Vizuálna umelkyňa Jana Kapelová sa dlhodobo zaoberá alternatívnymi prístupmi k výchove a vzdelávaniu, ktoré uplatňuje vo svojej pedagogickej praxi na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Vo svojej intermediálnej tvorbe skúma našu (ne)schopnosť spochybnenia jedného čítania rolí, systémov a pozícií, ktoré zastávame v rámci rôznych štruktúr – od rodinnej bunky cez pracovné kolektívy až po verejné inštitúcie. Robí tak často v spolupráci s vlastnou rodinou a na základe vlastnej intímnej skúsenosti. Kľúčovým je v jej tvorbe ľudský faktor – naše vzťahovanie sa k sebe a k iným.
Jana Kapelová: Nevyplýva tvoja otázka z predstavy, že sú rôzne typy prístupov umelcov a umelkýň k tvorbe? Tí a tie, ktoré reflektujú, čo sa im v živote deje, a potom tie a tí, ktorí riešia globálnejšie témy – ale podľa mňa sa nás vždy to, čo riešime v dielach, nejako dotýka. Konfrontujeme sa s témami, ktoré prežívame, fascinujú nás alebo sa v nich vysporiadavame s minulosťou.
MU: Vo svojom artist statemente pre Secondary Archive sa opisuješ v rámci tvorby svojich projektov ako facilitátorka – kedy si zistila, že ti vyhovuje táto poloha?
JK: Vo facilitátorskej polohe sa vidím hlavne v participatívnych projektoch – s mojimi blízkymi či známymi, napríklad v projekte Voľný pracovný čas (2011–2013), umeleckou obcou okolo Kunsthalle Bratislava – Súhrnná správa o stave ustanovizne (2012) alebo so ženami pracujúcimi v umení v Nylonových súvislostiach (2017), Bezpodmienečnej práci (2021) a Školovaní k práci (2021). Vyhovuje mi v nich pozícia média, ktoré absorbuje výpovede a transformuje ich do celku. Často ide o autorský výskum podložený viacerými hlasmi. Mám možnosť dať hlas aj tým, ktorí*é ho nemajú. Existujú však diela a polohy, v ktorých hovorím sama za seba – najčastejšie vo videu a inštalácii. Vypovedajú o tom, čo prežívam – či už slovne, alebo vizuálne.
MU: Vo svojej tvorbe sa často venuješ kritike inštitúcií – ktorá tebou pohla, príp. ťa nahnevala ako prvá?
JK: Inštitúcie sú pre mňa neutrálne platformy. To, čo kriticky pomenúvam, sú procesy, prístupy a myšlienkové technológie v nich. Zrejme prvou inštitúciou, s ktorou som mala problém, bola škôlka. V zdravotnej karte mám záznam z toho obdobia o intenzívnom tiku, na ktorý mi predpísali antidepresíva, ktoré som nakoniec, naštastie, po zásahu mojej mamy nebrala. Problém však nebol vyslovene v inštitúcii, ale v jednej z učiteliek, ktorá ma šikanovala.
MU: Čiže aj v tejto osobnej skúsenosti môžeme vidieť počiatky tvojho záujmu o vzdelávací systém a jeho aktérov a aktérky…?
JK: Určite áno. Snažím sa s tým vysporiadať, odškoliť od všetkých jeho vrstiev. Počas socializmu, keď si dovŕšila prvý rok života, tak si automaticky nastúpila do jaslí. Nikto neriešil, čo zažívaš, ako je s tebou zaobchádzané, či sú napĺňané tvoje potreby, ako zvládaš separačnú úzkosť. Nerozvíjala sa emočná inteligencia či rešpektujúca komunikácia. Podobné to bolo aj v ďalších úrovniach normatívneho vzdelávania.
MU: Neopúšťa ťa tvoj inštitucionálny vzdor ani v prípade, keď sa staneš súčasťou inštitúcie?
