mi nadviazať kontakt s výrobcami poslednej konopnej fabriky v Čechách a podporujeme novú infraštruktúru pre textilný spracovateľský priemysel v oblasti konope a lykových vlákien na Slovensku. Pestovanie konope pohlcuje oxid uhličitý z ovzdušia a ukladá ho v pôde. Takáto výroba je teda aj ekologická. Okrem toho som súčasťou firmy Kannalab, kde otvárame nové cesty využitia pre konopné vlákno. V projekte Cannaxy vytvárame napríklad nové európske konzorcium na podporu konopného astronomického priemyslu.
Manufaktúra je založená na spolupráci – ja nie som umelkyňa, som umelecká technologička, remeselníčka a teoretička, a preto je pre mňa práve spolupráca výsostne dôležitá. Samozrejme, aj ja bojujem s primárnymi ľudskými emóciami, ako je žiarlivosť či závisť, ktorá veľmi často prichádza, keď po „odmakaných“ hodinách vidíte na výsledku meno niekoho iného, ale na to mi pomáha vyspať sa a oddýchnutá vstupovať do vlastnej tvorby a štúdia vlastného výskumu. Je to zaujímavý proces hľadania nadhľadu nad situáciou a práce na sebe. Na projektoch spolupracujem aj s množstvom ďalších odborníkov a odborníčok, ktorí však ostávajú verejnosti neznámi. To by som chcela zmeniť postupným otváraním denníka z tvorby a ukážok živého procesu.
MU: Primárne sa venujete tkaniu, aj pri vytváraní žakárových vzorov látok (tkané vzory, nie tlačené) – aj pri zhotovovaní tapisérií pre umelectvo, hoci v Československu máme spojenú s výtvarným umením aj novšiu technológiu z roku 1961 – netkané tapisérie, tzv. artprotis – zaujíma vás aj táto technológia?
DD: Zaoberám sa všetkými textilnými technológiami, ovládam ich, ale používam ich podľa výberu zákaziek. Zatiaľ je nosným tkanie, ale v roku 2022 som prihlásila manufaktúru do Woolmarku a dostali sme sa do predajných katalógov z plstenou netkankou. Nedostali sme však žiadne objednávky a tak sme ostali v ich depozitári látok. Na artprotis je potrebný stroj, a aj keď sa na Slovensku ešte niekoľko strojov v starých fabrikách nachádza, touto technológiou sa primárne nezaoberám. Keď nadíde čas a získame viac miesta na strojový park, tak to bude určite dôležitá súčasť Textilného centra pre tvorbu.
MU: Vstupuje aj do tradičných tkáčskych techník čoraz viac digitálna technológia? V rámci projektu, ktorý ste realizovali s vizuálnym umelcom Ľubošom Kotlárom, som si všimla práve toto prepojenie.
DD: S Ľubošom Kotlárom sme vytvorili tlačenú formu tapisérie na 3D tlačiarni – chceli sme, aby do procesu nevstupovala ľudská ruka, ale aby to stále pôsobilo ako textília. Filament na tlač bol PLA (kukuričné vlákno), s ktorým sa pradie aj na kolovrate. Na základe žakárového systému sa dnes programuje a programovať je pri tkaní úplný základ. Navrhujem vzory pre jednotlivé projekty pri žakárovom tkaní, ale aj pri všetkých ostatných projektoch. Náš žakárový stav (stroj) je dnes ovládaný elektronicky. Používanie historických nástrojov a digitálne softvéry musíme vnímať ako jeden prepojený proces.
MU: S akými strojmi zvyknete pracovať, sú stále úplne funkčné?
SS: V roku 2020 som začala experimentovať s rôznymi tkáčskymi strojmi, rekonštruovať tkáčsky stav na dierne štítky z roku 1910 z Meriny v Trenčíne, ktorý na Slovensko doviezli francúzski bratia Tiberghienovci, a začala som tkať žakárové vzory. Tieto látky je možné vidieť pri rôznych spoluprácach – so spomínaným Ľubošom Kotlárom alebo aj s Jiřím Krejčiříkom.
Máme všetky typy tkáčskych stavov, ktoré existujú – spomínaný elektronicky ovládaný žakárový stav sme získali z textilnej fakulty v Liberci a opravili ho. V roku 2020 sa do našej zbierky dostal žakárový stroj z bývalej Tepny Náchod, ten sa ešte iba chystáme opraviť – pred vojnou sa na ňom tkali hodvábne a ľanové damaskové látky.
