Pri vstupe do výstavných priestorov trnavskej synagógy nás ovalí intenzívny pach. Suchý, nepríjemný vnem, v ktorom sa mieša zem s umelou hmotou a špinou. Keď obídeme úvodnú tirážnu tabuľu, naskytne sa nám ohromujúci pohľad.
Synagóga je zmenená na nepoznanie. Priestor hlavnej lode sa premenil na výsek postapokalyptickej krajiny. Alebo, presnejšie, stal sa javiskom, na ktorom sa rozohráva expresívna a výpravná scénografia. Navezená zem tvorí kopce, v „údolíčkach“ sú jazierka s toxicky vyzerajúcou olejnatou vodou. Scenériu dynamizujú na prvý pohľad náhodné a neurčité objekty. Staré matrace, gumy z áut, deky… Každý predmet je sochársky dotvorený, interpretačne skomplikovaný. V jednom z matracov sú vyrezané otvory, v ktorých sú uložené repliky nášľapných mín. Ďalší je rozrezaný, odhaľujúc vrstvy výplne, kde okrem očakávaných pružín a peny nachádzame plechovky s jedlom a zbrane. Rez matracmi evokuje aj vedecké znázornenie geologických vrstiev. Zadnej časti lode dominuje monumentálna kovová koštrukcia so zavesenou drapériou, ktorá pripomína vojenské deky. Ďalšou z dominánt je prístroj, ktorý vyzerá, akoby bol pôvodne z posilňovne, teraz je však premenený na (zrejme) mučiace zariadenie. V popredí je obrovský prútený kôš, ktorý si „na pleciach“ nesia ďalšie matrace.
Pri bližšej prehliadke výstavy Restless Dislocations (kurátor Áron Fenyvesi) objavíme okrem hrozivých symbolov deštrukcie aj skryté „poklady“. Napríklad dva otvorené kufríky, ktorých pestrofarebný obsah kontrastuje s popolavým prostredím. Možno ide o čierne skrinky alebo zberateľské artefakty, ktorých obsah tvoria rôzne vizuálne zaujímavé predmety, zorganizované do surreálnych konštelácií. Celkovo inštalácia budí dojem krajiny po vojenskej katastrofe, z ktorej pôvodní obyvatelia utiekli, aby si zachránili holý život. Matrace ako symbol postele, toho najintímenšieho priestoru v rámci domova, tu kontrastujú so stopami násilia a skazy. Autori sa však nesnažia vytvoriť „ilustráciu“, ale skôr evokatívnu scenériu, ktorá ponúka mnohé čítania a výtvarne aj významovo komunikuje s priestorom synagógy. Kurátor Áron Fenyvesi hovorí o výstave ako „archeologickom nálezisku našej prítomnosti“. Umenie svojím expresívnym jazykom často môže sprostredkovať informáciu, ktorá by v bežnej mediálnej komunikácii skĺzla po povrchu. Takto sa vám však dostane pod kožu aj do čuchových receptorov.