JK: V čase, keď sme robili iniciatívu 20 rokov od Nežnej neprebehlo (2010–2012), som bola zaujatá výskumom transformácií inštitúcií. Stotožnila som sa s výrokom, že zmeniť inštitúciu zvonka je nemožné – pokiaľ by inštitúcia chcela, tak sa transformuje sama. Podľa môjho názoru si však občas zamieňame inštitúciu s osobou, ktorá ju vedie. A tu už ide skôr o otázku charakteru, ktorý sa často prejaví až po získaní moci. Praxou som prišla na dve možnosti – buď sa stanem súčasťou inštitúcie, alebo pomenujem a zachytím problematické pomery v autorskom projekte. Z aktuálnej pozície pedagogičky na VŠVU môžem ukazovať typ pedagogickej praxe, o ktorom som presvedčená, že môže fungovať na iných základoch.
MU: Z akého typu pedagogiky vychádza tvoja pedagogická prax – akým spôsobom si sa k nej dostala?
JK: Zlomovým momentom sa pre mňa stalo narodenie syna Kozmasa v roku 2015, hoci som, paradoxne, už predtým vyštudovala pedagogiku na Trnavskej univerzite. Vnímala som ako svoju zodpovednosť voči nemu prelomiť transgeneračné rodinné, ale i spoločenské cykly, nepokračovať vo výchovnej metóde „dieťa nevie, čo chce, treba ho o tom presvedčiť“, ktorou bolo pristupované ku mne. Východiskom sa mi stal rešpektujúci prístup. Prešla som si štúdiom kritickej analýzy existujúceho systému od Jany Nováčkovej a alternatívnych pedagogických prístupov Montessori, Summerhill; techniky rešpektujúcej komunikácie. Jednoducho som nebola schopná zveriť svoje dieťa štátnej škole postavenej na pedagogických princípoch z čias Márie Terézie, ani na ne nadviazať v mojej ateliérovej praxi.
MU: Rozhodujúcim momentom pre tvoj záujem o inštitucionalizovanú výchovu bolo založenie rodiny – ako vnímaš rodinu? Ako taktiež istý druh inštitúcie?
JK: Rodina je sociálna inštitúcia s rozloženými rolami, pravidlami a zodpovednosťou. Podobne i v nej môžeš mať prirodzenú autoritu alebo si ju vynucovať. Snažím sa o nehierarchický model rešpektujúci autonómiu, aby každý mohol prejaviť svoj názor, spoluvytvárať pravidlá a zapájať sa do domácich prác. Dôležitá je pre mňa atmosféra, pocity vzájomnej blízkosti, záujem, podpora, súdržnosť. Vnímam dva druhy rodiny – primárnu, z ktorej vychádzaš, a druhú, ktorú si vytváraš – tu mám na mysli okrem partnerstva a detí aj priateľstvá, ktoré s nami dlhodobo zostávajú. Vo vzťahu k mojej primárnej rodine sa vyskytli fázy, keď moji rodičia nerešpektovali moje rozhodnutia, prekračovali hranice a vtedy som bola nútená s nimi uťať kontakt.
MU: Svojich rodičov si napriek tomu viackrát zapojila do svojich projektov – bol to spôsob opätovného zbližovania?
JK: S rodičmi som spolupracovala z viacerých dôvodov. Myslím, že nevedomým dôvodom bol proces dospievania a potreba spoznať ich nanovo. Súčasne ma v tom čase zaujímali témy práce a sebarealizácie. Ako rodina sme v mojom detstve žili každý sám a spoločný čas sme trávili prácou – na dome, v záhrade, starostlivosťou o zvieratá, upratovaním, riešením rodinných kríz… Pri matke mi bolo odpoveďou na potrebu bližšieho spoznávania performance Moja pamäť je zrkadlo, na ktoré mi dýchli (2012) – umelecký prednes jej života, kde hovorí(m), ako mala rodičmi predurčenú kariéru sústružníčky, ale cez divadlo a recitáciu získala prácu v kultúrno-vzdelávacej oblasti, ktorú považovala za sebarealizáciu. S otcom sme mali zložitý vzťah narušený jeho alkoholizmom a neprítomnosťou. Nevedel so mnou tráviť čas iným spôsobom než prácou – ktorú pripravil vždy pred mojím príchodom. Spoločné opravy na dome sme datovali a signovali totožnými iniciálami našich mien, čo vyústilo do projektu pre Cenu Oskára Čepana s názvom Čakanie na materiál (2014). Ten výstup je síce profilom môjho otca, ale môže zastupovať akéhokoľvek otca – kutila z generácie, ktorá bola počas socializmu v produktívnom veku.
