V prvej polovici 80. rokov minulého storočia zohralo fundamentálnu rolu v slovenskom výtvarnom umení pôsobenie skupiny Artprospekt P.O.P. Za touto skratkou stála trojica umelcov: starší Ladislav Pagáč (1949) a mladšia dvojica Viktor Oravec (1960) a Milan Pagáč (1960) – obidvaja ešte počas svojich štúdií na VŠVU. Ich ojedinelé a sústredené performance – rituály vznikali mimo oficiálnej scény a mimo civilizácie v rozličných „neuralgických“ bodoch slovenskej krajiny. Spolu išlo o takmer päťdesiat realizovaných akcií v rokoch 1979-85.
Hlavnými aktérmi na scéne bolo nahé (mužské) telo, príroda a obrad, proces, operácia. Spájali fyzické „ohmatávanie“ priestoru a hraníc ľudského tela, a zároveň aj prenikanie do inej mentálnej dimenzie, do mystickej sféry, bezhraničného univerza. V ich tvorbe sa odohrávali nielen pokojné obrady či rituály, ale aj „ostré“ testy, manipulatívne hry a krajné situácie (niekoľkohodinové vyčerpávajúce trvanie akcií, spôsobovanie bolesti a trýzne). Ťažiskovým momentom bolo splynutie s krajinou, prírodou, prijatie jej živlov a prírodných materiálov (kamene, blato, zemina, konáre, ihličie, oheň, voda a pod.). Človek sa pritom stával integrálnou súčasťou prírody a naopak. „Predestilovaný“ prírodou vytváral obeť a obetu, silný očistný, liečivý aj spirituálny účinok. Zároveň pritom umelci uplatňovali aj jasný racionálny kalkul, koncept či pripravené libreto, a to podľa istých číselných modelov, dátumov, dní v týždni, mien, menín, dátumov narodenia a pod. Podľa ich vlastného manifestu EVERYDAY ART, každé dielo, či vizuálna idea obsahovala zašifrovaný kód dňa, či dátumu realizácie akcie podľa gregoriánskeho kalendára.
Štartovacím momentom bolo životné jubileum výrazného umelca a pedagóga Václava Ciglera. Nezúčastnili sa na zaužívanom albume k päťdesiatke, ale následne trojica P.O.P. vytvorila vlastnú kocku, ktorá obsahovala 51 projektov (Kocka pre V. C., 1980). Bola to séria nerealizovaných akcií, fiktívnych projektov, konceptov či ideí. Nasledovala akcia Špirála I (1980), vytvorenie mohutnej špirály pri Bratislave (symbolického tvaru životnej cesty v archaických a mýtických kultúrach) vyrytím do zeme podľa čísiel dátumu, neustálym pohybom v nej, nakoniec do rýh špirály vložili lístie, obišli ju fakľou a zapálili. Podobne sa formovala Špirála II (1980), len vyšľapávaním kruhovitých čiar závitnice do snehu.
Prvou skupinou akcií P.O.P. boli vizuálne magické a posvätné obrady. Medzi prvými performance zaujala Oktorú-rukoto (1981, prešmyčka slova utorok). Milan ležiaci na troch zlatých pásoch bol zasýpaný ihličím. Po jeho zdvihnutí bez porušenia obrysovej kresby tam uložili 9 kameňov a 8 kvetov a všetko nakoniec zapálili. Kľúčom bolo slovo Zuzana a dátum konania akcie 11. 8. 1981: „1 podklad – zlatý, 1 figúra – uložená, 8 kg ihličia – zasypať, 1 vyprostenú figúru – adoptovať, 9 kameňov – naložiť, 8 kvetov – aromatických, 1 spaľovanie.“ Podobne bol v jednej z najsilnejších akcií Daring (1981; podľa mena Darina: dymové clony, akustické vnemy, rozhupávanie, inštalácia, nemohra, aktív) v ľubietovskom lese niekoľko hodín zavesený nahý Milan na siedmich pásoch textilu v horizontálnej polohe vo výške takmer 8 metrov (s rozličnými výškami pásov 1 m – tvár, 2 m – prsia, 8 m – pupok, 1 m – bedrá, 9 m – stehná, 8 m – píštaly, 1 m- členok; podľa dátumu 12. 8. 1981) a pod ním sa odohrávala kultová nemohra Viktora (natriasať, ex piť, mačkať, otáčať, hladkať, rozpažiť, aranžovať) s ohňom a dymom. Intenzívne vyznievala aj akcia Slnko (1983): Na brehu Oravskej priehrady, teda na rozhraní zeme a vody, symbolicky vytvárali znamenie slnka. Ukladali do kruhu materiály a potom na ležiaceho Viktora slamu, smotanu, opasok, oheň, bobule, obočie, tŕnie a atrament (prvé písmená tvoria slovo sobota). Do tejto línie je možné zaradiť výraznú dvojdňovú akciu Skrčenec z roku 1982. Na upravenom ostrovčeku na Váhu podľa dátumu a slova piatok (pruhy, íly, akt, tŕne, oheň, kožušiny) sa Viktorovo telo natrelo ílom, podoprelo šípovými konármi, okolie sa podpálilo a do pruhov boli vtlačené kožušiny. Aktér nakoniec podvečer končil v polohe skrčeného muža, čo evokovalo staré pohrebné rituály.