MU: Ako si máme predstaviť postavenie textilnej dizajnérky v celom procese výroby? Ste viac manažérkou, alebo sa aktívne zapájate do všetkých stupňov výroby?
DD: V prvom rade som tkáčka, no vstupujem do výroby od začiatku pri každom procese a technickom nastavení. Vyberám materiál vhodný na danú vec, technológiu, ktorú je potrebné použiť, vytváram alebo dotváram konečný estetický vizuál, nastavujem cenový rozpočet až po konečnú adjustáciu. Na základe mojich skúseností sme založili Textilné centrum, pretože všetky stroje, vedomosti o materiáloch a zozbierané vzorky za našich desať rokov činnosti presahujú cez 300 exemplárov. Momentálne sa snažím vytvoriť taký systém v manufaktúre, aby som nemala vo všetkom prsty. Po presťahovaní sa do Košíc sa mi to sčasti darí s vyštudovanou reštaurátorkou textilu Katkou Jakubovie, s ktorou si delíme úlohy pri objednávkach. Stále vediem Textilné centrum a spoločne píšeme projekty. Dávame dokopy Knižnicu textilných materiálov a preklápame ju do e-databázy, aby sme vedeli tieto informácie posúvať odbornej a laickej verejnosti aj na diaľku, ako to funguje napr. v Prahe alebo New Yorku.
MU: Vaše aktivity idú proti akceleračnému tempu, v ktorom je napr. odevná brandža svojou nadprodukciou absolútne ponorená: pociťujete aj vy environmentálnu úzkosť?
DD: Pociťujem obrovskú environmentálnu úzkosť a myslím si, že ma práve táto trauma poháňa niekedy do veľkého pracovného vypätia tak, aby som išla do čo najväčšej hĺbky tvorby a osvety, niekedy fyzicky na existenčnej hrane. Preto okrem manufaktúry prevádzkujem aj Textilné centrum. Našťastie, na tieto aktivity nie som sama. Textilné centrum má päť aktívnych členiek, okrem mňa Katarínu Jakubovie (výskum), Slavu Hriadelovú (prepojenie s odevom), Petru Némethovú (komunity) a Alžbetu Kapráľovú (administratíva a prevádzka). Organizujeme prednášky, workshopy a momentálne pracujeme na komplexnom projekte Knižnica textilných materiálov, máme nazbieraných cez 200 druhov textilných vlákien.
MU: Čo obsahuje takáto knižnica?
DD: Knižnicu materiálov sme si rozdelili na niekoľko fáz. Zbierame materiály a informácie od farmárov, chovateľov, regionálnych múzeí, fabrík až po firmy, ktoré vyrábajú rôzne produkty z tradičných materiálov, ako sú vlna, ľan, konope, ale aj prasacie črevá alebo konské vlasy – ich prezentácia je plánovaná na február 2025. Ako materiál budúcnosti sme definovali konope a zbierame informácie od farmárov až po firmy, ktoré sa venujú tomuto materiálu naprieč strednou Európou – ich prezentácia sa bude konať v roku 2026. Ďalšou fázou bude prezentácia inovatívnych materiálov a farbenia.
MU: Čím vás práca s textilom baví najviac?
DD: Na textile ma baví komplexnosť toho, čo môžete ovplyvniť v jednom produkte alebo diele. Vizuálna stránka každého projektu môže byť diametrálne odlišná. Každý materiál sa správa inak, má iné vlastnosti – aj keď použijete rovnakú technológiu. Môj posledný experiment s technológiou som odprezentovala na kolektívnej výstave Nos v NOOKART Studio – vytvorila som jednoduché strapce z mätového vlákna s antialergickými vlastnosťami pod dizajnové lustre DECHEM studio.
MU: Čo je pre vás momentálne najväčšou výzvou?
DD: Najväčšou výzvou je prežiť na európskom trhu a stále udržať koncept manufaktúry, zapájať do práce väčšie množstvo ľudí tak, aby som si splnila sen, že ma môj projekt koncipovaný na 100 rokov doslova prežije. Manufaktúra je ako živý organizmus, ktorý sa neustále formuje. Chcela by som vytvoriť slobodnú firmu, v ktorej je každý člen*ka silný*á takým spôsobom, aby zvládli viesť projekt samostatne.