MU: Nesúvisela tvoja výpomoc otcovi aj so vzdorom voči rodovým stereotypom?
JK: Nie, manuálna práca ma baví, mám priestorové videnie, technické myslenie. Rodové stereotypy mi neboli nikdy vlastné, nevidela som v ich podnecovaní zmysel. Nerozumela som, keď ma mama chcela zaúčať variť vyslovene so zámerom prípravy na rolu manželky, keď predsa variť môže človek kedykoľvek a pre kohokoľvek.
MU: Si matka – samoživiteľka, čiže si v nevýhode v našom systéme favorizujúcom nukleárnu (heterosexuálnu) rodinu. Vieme, že na výchovu dieťaťa je skôr potrebná opora širšej komunity – ako sa s tým vyrovnávaš? Ako si spracovala stratu partnera a umelca Michala Moravčíka?
JK: Neviem, aké to je vychovávať dieťa v nukleárnej rodine, moja skúsenosť je jednoducho iná. Nie je ideálne nastavená, súvisí určite s mojou introvertnou povahou a limitmi naviazania sa na iných ľudí u môjho syna. Isto by bolo lepšie, keby som fungovala v komunite – tým však nemyslím uzavretú bunku, skôr systém stráženia a vzájomnej pomoci. To, že sa starám o dieťa sama, je vyčerpávajúce, nemám čas na seba a musím si ho plánovane vytvárať. Je však pre mňa dôležité, aby ma Kozmas zažíval aj v iných polohách, než len ako starostlivú matku – je prítomný pri tvorbe mojich projektov a v poslednej dobe sa stal spoluautorom performatívnych prednášok Rotujúce šťastie (2023).
So stratou partnera som sa vysporiadavala postupne, vo fázach. Pre výstavu Príbehy (o) smrti (kurátorka: Ľudmila Kasaj Poláčková) v Nitrianskej galérii som vytvorila projekt Záznamy (2017). Vedome som v nich pracovala s terapeuticku metódou, pri ktorej som denníkovo zachytávala neodbytné myšlienky a ich editovaním a prepisovaním ich zbavovala emočného náboja. Umiestnila som ich uprostred inštalácie bordového socíkovského linolea z nášho bytu a vytvorila tak zároveň aj odkaz na Mišove diela, ktorý s touto estetikou programovo pracoval.
MU: Snažila si sa absenciu širšieho oporného okruhu, ktorá sa týka nielen teba v tejto situácii, ale aj veľa iných rodičov, preklenúť projektom Cvik (2016–2018), pri ktorom sa umelecko-rodičovská komunita mala možnosť stretávať v galerijnom priestore?
JK: Cvik bol pozitívnou stratégiou, ktorá sa sústredila na zmenu kvality vzťahov umeleckej scény. Zamýšľala som sa na tým, ako z nevýhody izolovanej materskej starostlivosti spraviť výhodu. Uvažovala som nad potenciálom zmeny a využitím detskej energie. Tie vytvorili nové prepojenia, ktoré však časovo ohraničilo moje pôsobenie na pozícii vedúcej galérie. V Prahe dlhodobo funguje skupina Mothers Artlovers – platforma vychádzajúca z rovnakých základov, ktorá dokázala vytvoriť komunitu autoriek podieľajúcich sa na spoločných projektoch, súčinných pri prezentovaní tvorby a výstavách.
MU: V roku 2019 si v tranzite predstavila projekt Skryté kurikulum, ktoré komentovalo výchovno-vzdelávacie inštitúcie a praktiky – zmenilo sa podľa teba niečo aj na štátnej úrovni? Zažiť spôsob výchovy a vzdelávania na súkromných školách podobných Montessori je vďaka ich spoplatneniu skôr privilégiom.
