Maliarka Katarína Janečková Walshe patrí momentálne medzi najúspešnejšie slovenské umelkyne, hoci už viac než desať rokov žije v Amerike. Rozprávali sme sa o tom, prečo sa rozhodla presťahovať, čomu vďačí za svoj úspech, ale najmä ako sa jej darí zladiť maliarsku kariéru s rodinným životom.
Alexandra Tamásová: Ako by si opísala rodinu, z ktorej pochádzaš?
Katarína Janečková Walshe: Moja rodina mi pripravila veľmi šťastné detstvo. V mnohých veciach sme boli trošku chaotickí, ale rodičia boli najmä milujúci, trpezliví a prítomní. Napriek tomu, že veľa pracovali, vždy sa nám venovali, brali nás na výlety, do kempingov, a vždy nás viedli k športu. Boli obdobia, kedy sme s bratom rebelovali; napríklad ja som sa počas strednej školy odklonila od všetkého, čo do mňa vštepovali (teda okrem hodnoty byť dobrým človekom), ale nikdy mi nedali pocítiť, že by som ich sklamala. Myslím, že som mala veľké šťastie. Mala som pocit, že sa o mňa neboja, a to mi dodávalo veľa pokoja a sebadôvery. Neskôr som sa k našim rodinným koníčkom a hodnotám (ako bol šport, vzťah k prírode) prirodzene vrátila. Tiež ma úplne podporovali vo voľbe študovať umenie, hoci širšie okolie to veľmi neschvaľovalo. Jediný stret nastal vtedy, keď som začala maľovať rôzne sexuálne témy a môj otec sa o mňa bál; mal obavy, ako ku mne budú pristupovať iní muži, či ma budú dostatočne rešpektovať. Vždy sme si to však dokázali vydiskutovať. Keď som po škole prebrala zodpovednosť za svoj život a kariéru, veľa sa pre mňa zmenilo. Pred skončením môjho štúdia tatino zomrel, a ku koncu života mi povedal, že ma plne chápe a podporuje.
AT: Pamätám si, že keď tvoj otec zomrel, venovala si mu jednu výstavu. Ako si sa s tým vyrovnávala a ako ti v smútení pomohla tvorba?
KJW: Maľba mi vždy pomáhala riešiť všetky problémy, s ktorými som sa v živote stretávala. Keď tatino zomieral, chodila som za ním do nemocnice a maľovala som jeho tvár. Bolo pre mňa veľkým objavom, ako si dokážem zapamätať svojho najobľúbenejšieho človeka na svete a s akou ľahkosťou sa dá maľovať niečo, čo ide zvnútra. Výstava, ktorú spomínaš, bola magisterská výstava v Grösslingových kúpeľoch. Sexi ženy, ktoré som dovtedy maľovala, som umiestňovala do rôznych nepohodlných pozícií. Myslím, že som vtedy nevedela smútok pretaviť do maľby tak, ako by som to dokázala teraz, ale týmto spôsobom som s tým pracovala. Veľmi mi vtedy pomohol okrem umenia najmä šport. Venovala som sa wakeboardingu a pri tej príležitosti som stretla aj môjho dnes už manžela.
AT: V inom rozhovore si mi spomínala, že si vtedy mala pocit, akoby ti tohto muža poslal tvoj otec.
KJW: Áno, takto nad tým rada rozmýšľam, že sa vlastne vystriedali.
AT: Vnímala si počas štúdia, že ako žena máš v umení nevýhodu, ak sa rozhodneš mať deti?
KJW: Vtedy som mala pocit, že maľbu tak milujem, že nepotrebujem deti, resp. nevedela som si to predstaviť. Raz som počula od jedného galeristu, že ženy-umelkyne sú riskantnejšia investícia, lebo väčšinou sa rozhodnú mať rodinu a umenie zavesia na klinec.
AT: Pred desiatimi rokmi si sa odsťahovala zo Slovenska. Prečo si sa rozhodla odísť?
