Keď som si na artalku prečítala výzvu na projekt Your addiction is your message*, udrel do mňa blesk. Presne toto potrebujem, hovorím si, presne toto mi pomôže. Roky robím angažované umenie, zaoberám sa problémami spoločnosti, umeleckej prevádzky, patriarchátu, kapitalizmu. Preberám zodpovednosť za veci, ktoré neviem ovplyvniť – to je presne jeden z príznakov spoluzávislosti. Unikám do „veľkých tém“, aby som nemusela riešiť tie svoje, boľavé.
Moja spoluzávislosť je závislosťou na závislosti iných. Dvaja z mojich najbližších ľudí sú, alebo boli, alkoholici: mama na následky závislosti pred časom zomrela, brat ešte žije, ale je v hlbokom psychickom aj fyzickom úpadku. Ich osobné tragédie, najprv mamina a potom bratova, ma sprevádzajú od detstva. Moja nálada, prežívanie a identita sú určované udalosťami z ich životov. Cítim sa byť ich nedobrovoľnou zajatkyňou, no zároveň sa od nich neviem odtrhnúť.
Spoluzávislosť hádže tieň na všetko, čo robím, čo si myslím a čo prežívam. Ako dieťa alkoholičky mám hypertrofovaný zmysel pre zodpovednosť – situačne, lokálne aj planetárne. Mám intenzívne nutkanie zachraňovať, čo mi príde do cesty: ľudí, krachujúce regionálne inštitúcie, lesy odsúdené na ťažbu, predmety z kontajnera. Púšťam sa do kamikadze akcií, v ktorých nevyhnutne vyhorím a zlyhám. Mám pocit, že „za všetko môžem“, že som vinná, že som chorá. Nepoznám mieru, nemám hranice, na vlastnú škodu.
Žijem životy iných na úkor svojho vlastného, zanedbávam svoje telesné, psychické a emocionálne potreby. Môj život je ako opustený dom, nikto ho nežije.
Chcela som, aby táto výstava bola akýmsi self-help procesom, povinnosťou zaoberať sa sama sebou. Práve preto nie je o alkoholizme ani o alkoholikoch – tí už boli mojím stredobodom dosť. Túto výstavu robím predovšetkým pre seba, chcem byť sama sebe diváčkou. Je to pokus posunúť sa z kraja do stredu.
Výstavu skladám ako rodinnú konšteláciu: mama, najebaná piča, je torzo plné vína, bezvládne ležiace na matraci. Môj brat, ktorý ma bolí akútne, je krvácajúca rana. Ja som uzlík nervov, vetchá chudinka, ktorá nesie obrovskú záťaž. Otec chýba. A nakoniec pokus o liečbu – nová mama, ušitá zo šiat, ktoré ostali po tej mojej. Vnútorné obrazy a predlohy som v sebe našla rýchlo; zľahka sa vynárali a s istotou mi ukázali, aké veci naozaj sú.
Prekvapilo ma, ako strašne sa mi do toho nakoniec nechcelo. Obraz konštelácie som nosila v hlave mesiace, ale nie a nie ho začať dávať von. A pritom to bol cieľ cvičenia: vyvracať vnútro a pozrieť sa naň zvonka, získať liečivý odstup. Začiatok prác odkladám až za hranicu únosnosti, ohrozujem tak výstavu a tým pádom aj vysnívanú samoliečbu. Bojujem s akýmsi vnútorným „zákazom“, akoby som nemala dovolené sa týchto vecí dotýkať, obrazne aj doslovne. V ateliéri týždne chodím okolo čakajúcich materiálov a neviem sa prinútiť sa ich ani dotknúť. Jediný spôsob, ako to „dať“, je zapojiť do procesu iných ľudí, musieť pracovať už len zo zodpovednosti voči nim, nechať sa nimi potiahnuť.