JK: Medzinárodný kurátorský projekt, ktorý sme pripravili s Eliškou Mazalanovou, informoval o negatívnych dôsledkoch vzdelávacích modelov vychádzajúcich z princípov pruskej vojenskej školy za Márie Terézie. Ďalšie pokusy o transformáciu štátneho vzdelávania – neschopného aktualizovať sa na požiadavky najmladšej generácie – považujem za stratu času. Za posledných šesť rokov sa iba viac zviditeľnil negatívny vplyv zastaralých základov vzdelávania, ktorý sa podľa mňa prejavuje aj v podobe aktuálnych kultúrno-spoločenských kríz. Nie je v poriadku, že alternatívne typy škôl sú dostupné iba pre tých, ktorí si to môžu dovoliť. Nemám na mysli len financie, ale aj myšlienkové vzorce, ktoré nepripúšťajú dôveru v to, že sa učíme z prirodzenej potreby, ale iba z donútenia, kontroly, odmeny a trestu. Riešenie je jednoduché a po vzore systému v Česku sa dá umožniť popri bežných školách dostupný výber štúdia aj na štátnych alternatívnych školách. Ja som sa aj v tomto prípade rozhodla využiť svoju nevýhodu: z vdovského príspevku platiť Kozmasovi Montessori školu a vytvárať mu jeho budúcnosť teraz.
MU: Ako to funguje u teba v Ateliéri intermédií na Katedre intermédií VŠVU? Vie sa študentstvo vymaniť z takýchto generačne prenášaných tráum spôsobených vzdelávacím systémom?
JK: Náš ateliér je jednou z troch možností štúdia na katedre a študenstvo si môže vybrať podľa osobných preferencií, kde chce študovať. Snažíme sa praktizovať otvorenú rešpektujúcu komunikáciu a dodržiavať spoločné pravidlá. Študenti a študentky si formulujú svoje témy, zadanie, volia termíny konzultácií v malých skupinách – ja som momentálne spoločne s Romanom Bicekom v princípe v pozícii mentorstva. Nedávame rady, poskytujeme spoločný brainstorming. Veľa sa rozprávame o procese tvorby a jej úskaliach. Vnímam, že súčasná generácia študujúcich prirodzene otvára témy rôznych tráum a snaží sa ich spracovať, konfrontovať či odškolovávať.
MU: Je niečo, čo sa ti nepodarilo aplikovať z teórie do praxe, voči čomu študentstvo vzdorovalo?
JK: Bohužiaľ, zatiaľ nie je možné hodnotiť spôsobom absolvované/neabsolvované. Známky sú pre mňa prežitok, a preto v ateliéri poskytujeme podrobnú písomnú spätnú väzbu. Zrušila by som aj verejný prieskum na konci každého semestra v prospech modelu prezentácie študentských prác raz za rok, pretože si myslím, že súčasnou frekvenciou vedieme študenstvo k povrchnej tvorbe.
MU: Ako a kedy si dokážeš nájsť čas na vlastnú tvorbu?
JK: Keď som v roku 2017 začala viesť Galériu Medium, Lýdia Pribišová vtipne poznamenala, či ide o nejaký môj umelecký projekt. Uvedomila som si, že od toho momentu pre mňa prestalo byť zaujímavé rozdeľovanie a rozlišovanie výstupov na to, čo je práca, čo je umenie, aktivistický postoj, autorstvo, kurátorstvo, prednáška, článok atď. Všetko sú to pre mňa iba formy, ktorými skúmam tému, ktorá ma momentálne pohlcuje. Umožňuje mi to ísť rôznymi formami a s rôznymi ľuďmi na podstatu vecí, pomenovať problém, zachytiť ho a skúsiť praktizovať inak. Môžem to ilustrovať na príklade témy vzdelávania, kde som realizovala performatívnu prednášku KZP pre tranzit (2018), umelecký projekt Paradox akvária (2018), spolukrátorovala výstavu Skryté kurikulum (2019), zostavila prednáškový cyklus Konzekvencie edukácie (2018), ilustrovala číslo Kapitálu na tému školstva (2018) a spoluzostavila číslo o vysokom školstve (2023), zorganizovala performatívne čítanie Školovanie k práci (2021), písala články a organizovala diskusie a workshopy nových návykov a súčasne sa snažím o dobrú pedagogickú prax v rámci ateliéru.