KJW: Bolo to dobré načasovanie. Práve som skončila školu a stretla som Roberta, s ktorým som už od začiatku mala pocit, že je to jednoducho môj muž. Po veľmi krátkom období sme obidvaja cítili, že tomu chceme dať šancu, vzali sme to vážne. Ja mám také nastavenie, že keď máš niekedy v živote pocit, že ťa niečo láka, treba to skúsiť, lebo vždy sa môžeš stiahnuť späť. Až tak veľmi nad tým nepremýšľam, jednoducho idem do toho. Považujem sa za takú zberačku skúseností. Preto som napríklad išla v roku 2016 na fitness súťaž. Vždy, keď mám pocit, že si niekde môžem rozšíriť obzory alebo prehĺbiť životné skúsenosti, tak do toho idem.
foto: Harkawik Gallery.
AT: To mi príde ako super nastavenie, obdivujem ľudí, ktorí to dokážu. Išlo teda o to, že Robert mal v Texase prácu, čiže si išla za ním?
KJW: Áno, a moja práca je flexibilná, maľovať môžem hocikde. Musím však povedať, že to bol trošku extrém, mestečko Corpus Christi je tak trochu čierna diera umenia, aspoň v tom čase bola. Prvé roky boli veľmi ťažké, pretože Robert veľa cestoval kvôli práci, niekedy bol aj tri mesiace preč a ja som tam bola viac-menej sama. Počas školy som bola veľmi spoločenská, ale nebola som úplne zahĺbená v umení. To sa zmenilo v Corpus Christi, lebo maľba sa stala mojím svetom. Celý svet som začala vnímať cez maľbu. Texas bol pre mňa veľmi exotický, móda, zvyky… ale premaľovala som sa do toho, aby som sa tam začala cítiť ako doma. Preto som si maľbu začala ešte viac vážiť.
AT: Cez maľbu teda uchopuješ a usporadúvaš veci.
KJW: Áno, a zároveň mi to pomohlo aj v tom, že som si uvedomila, že keď to dám v Corpus Christi, tak to dám hocikde. Keď som zvládla odtiaľ manažovať svoje výstavy atď.
AT: Keď si odchádzala, mala si už ako umelkyňa na Slovensku dostatočné zázemie? Alebo si si ho budovala na diaľku?
KJW: Viac-menej som si svoju kariéru budovala nanovo, ale zároveň slovenské zázemie mi veľmi pomohlo. Mala som zopár zberateľov, ktorí mi svojím konzistentným záujmom dali stabilitu potrebnú na to, aby som sa mohla naplno venovať maľbe. Už počas prvého roku v Amerike som začala svoju kariéru aktívne riešiť. Zisťovala som si, kde vystavujú umelci, ktorých tvorba je mi blízka, a začala som oslovovať galérie, kde som videla potenciál spolupráce. Snúbila sa u mňa naivita s entuziazmom. Napríklad som sa vybrala sama na päť dní do New Yorku. Už to bola výzva pre náš vzťah s Robertom, ktorý nikdy predtým nemal ženu, ktorá by bez neho išla na výlet. Za tých pár dní som ponavštevovala množstvo ateliérov, chodila som na všetky vernisáže. Napísala som umelcovi, ktorého práca sa mi páčila, a on ma vzal na vernisáže, kde som sa zoznámila s ďalšími ľuďmi a dozvedela som sa, ako funguje newyorská scéna. Za tých pár dní som nabrala toľko kontaktov a informácií, že som mala dobrý základ pre ďalšiu komunikáciu. Rozhodla som sa, že budem chodiť do New Yorku na nejaký čas každý rok. Niekedy som tam strávila dokopy aj šesť mesiacov, pretože Robert tiež často cestoval kvôli práci a podľa toho sme to plánovali. Takto sa mi podarilo vytvoriť základňu v New Yorku. Teraz sa mi zdá až smiešne, že keď som potom prišla napríklad do Dánska s obrazmi zrolovanými v športovej taške, na zberateľov robilo obrovský dojem, že som „prišla z New Yorku“. Vtedy to však nebolo úplne ľahké, v New Yorku som bývala v suterénnom ateliéri bez sprchy, sprchovala som sa v posilňovni, jedla som celý týždeň iba kebab a podobne, jednoducho som išla cez veľa diskomfortu. Teraz vidím, že to bolo super rozhodnutie.