Nico ma naštartuje, požičia mi svoje ruky a odvahu. S ranou mi pomáha Tereza a Janko, s gustom modelujú veľkú hlinenú hrču, mocujú sa so sadrovou formou, všetko zvládajú. Do rozbehnutého procesu sa mi zapája ľahšie, postupne sa osmelím. Oslobodzuje ma predstava, že socha je vlastne ich a ja im len asistujem. Výrobu boľavej rany sprevádzajú boľavé udalosti – môj brat sa opäť raz prepil na JIS-ku. Správy od rodiny si musím dávkovať, aby som sa nezbláznila; strhnem sa na každé zazvonenie telefónu. V hlave mi duní zvon opakujúcich sa myšlienok, strachu a úzkosti, ktorý prehlušuje všetko ostatné. Mám strach z toho, že umelecký proces magnetizuje realitu. Čo ak zomrie práve v deň vernisáže? Môj chlapček, moje dieťatko, kto ťa oblečie do truhly?
Proces výroby „mňa“ je opäť symptomatický. Konštrukciu zvaril Jozef, je presne taká, akou sa vidím – krehká a slabá. Ťarcha by mala vyzerať ako nádor, ktorý vyživujem svojím telom, ako organická gundža s kožovitým povrchom. Začne ju modelovať Pavlína s Danielou, ale vyprší im čas a rozrobený balvan hodia na plecia Báry, Šimona a Honza. Ukáže sa, že bremeno je jednoducho príliš ťažké, slabá konštrukcia ho neudrží. Realita poslušne, až švejkovsky, napĺňa umelecký zámer. Bára vnútro ťarchy vydlabe, stane sa z nej krehká škrupinka. Za pár dní ťarcha-škrupinka spadne a stane sa z nej placka; socha je nenávratne zničená. Nezostáva nám nič iné, len podvoliť sa vôli hmoty a začať odznova. Bára to vníma „jako proces s překvapivě pozitivním vývojem, který ve výsledku obnažuje svůj vlastní vnitřek. Tíha významně a velmi tělesně promlouvala do procesu a spolu-modelovala svoji vlastní podobu. Proces zahrnuje zkušenost, kdy jsme si společně dovolili odhodit tíhu držet se původní vize a to mi připadalo osvobozující, přinášející lehkost a tu dílčí naději, která sice nikdy nebude finální, ale ukazuje, že žijeme, dýcháme, jednáme, tvoříme a umíme se vymezit vůči tlaku“.
Doľahne na mňa strach, že napriek kolektívnemu úsiliu sa nám nepodarí urobiť výstavu tak, ako som chcela. Som v totálnej panike, chcem posunúť vernisáž, všetko zrušiť, vypnúť si navždy telefón. Bára je úžasná, citlivo, ale pevne ma krízou prevedie: „Celou dobu, co na tomto opravdu náročném tématu pracuješ, jde o proces, kdy si každý krok žádá různě dlouhý čas a je podle mne naprosto v pořádku, že se ve výstavě s tímto procesem setkáme. Je to součást věci obdobně jako ,spolupracujícíʻ. Je to také zhmotněná zpráva, že s některými traumaty a zátěží nebudeme nikdy hotovi, vždy jen od plané naděje k další. To vytlačování a oddalování začátku práce na výstavě by mělo být přiznanou součástí věci a toto domnělé negativum pozitivně převráceno v cenné a osvobozující svědectví o tom, co tato témata obnášejí.