V druhej veľkej skupine rituálnych performance bolo nosným momentov zväzovanie, zošnurovanie či „pripútanie“ človeka k prírode, ku krajine a jej živlom. V akcii Chameleón (1981) na Vršatci nanášali na Viktorovo telo rozličné tekutiny a látky (podľa slova sobota): „Striekanie sirupom slabo – Oplachovanie octom ospalo – Brhlenie blatom bláznivo – Olejovanie olejom okázalo – Trenie tušom trhano – Akvarelovanie akvarelom apaticky.“ Potom telo ležiace na tráve vytýčili kolíkmi a natiahli zväzujúcu sieť šnúr. Analogicky prebiehali štyri podobné situácie v rozličných lokalitách Slovenska. Zviazaný a pripútaný Viktor mal splynúť s prírodnými živlami: k pásu pomaľovaný zelenou farbou, aby splynul s trávou, natretý cementom bol podobný skale, zablatený ako zem, natretý uhlíkom spáleného dreva a zviazaný s kmeňom stromu (O zem, O trávy, O skaly, O vývrat; 1981). Podobne moment vyväzovania a uväznenia bol prítomný v akciách, kde vystupuje ako mytologický Prometeus (1981) či kresťanský Sv. Sebastián (1982). Popri prírodných témach sa konala osobitá akcia Rotor s vytvorením metafory človeka-stroja v pohybe v roku 1983. V tmavej pivnici mal nahý Viktor zviazané ruky a nohy, otáčal sa okolo osi a na jeho tele sa odohrávali a opakovali obradné praktiky podľa presného rozpisu: krk-šnúra-2, rúž-trup-8, indulona-vlasy-7, šnúra-ruky-1, tvár-tužka-9, oči-obväz-8, fixovanie-končatín-3 (ide o zoznam podľa prvých písmen, čo tvoria slová Krištof a deň a dátum akcie: štvrtok, 28. 7. 1983). Nakoniec zostal Viktor umastený a špinavý ako opotrebovaný starý stroj (možno aj pokazený stroj dejín, keďže sa v tej pivnici odohral aj vojnový masaker).
Niektoré akcie sa sústredili iba na vzájomné dotyky časťami tiel v spoločnom trojuholníku, ktorý vytvárali aktéri, či spoluvytváraním trojfigurálnych zoskupení. Vznikali tak neverbálne rituály a tiché posolstvá (Aktaktyky, Poptyky, Bohutyky, všetko 1982). Ďalšie mali zakódovaný aj erotický či sexuálny podtext. Uveďme aspoň Zasex z roku 1981. Na rázcestí bolo vytvorené ženské lono z 29 kameňov. Na nich boli napísané kladné aj negatívne popisy vlastností žien (podľa slova Zuzana) a nahý muž, ktorý na nich ležal, vykonával aktivity podľa textového konceptu „/Rituál/-usmievanie-tľapkanie-ohmatávanie-roztláčanie-obcovanie-kopanie“ (zapísané slovo utorok); celý text bol vpísaný do tvaru sakrálnej mandorly (či vagíny). Podobne sa odohrala akcia Ka-zi-mir v roku 1984. V prítmí bratislavskej vodárenskej nádrže účinkovali pozvaní hostia ako elementy (svetlo, slovo, zvuk, pamäť) a prebiehal iniciačný magický rituál, v ktorom účinkovali: kosoštvorcový igelit, nahá žena, znaky + a -, svetlo, skríženie kosáka a kladiva, spojenie muža a ženy aj záverečné zabalenie do alobalu… Po odchode Ladislava Pagáča do Lednických Rovní a po ukončení vysokoškolských štúdií Milana Pagáča a Viktora Oravca skončilo v roku 1985 aj účinkovanie Artprospektu P.O.P.
Za poslednú vysunutú bodku ich rituálnych akcií môže byť považovaná individuálna performance Milana Pagáča „11?“ v košickom Múzeu V. Löfflera v roku 1995. Pietne ju venoval jedenástim ľuďom, čo zahynuli vo Východoslovenských železiarňach. Milan, uzavretý v sklenenom boxe, chodil bosý po zrkadlách a postupne zapaľoval malé ohne až do momentu celkového ohrozenia (stupňujúcim sa teplom a vinou sviečkového dymu bol v priestore nedýchateľný vzduch a popraskané zrkadlá mu zraňovali bosé chodidlá). Vtedy roztlačil steny a vystúpil z boxu, nasadil si plynovú masku a odchádzal…
„Rituály tela“ Artprospektu P.O.P. priniesli intenzívne prežívanie, katarziu aj vypätie fyzických a duchovných síl a synergiu. Na jednej strane sústredenosť, analytický koncept či racionálne zdôvodnenie, a na strane druhej fyzické zaťaženie, hraničné situácie tela a živočíšnosť či brutálnosť surových prírodných materiálov a obnaženej telesnosti so silným emocionálnym a fyzickým napätím. V ich tvorbe nešlo len o výnimočné bodyartové a landartové polohy, ale títo autori do nášho umenia priniesli aj jasné znamenia a atribúty post-moderny: mixovanie kultúrnych rovín a ikonografií, pluralizmus, historické citácie, iróniu, fragmentárnosť, mnoho úrovňovosť významov a čítania, hoci postmodernú vlnu vo vizuálnom umení na Slovensku spájame zväčša až s nástupom „divokej“ maľby v druhej polovici 80. rokov minulého storočia. Koncentrovaný výkon trojice aktérov P.O.P. v rokoch 1979 až 1985 považujeme za zásadný príspevok nielen do slovenského akčného umenia 20. storočia, ale aj do širšieho stredoeurópskeho kontextu – niekde medzi Abramovićovej medzné akcie a Nitschove „divadlá orgií a mystérií“. Právom boli umelci P.O.P. zaradení aj do medzinárodných výstav akčného umenia, ako napr. Art of Action, Mánes Praha, 1991; Body and the East, Moderna galerija Ljubljana, 1999; či Trough a Forest Wilderness, NL Berlín 2018).
Vladimír Beskid je kurátor, pôsobí ako riaditeľ Galérie Jána Koniarka v Trnave.