AT: Páči sa mi tvoj proaktívny prístup, že si nečakala doma, kým si ťa niekto všimne, ale si išla za tým.
KJW: Paradoxne veľmi pomohlo aj to, že som bola mladá a ani som nevedela, že niektoré galérie majú nejaký protokol, nehanbila som sa ľudí oslovovať a skúšať.
AT: Presunula by som sa k deťom. Máš dve dcéry, Alenku a Vidu. Na začiatok sa chcem opýtať, aká bola tvoja cesta k materstvu. Chcela si deti odjakživa?
KJW: Prvý pocit materstva som mala asi okolo 26 – 27 rokov a pramenilo to zo zaľúbenosti do Roberta. Moje prvé tehotenstvo skončilo potratom, išlo o zamlčané tehotenstvo. Bola som z toho vtedy strašne smutná a veľa som plakala. Keď som sa z toho trochu spamätala, nemala som pocit, že hneď chcem dieťa, lebo moja motivácia nebola až tak „mať dieťa“, ako skôr „mať dieťa s týmto mužom“. Potom v tridsiatke prišiel ten pocit už z mojej vnútornej potreby a zároveň som si uvedomila, že nikdy nenastane dokonalý moment, kedy by som nemala žiadne pochybnosti. Jednoducho som si povedala, že teraz to urobím a nejako sa už zariadime. Dovtedy som nemala s deťmi žiadne skúsenosti. Alenka bola prvé dieťa, ktoré som prebalila, ale hneď sa vo mne zobudil materinský inštinkt.
AT: Ako sa zmenil tvoj život, keď sa narodila Alenka?
KJW: Bolo to ťažké navigovať v Amerike, kde som nemala okolo seba „dedinu“, ktorá by mi pomáhala. Fyzicky aj mentálne to bolo strašne intenzívne. Cítila som sa často sama a mnohé informácie som si musela sama hľadať, lebo tie, ktoré okolo mňa boli, mi nevyhovovali: americký prístup, ktorý preferuje spánkový tréning, umelé mlieko atď. Mala som pocit, že som sa všetko musela učiť sama. Bolo to natoľko intenzívne, že sa to okamžite pretavilo do mojej maľby. Bolo pre mňa fascinujúce, ako toto všetko môžu ženy zvládať, a stalo sa to aj mojou maliarskou témou.
AT: Mala si dôveru vo svoju intuíciu?
KJW: Áno, prišlo mi to až ako zázrak, že zrazu vieš, čo s tým dieťaťom robiť. Ale veľa vecí som pri druhom dieťati robila inak. S Alenkou sa mi to každopádne podarilo natoľko, že nemám pocit, že by som ju nejako poškodila. Viac-menej som sa riadila svojimi pudmi mamy-tigrice a verím, že to bolo správne.
AT: Aký bol prechod z jedného dieťaťa na dve?
KJW: Mala som pocit, že už presne viem, čo mám robiť, mnohé veci boli ľahšie. S Alenkou to bolo iné v tom, že Robert vtedy strašne veľa pracoval, pretože mal víziu, že po nejakých rokoch bude schopný svoju firmu predať. To však znamenalo, že som bola s dieťaťom väčšinou sama. Vďaka tomu som s ňou však mala silné prepojenie. Dlhé roky som ju napríklad dojčila, aj keď už Vida bola na svete. Vtedy vznikali moje maľby so šiestimi prsiami, lebo sa mi zdalo neuveriteľné, že môžu mať ľudia iba dve prsia! Ale pritom som bola pri druhom dieťati pokojnejšia a jednoducho som verila, že to dám.
AT: Ako si v praxi fungovala v ateliéri s dieťaťom, resp. dvomi?