Silné mi na této výstavě připadá, že nic nepřikrášlujeme, nepředkládáme zářivá útočiště eskapismu, nebo alespoň pomrkávající hvězdičku na konci tunelu. Nebagatelizujeme, neobelháváme nás ani diváctvo. Neúprosně míříme na solar problému navzdory jeho rozměru, vizím, představám o umění, o nás samých, navzdory penězům, času… nic nás nekorumpuje. Tento moment pro mne znamená více naděje než jakákoliv ilustrace, kterou bychom pravděpodobně vytvářely ve chvíli, kdybychom náročný proces obětovaly hladšímu průběhu. Nejléčivější z mé zkušenosti je tak dlouho a trpělivě čelit skutečné podobě problému, dokud se nezačnou rýsovat jeho skutečné hranice.“
Do najebanej piče sa mi chce úplne najmenej. Mamu si z posledných rokov pamätám väčšinou ako ležiacu. Cestou domov som zvykla tŕpnuť, v akom stave ju nájdem – či bude opitá, ale živá ležať v posteli, alebo mŕtva na parketách. Asi som sa prerátala; myslela som, že zranenie je zapuzdrené a môžem s ním narábať, ale nie je to tak. Nedá sa mi. Odkladaním začiatku sa vysabotujem až do bodu, keď sa socha už nedá stihnúť. Musím improvizovať: mama je igelitový sáčok plný vína, tenká blanka ledva udrží tekutinu, ktorá postupne vyteká a maľuje po matraci.
Mama mi chýba, ale nie moja. Chcela by som inú, veľkú, bezpečnú, mäkkú a trochu hrozivú. Moja bola malá, objímala som ju zvrchu, mohla som si na ňu dovoľovať. Poslednýkrát v sanitke som ju objala ako vysušené, kostnaté vtáčatko. Ostalo po nej osem IKEA tašiek oblečenia, u nás sa nikdy nič nevyhadzovalo. Vyťahujem zatuchnuté kostýmy, kožuchy, šaty a pyžamá, strašne veľa pyžám. Veci, ktoré sa nosili von, aj tie, v ktorých sa trpelo doma.
Práca na novej mame ma zhltne celú, trávim s ňou dni, večery a niekedy aj noc. Je presne taká, akú potrebujem, veľká ako zviera a majestátna ako trón. „Telo“ jej ušije Katka, spolu so Zuzanou a Gretou ho plníme pohánkovými šupkami a levanduľou a našívame naň „kožu“: ručne naberané fliačky maminho oblečenia. Ruky mi makajú ako včeličky, ale v hlave mám úľ. Myseľ mi spočiatku stále odlieta za bratom, ale postupne ho opúšťam, zžijem sa s kusom látky, ktorá si robí, čo chce, a vedie ma. Ihla je tvrdá a hlúpa, treba ju do všetkého nútiť. Opiera sa o mäkké bruško prsta, tlačí ho a zraňuje. Chvíľami som iba prst, ktorý omína.
Ukáže sa, že zo všetkých procesov je šitie to najliečivejšie. Vyžaduje si mieru sústredenia, ktorá myseľ drží ako vtáčika na šnúrke – ak sa pozabudnem a odletím, ihla ma pichľavo vráti do tu a teraz. Greta a Zuzana šijú so mnou, pomôcť prídu aj Katarína, Maryna, Bára a Bára. Hodiny a hodiny si rozprávame tajomstvá aj nezmysly, rehoceme sa na suchých vtipoch a žerieme piate cez deviate, sesterstvo šičiek. Ani jednej z nás sa po šichte nechce vrátiť do života, chránená dielňa je naše monotónne, teplé bezpečie. Mrzí ma, že novú mamu nestihnem dokončiť tak, ako by som chcela, ale možno to je.
Text vznikol ako sprievodný text k výstave Môj život nikto nežije (Dům umění města Brna, Brno, 11. september – 10. november 2024), v rámci výstavného cyklu Your Addiction is the Message, ktorý iniciovala a kurátorovala Barbora Trnková. Ročný program bol koncipovaný ako séria výstavných projektov, ktoré skúmali závislosti a únikové stratégie ako zdroje významov, ktoré môžu byť kľúčové pre procesy zmien v dnešnom svete. Na výstave spolupracovali: Barbora Kurtinová, Barbora Trnková, Daniela Temcsáková, Greta Grega, Ján Faltin, Jan Langer, Jozef Vančo, Katarína Bodnárová, Katarína Chrústová, Maryna Osipova, Nico Krebs, Pavla Temcsáková, Šimon Kadlčák, Tereza Pešková, Zuzana Bodnárová.
