Východiskom tvorby Dany Tomečkovej (1986), ako ju už nejaký čas registrujem, je akési prvotné uchopovanie priestoru, ktoré je spojené s telom. Jej rozšírená senzibilita začína už pri najzákladnejších zmyslových kontaktoch s priestorom alebo objektmi, ktoré ju obklopujú. Priťahujú ju najmä rôzne efemérne matérie, všíma si ich základné vlastnosti, dotýka sa ich, manipuluje s nimi. Papier, sadra, cukor alebo obyčajné vrecko sa stávajú sprostredkovateľom jej konceptov a nápadov. Tomečková s nimi postupne nadväzuje „haptický“ kontakt, pričom, ako sama poznamenáva, „orgánom hmatu sa niekedy stáva celé telo“. Zdá sa, že koncept priestoru, tak ako s ním Tomečková pracuje, je akousi základnou kategóriou, pomocou ktorej vníma svet okolo seba. Na začiatku vždy skúma dané teritórium na základe vzájomného rozmiestnenia predmetov, ktoré sa v ňom nachádzajú – určuje ich súradnice v závislosti od toho, či sa nachádzajú vedľa seba, vo vnútri, blízko alebo ďaleko. K týmto základným vzťahom sa postupne pridáva preskúmavanie hraníc samotného priestoru. Uvažuje nad tým, čo tieto hranice vlastne tvorí, čo ohraničujú, a rozvíja myšlienku ich neurčitosti.
Uchopovanie priestoru, vyrastajúce zo spomenutej prvotnej (telesnej) skúsenosti Tomečková začala rozpracovávať už počas štúdia na VŠVU (ateliér S_M_L+XL – Kov a Šperk, prof. Karol Weisslechner). Svoju absolventskú prácu, nazvanú Územie – metaforický priestor (2007), koncipovala ako site-specific inštaláciu situovanú v dočasne „privlastnenom“ vyprázdnenom priestore bytu na Dunajskej ulici. Divák do tohto priestoru vstupoval ako aktívny spolutvorca a určoval náplň (i trvanie) jeho existencie. Dokonalé ilúzie múru či šálky vymodelované z cukru tu boli predurčené k postupnému zániku. Celému priestoru dominovala obrovská priesvitná pulzujúca „bublina“ z mikroténovej fólie, v ktorej sa návštevníci mohli voľne pohybovať. Uvažovanie o priestore, smerujúce od „fyzického priestoru sveta“ k „intímnemu priestoru tela“ (a naopak), určovalo aj Tomečkovej nedávny projekt 1+1+1+1=1 v bratislavskej Galérii Medium, kde spolupracovala so Simonou Gottierovou a Martinou Mäsiarovou. Do prázdneho priestoru galérie autorky vstupovali „s holými rukami“ s cieľom „vystavovať telo prázdnu, priestoru, situácii – zažívať sa týmto prostredníctvom inak – novo“. Počas päťtýždňového procesuálneho tvorenia autorky do galérie takpovediac „vrástli“. Výsledkom bola akási voľná asociatívna skladba plná hľadania a tušenia, ale aj odtlačkov ich vlastných skúseností, dojmov a predstáv. Smerovanie Dany Tomečkovej sa vzhľadom na absolvované štúdium (Ateliér šperku) môže zdať pomerne nečakané, rovnako sa môže javiť nečakané aj isté odhmotnenie, resp. odklon od pevných a trvalých materiálov, ktoré sú pre oblasť šperku typické.
Svojou prácou však – zrejme aj vďaka „weisslechnerovskému impulzu“ – v podstate iba vyjadruje filozofiu zamerania ateliéru, siahajúceho od drobných šperkárskych artefaktov, cez dizajn predmetov až po veľkorozmerné konceptuálne ladené práce určené do konkrétnych architektonických priestorov. Osobne za asi najpozoruhodnejšiu črtu tvorby Tomečkovej považujem určitú nedopovedanosť až do momentu, keď sa dielo stretáva s odozvou. Autorka stavia na dialógu. Buduje „scény“, kde práca s efemérnym materiálom a telom/ telesnou skúsenosťou diváka stojí nad racionálne vnímateľným slovom. Napokon – veď telo si s priestorom asi rozumie lepšie ako slová. Tomečková svojou tvorbou vlastne akosi mimovoľne rozvíja myšlienku neurčitosti ľudskej identity, skúma spoľahlivosť vlastných zmyslov a zaoberá sa (ne) možnosťou skutočnej komunikácie. Inscenované „ilúzie“ – efemérne svety, ku ktorým vo svojej tvorbe inklinuje, môžu byť akýmsi náhľadom do týchto procesov a vťahujú nás „do hry“, pretože kombinujú prvok objavovania s prvkom prekvapenia.