KJW: S Alenkou pomohlo to, že som mala ateliér hneď pod domom. Najprv som si dala tri mesiace pauzu od maľovania, aby som nemusela nič riešiť. Potom som sa vrátila do ateliéru ani nie preto, že by som mala nejaké ambície, ale kvôli tomu, že maľba mi vždy pomáhala. A zároveň som v Corpus Christi nemala veľmi čo iné robiť. Vedela som si maľbu popri dieťati načasovať. Napríklad som ju mala pri sebe v nosiči a maľovala som tak. Otvorila som si všetky okná a dvere, alebo som maľovala vonku. Neskôr bolo pre mňa úžasné vidieť ju so štetcom, aj keď mi občas úplne premaľovala obraz. Alenka mala podľa mňa cítenie pre maľbu, ktorému som dôverovala, a bolo to pre mňa také výskumnícke. Teraz pri Vide už, pravdupovediac, nemám až takú veľkú chuť skúmať, ako mi premaľuje celé plátno (smiech). Alenka mala ateliér vždy rada, ja som jej tam dávala úplnú slobodu a moja maľba sa vyvíjala aj vďaka tomu – nikdy som sa neusalašila v nejakej komfortnej zóne, vždy to bolo v pohybe.
AT: Majú tvoje dcéry aj nejaké svoje názory na maľbu? Čo hovoria napríklad na to, keď maľuješ ich portréty?
KJW: Väčšinou sú nadšené. Alenka ma často aj navigovala, ako ju mám namaľovať, aké farby použiť a pod. Takéto obrazy ma často niečo naučili, lebo som robila veci, ktoré by som inak nerobila. Dopadlo to vždy dobre, ale zároveň to bol často veľmi frustrujúci proces. Občas som mala obavy, ako sa napríklad s dvomi deťmi pripravím na výstavu. Vždy som však vedela, že jediná cesta vedie „skrz“. Často som aj uvažovala nad tým, čo je dobrá maľba, ale nakoniec som vždy prišla k záveru, že dobré umenie je to, ktoré je autentické a reflektuje život. Aj chyby môžu byť umením. Preto som bola schopná ísť do toho vždy znovu a znovu.
AT: Minulý rok ste sa presťahovali do Kostariky. Čo bolo za týmto rozhodnutím?
KJW: V našom živote nastali veľké zmeny. Robert mal desať rokov firmu, ktorej venoval obrovské množstvo času. Niežeby bol workoholik, ale mal cieľ, že sa takto zabezpečí a potom bude môcť firmu predať a žiť slobodnejší život. Napokon sa mu to podarilo, hoci to nešlo celkom hladko. Zažili sme dva ťažké roky, počas ktorých sme si zvykali na nové usporiadanie. Jeden čas som živila rodinu ja a Robert prechádzal určitou krízou, keď si musel zvykať na novú rolu. Dovtedy mal ako mnoho mužov svoju sebahodnotu založenú na produktivite a schopnosti zabezpečiť rodinu. Zároveň však viac pochopil hodnotu mojej práce. Nastala situácia, že on nepracoval, ale vytváral priestor pre mňa, aby som sa mohla venovať maľbe. Nastal veľký posun v dynamike nášho vzťahu, ale aj v rodičovstve.
AT: Celú tvoju rodinu som videla minulý rok v lete na vernisáži vo White & Weiss Gallery a mala som dojem, že ste dobrý tím. Robert sa venoval deťom, bol v úzadí, ale vyzeral, že je s tým úplne spokojný. Od teba viem, že pochádza z veľmi patriarchálneho prostredia. Udial sa teda uňho akýsi prerod, že prijal takúto novú rolu?
