Spoločnosťou a umením čoraz intenzívnejšie rezonujú témy rodinných tráum a toho, ako nepohodlie či v niektorých prípadoch až nebezpečie v rodine ovplyvňuje naše duševné zdravie, existenciu vo svete a vzťahy, ktoré si tvoríme mimo rodiny. Potreba patriť a túžiť po starostlivosti je však u väčšiny z nás veľmi silná. Komunity a priateľstvá nám preto otvárajú dvere k tomu, aby sme sa nebáli vystúpiť z generáciami zatvrdzovaných traumatických vzorcov a lásku a naplnenie hľadali aj na iných miestach. O tom, ako môžu byť komunity plnohodnotnou alternatívou k rodinným väzbám, hovorí a tvorí fotografka Karina Golisová.
Ema Čabová: Začneme pri tom, ako si sa k fotke dostala.
Karina Golisová: Vlastne vôbec neviem, či som v nejakom rozhovore hovorila o úplnom prapočiatku. Moja mamina pracovala ako kultúrna pracovníčka v dedinskom kultúrnom dome a jednou z jej funkcií bolo, že dokumentovala všetky udalosti, ktoré sa v dedine diali. Potom, keď som mala 11 – 12 rokov, som začala fotiť moje kamošky na ulici. Keď som mala asi 14 rokov, dozvedela som sa o ŠUP-ke a že sa tam vyučuje fotka. Bývala som na dedine a žila som v úplnej bubline, takže som veľmi nevedela, čo sa deje vonku. Prihlásila som sa na ŠUP-ku, čo mi odporučila jedna známa, ale na fotografiu ma neprijali, namiesto toho ma prijali na textil. Takže som vlastne „z donútenia“ študovala štyri roky textil, k čomu som nemala žiadny vzťah. Viac som pri svojich prácach riešila vizuál, takže som po štyroch rokoch išla na rok na nadstavbu na fotku. Chcela som sa viac zblížiť s tým médiom a chcela som ísť na VŠVU. Bolo to strastiplné, ale ten rok mi pomohol konečne sa venovať tomu, čomu som sa chcela venovať od začiatku.
EČ: Na VŠVU si študovala u Jany Hojstričovej a Olje Triašky Stefanović. Ako sa ti tam študovalo
EG: Konzultácie s nimi boli pre mňa veľmi formujúce. Ich ateliér bol vtedy nový, čo vytváralo čerstvú a osviežujúcu atmosféru. Spolužiaci, ktorí ma obklopovali, boli tiež nesmierne inšpiratívni, a v okolí vznikali naozaj silné a autentické práce, ktoré nás podľa mňa všetkých navzájom motivovali k tvorbe. VŠVU mi pomohla v tom, aby som sa viac sústredila na jednu vec, zaujímala sa o ňu viac do hĺbky a uvažovala o nej dôslednejšie. Tiež ma to naučilo nepreskakovať v témach a naozaj vytrvať v takej tej dlhej, niekedy až veľmi nudnej práci, ktorá však naozaj prináša plody. A vtedy som začala fotiť to, čo vlastne fotím aj dnes. To bolo pre mňa to najlepšie akademické obdobie. Zároveň som sa tam cítila veľmi bezpečne.
EČ: A ak by si sa pozrela na nejaké rozdiely, ako prebiehalo tvoje magisterské štúdium na FAMU v Prahe?
EG: Na FAMU som sa naučila, že v istom momente treba vyjsť z komfortnej zóny. Naučila som sa aj to, že niekedy je fakt dôležité byť krytý nejakou inštitúciou. Ale zároveň treba hľadať aj cesty mimo školského prostredia. V Prahe to totiž bolo trochu iné. Školské prostredie mi úplne nevyhovovalo, takže som si povedala, že ak už som tu, musím sa s tým vysporiadať inak. Premýšľala som, čo teraz, čo ďalej? Začala som si dohadovať konzultácie s rôznymi kurátormi a stretávať sa s ľuďmi, ktorí ma inšpirovali v tvorbe. To mi pomáhalo najviac. Takže nakoniec som veľmi vďačná, že som tam mohla byť. Neviem si predstaviť, že by som tam neštudovala.
EČ: Čo myslíš tým, že je niekedy dôležité byť krytá inštitúciou?
EG: Pre mňa osobne chodenie do školy poskytuje, aj teraz počas doktorandského štúdia, veľké možnosti a výhodu, že keď sa niekomu ozvem, tak je jednoduchšie povedať, že som študentka „tam a tam“. Je naozaj dobré mať za sebou toto zázemie, ktoré ti dodá stabilitu a bezpečie, kam sa vždy môžeš s čímkoľvek vrátiť.