KJW: Áno, a nastal uňho dokonca aj politický prerod. Keď sme sa zoznámili, bol typický republikán, obhajca zbraní, nevedel nič o LGBTI+ ľuďoch… jednoducho straight from Texas. V poslednej dobe sa to všetko zmenilo, otvoril oči. Zároveň ho to však vzdialilo od jeho pôvodnej rodiny a komunity, zmenilo mu to množstvo vzťahov. Všetky tieto zmeny nás postavili pred otázku, ako chceme ďalej žiť. Alenka prichádza do školského veku a my sme sa zamýšľali nad tým, či zostať v Texase, kde sa udeje každý rok množstvo streľby na školách a kde je extrémne počasie, ktoré sa s klimatickými zmenami bude ešte zhoršovať. Uvažovali sme, kto vlastne sme a kde by sme mohli nájsť ľudí, ktorí zdieľajú podobné hodnoty. Napokon sme sa rozhodli odísť. Ja som si desať rokov nič iné neželala, hoci si nesmierne vážim všetko, čo som sa v Texase naučila, veľa mi to dalo. Ale teraz cítim veľké uvoľnenie.
AT: Ako ste sa rozhodli práve pre Kostariku? Mali ste tam nejaké väzby alebo ste išli úplne do neznáma?
KJW: Pred časom sme strávili pár mesiacov v Portoriku a zistili sme, že je to tam veľmi amerikanizované, nesadlo nám to. Potom sme si povedali, že skúsime Kostariku. Boli sme najprv úplne inde, blízko pri pláži. Raz sme si spravili výlet do hôr a zrazu sme mali pocit, že sme si tam za tri dni našli novú rodinu. Veľmi rýchlo sme pocítili totálne prepojenie. Hľadali sme miesto, kde výhľadovo v najbližšom čase nehrozí klimatická katastrofa, kde je to bezpečné pre deti. Zároveň som v sebe však riešila aj otázky typu, či neprichádzame na nové miesto ako kolonizátori, keď sa ako privilegovaní ľudia presťahujeme do krajiny, ktorá sa nám zapáčila.
AT: Ako vyzerá komunita, v ktorej teraz žijete? Sú tam rodení Kostaričania, alebo skôr imigranti ako vy?
KJW: Je to mix. Žije tu veľa zaujímavých ľudí, ktorí sa sem prisťahovali z rôznych kútov sveta. Mám však pocit, že všetci, ktorí sem prišli, sú veľmi uvedomelí a snažia sa žiť v súlade s lokálnou komunitou a prispievať k jej rozvoju. Potom sú tu lokálni ľudia, kostaričania – ticos. A tiež pôvodní indigenious obyvatelia. Učím sa po španielsky, aby som sa vedela so všetkými dorozumieť. Pôvodní obyvatelia majú svoje jazyky, ale hovoria aj po španielsky. Alenka sem chodí do waldorfskej škôlky, kde ich jedna pôvodná obyvateľka učí o ich kultúre, takže sa prehlbujú vzťahy medzi pôvodnými a novými obyvateľmi. Robím kurzy maľby pre dospelých, ktoré sú zadarmo pre ticos a pôvodných obyvateľov a 100 % výťažku putuje lokálnej waldorfskej škole, kde dobrovoľnícky učím maľbu. Takto sa snažím prispieť a niečo vrátiť do komunity, ktorá nás prijala. Musím povedať, že keď človek trochu prenikne do miestnej politiky a zistí, aká je tu vláda a čo sa tu rieši, tak to absolútne nie je ideálne. Ale mám pocit, že v tejto komunite, ktorej sme súčasťou, nemám pocit úplnej bezmocnosti. Máme tu živé prepojenia medzi sebou navzájom, stretávame sa, spoločne budujeme napr. most alebo opravujeme cestu. To mi dáva dôležitý pocit, že mám nejaký dosah na to, ako žijeme my a naše deti.
Katarína Janečková Walshe sa narodila v roku 1988 v Bratislave. V období rokov 2007 až 2013 študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde získala magisterský titul v odbore maľba. Aktuálne pôsobí v Texase, New Yorku a Strednej Amerike. Je zastupovaná galériami White & Weiss Gallery (Slovensko), Harkawik v New Yorku (USA) a Althuis Hofland Fine Arts, Amsterdam (NL).