EČ: Už si to vyššie načrtla, že VŠVU ťa naučilo sústrediť sa poriadne na jednu tému. Vo svojej tvorbe si veľmi konzistentná a myslím si, že aj rozpoznateľná. Čo ťa k tomuto tvojmu rukopisu, po obsahovej aj vizuálnej stránke, nasmerovalo? Tvoja tvorba je predovšetkým o ľuďoch, komunitách a aj človek, ktorý nepozná osobne teba alebo ľudí na tvojich fotkách, z nich vie vycítiť, že sú ti blízki.
EG: Čo sa týka vizuálnej stránky, tak to neviem úplne popísať. Je to veľmi organické a nejak nad tým nikdy nerozmýšľam. Alebo sa nesnažím nejak v tej fotke vyzerať. To, čo však viem pomenovať, je, že dnes fotím čistejšie. Alebo fotím sústredenejšie. Alebo že nad tým viac rozmýšľam. Potom je tu ešte ďalší aspekt, tomu sa veľmi rada venujem vo svojich teoretických koncoročných prácach: aké sú moje pracovné stratégie. Ako mi napríklad dokáže aparát ovplyvniť či už vizuálny rukopis, alebo aj obsah. Myslím to tak, že ja som celú výšku fotila na taký malý kompaktný fotoaparát, ktorý som si vždy požičala od spolužiačky, lebo som nemala vlastný foťák. Celé štúdium. Mala som taký veľmi starý digitál, ktorý som mala asi od pätnástich. Na tento fotoaparát svojej spolužiačky som fotila štyri roky. Bolo mi to časom veľmi blbé, ale fakt som na to nemala peniaze. Keď som odišla na FAMU, tak som si kúpila ten istý, svoj. Myslím si, že môjmu rukopisu napomáha aj to, že fotím na malé, kompaktné foťáky, pretože je to rýchle, a pre mňa aj praktické. Čo sa týka obsahu, tak je to určite komunita, ktorú okolo seba mám. Kamaráti. Vďaka nim to dokážem držať v jednej línii, lebo vlastne stále žijem akoby tie isté veci s rovnakými ľuďmi.
EČ: Mnoho fotografiek/fotografov, ktorí fotia ľudí či komunity, pomerne často fotí na kompaktné foťáky, pretože sú tiché a je vlastne pomerne jednoduché nimi istým spôsobom narúšať osobný priestor a prekračovať hranicu intimity. Ty ako fotografka vstupuješ a umelecky sa vyskytuješ v organických situáciách, ktoré zachytávaš, a dokumentuješ to, čo s tými ľuďmi žiješ, a tým tichým kompaktom do intimity týchto situácií vstupuješ. Je aj toto niečo, nad čím pri tvorbe uvažuješ?
EG: Toto je veľmi veľká téma v mojom živote, pretože čím som staršia, tým som viac hanblivá a bojazlivá. A je to samozrejme aj zmenou životného štýlu. U mňa sa to často veľmi úzko spájalo s nejakými eufóriami, kedy som omnoho „odvážnejšie“ fotila všetko okolo mňa. Teraz s tým mám problém. Mám také pravidlo, že sa vždy človeka opýtam, či si ho môžem odfotiť. Ak niekoho odfotím bez súhlasu, cítim sa sebecky. Pritom by som to veľmi rada robila, pretože na tom asi nič nie je, ale vnútorne mi to nedá. V poslednej dobe sa práve preto aj viac stáva, že niečo neodfotím.
EČ: Smerovanie a rukopis tvojej tvorby sa, ako sme už načrtli, sformovali v Bratislave počas tvojho štúdia na VŠVU. Ako ťa v tomto ovplyvnil presun do Prahy? Priatelia sú od teba ďalej, niektoré vzťahy zvyknú s diaľkou ochladnúť a bezprostredný kontakt s nimi je obmedzenejší.
EG: Určite to má podobné tendencie, presne ako hovoríš, niektoré vzťahy ochladnú. Bola som si vedomá toho, že sa to môže stať, ale vždy som si hovorila, že liek na to, aby tie priateľstvá neochladli, je starať sa o ne v mojom vnútri. Nezanevrieť na blízkych, prejavovať im starostlivosť a myslím si, že sa mi to za tie roky podarilo. Stále mám tých istých kamarátov, a keď prídem do Bratislavy, tak sa im môžem ozvať. Je medzi nami veľká dôvera a je to pre mňa niečo unikátne. Svojich priateľov mám stále rovnako rada, aj keď nie sme každý deň spolu.
EČ: Čiže stále máš koho fotiť, aj keď si sa presťahovala.
EG: Áno. Ale keď som sa presťahovala do Prahy, tak moja tvorba prešla niečím úplne iným. Z Bratislavy som odišla hlavne kvôli komfortu, ktorý tam zrazu nastal. Už som si našla svoju tému, vedela som, čo chcem robiť, ale bolo to tam pre mňa až príliš pohodlné, a preto som sa rozhodla odísť do Prahy. Pamätám si, keď som odchádzala z Bratislavy a opúšťala som moju starú izbu na Palisádach a bola úplne vyprázdnená. Odfotila som ju, no vtedy som vôbec netušila, aká dôležitá je tá fotka a aký dôležitý moment som zachytila, pretože to potom definovalo moju tvorbu ďalšie dva roky. Neustále som fotila prázdne miesta a prechodné priestory, ktoré evokujú pocit neistoty. To je asi najosobnejšia práca, akú som urobila. Ponorila som sa do temnoty osamelosti, keď bola neznámosť toho nového miesta pre mňa úplne devastujúca.
EČ: Sophie Lewis vo svojej knihe Zrušte rodinu[1] hovorí o tom, že pre mnohých ľudí je rodina zdrojom utrpenia, bolesti alebo teda v najhorších prípadoch aj rôznych foriem násilia či zneužívania. Nie všetci v rodine nachádzajú útočisko a vraví o dôležitosti pozerať za ňu a prekračovať hranice nukleárnej rodiny a biologických väzieb, a že alternatívami je práve komunita, zdieľané priestory a zdieľaný spôsob života, ktorý nám „nahradí“ rodinnú starostlivosť. Je takýto či podobný spôsob uvažovania niečo, s čím vo svojej tvorbe tiež pracuješ?
EG: Určite áno a myslím si, že to, čo fotím má veľmi veľa spoločného s tým, o čom píše Sophie Lewis. Pre mňa je koncept „vybranej rodiny“ kľúčový, pretože ide o skupinu ľudí, s ktorými zdieľaš životné situácie, skúsenosti a blízkosť bez ohľadu na biologické väzby. A mám takisto pocit, že moja práca nie je iba znázornením dokumentácie týchto ľudí, ale aj absolútnej spoluúčasti a spolupodieľania sa na týchto vzťahoch. Pre mňa je vlastne dosť dôležité, aby som odovzdávala divákovi aj informáciu o tom, že komunita môže byť životaschopnou alternatívou k nejakému tradičnému rodinnému modelu. Snažím sa ukázať, že aj také jedno „obyčajné“ priateľstvo môže byť veľmi silným prostriedkom k tomu, aby sme boli odolní v čase polykríz, ktoré prežívame práve teraz. Komunita je jednou z možností, ako byť odolnými vo svete, v ktorom sa zmena zdá nemožná a že meniť sa môžeme jedine my. Svojimi fotkami chcem ľudí, ktorí majú zlé rodinné situácie, posmeliť k tomu, aby sa nebáli vytvárať vzťahy okolo, pretože môžu byť omnoho komplexnejšie a vrúcnejšie ako tie rodinné.
EČ: Tvoja tvorba istým spôsobom odráža aj uvažovanie o pojme autenticity. Zachytávaš situácie, ktoré by sme slovom „autentické“ (aj keď výkladov a vrstiev tohto pojmu je mnoho) mohli označiť. Čo autenticita znamená pre teba a tvoju tvorbu?
EG: To je veľmi dobrá otázka. Vždy som to slovo používala, ale až teraz som si poskladala, že čo to naozaj v skutočnosti pre mňa znamená. Keď sa aj pozriem na to, ako tvorím, ako žijem a ako chcem žiť, tak je to asi nejaký základný pocit, ktorý sa nedá vnútorne spochybniť. Vo svojej tvorbe sa snažím dávať si pozor na dôveru medzi mnou a fotografovanými ľuďmi, s ktorými som v úzkom prepojení. A to pre mňa znamená pravdu. Autenticita je pre mňa čistá, holá pravda, taká aká je. A vtedy som presvedčená o tom, že žijem kvalitný a dobrý život, keď sa o tú pravdu viem postarať.
Karina Golisová (*1997) pracuje predovšetkým s dokumentárnou fotografiou. Študovala na Katedre fotografie a nových médií na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave, Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení (FAMU) v Prahe a aktuálne je doktorandkou na VŠVU. Dôležitým aspektom jej tvorby je koncept vybranej rodiny, ktorú považuje za alternatívu k tradičnému rodinnému modelu. Vo svojej tvorbe skúma, ako dokážu byť priateľstvá a komunity nástrojom vzdoru v súčasnej ére polykríz. Dôležitým elementom sú pre ňu fotografické ziny, ktoré chápe nielen ako umelecké objekty, ale aj ako inkluzívne médium, ktoré je schopné preniknúť k širším publikám. Je aktívnou súčasťou slovenskej a českej hudobnej scény, ktorú dokumentuje a spoluvytvára jej vizuálnu identitu. Je autorkou mnohých zinov, ako napríklad Utopia, Published a Underground.
[1] LEWIS, Sophie: Zrušte rodinu. Praha: tranzit.cz, 2023.
