TOMÁŠ DŽADOŇ: Pochádzate z okolia Nitry, ale viem o vás, že ste silne pripútaný k Morave. Čo to je, čo vás tiahne do Štramberka, a nie k rodným Výčapom-Opatovciam?
Monogramista T. D: Štramberk, moravský Betlém, som si nevybral. Vyženil som ho. Na začiatku to bola rodinná drevenica mojej ženy, v súčasnosti sa o ňu staráme spolu so ženou my dvaja. K domu patrí záhrada na vápencovej skale a ovocný sad o dve ulice nižšie. Dvakrát do roka musím sad ručne pokosiť. Dvetisícstoštyridsaťpäť metrov štvorcových a pekne z kopca dolu. Pri kosení sa vyvalím do trávy a pomyslím si: je to pekný koncept. Nadriem sa a úrodu mi oberú cudzí. Cesta na chalupu trvá viac než dvakrát toľko ako k mojej mame. Mamu navštevujem málo. Zato ak cestujem na Moravu, celé Slovensko sa z bratislavskej Hlavnej stanice rúti opačným smerom. Pekný koncept. Mať hlavné mesto v rohu republiky. Vlaky smer Slovensko sú natrieskané, zato ja si sedím v kupé sám. Kto by nedal prednosť takejto ceste?
t.d.: Použili ste slovo koncept v spojení s bežnými udalosťami: s kosením sadu a s umiestnením nášho hlavného mesta v rohu republiky.
T.D.:Za seba musím povedať, že slovo koncept používam v širšom kontexte, než akým je pre svet umenia (múzeá, galérie, kurátori, časopisy, zberatelia…). A zároveň priznávam, že slovo koncept prepašovávam do životných situácií, a takto tam dostávam rozmer, ktorý dokáže len umenie. Ak by som bol umelcom života, nemusel by som to robiť. Žil by som.
t.d.: Keď cestujete vlakom, sedíte v smere jazdy, alebo chrbtom? Každý variant prináša iný koncept.
T.D.:Keď unikám z Bratislavy, vychutnávam si, že ju mám čoraz viac a viac za sebou. Takže dávam prednosť sedeniu v smere jazdy. Je to aj preto, že vo vlaku čítam a robím si poznámky. Sedieť v smere jazdy mi splýva so smerom rozmýšľania, ktoré si môže odbiehať, pretože má istotu, že ja z vlaku nevystúpim. Pri spiatočnej ceste si vyberať už toľko nemôžem. Sám seba natoľko otrávim predstavami, čo ma doma čaká, že len sedím a obzerám si svoj obraz v skle okna vlaku. Tvár je oveľa krajšia, keď uniká, ako keď sa vracia.
t.d.: Tu v Prahe málokto vie, že vediete na VŠVU Neateliér. Keďže robím doktorantúru v Neateliéri, budí to záujem. Na vysvetlenie dodávam moje obľúbené heslo: NEZNÁME PRACOVISKO EURÓPSKEHO VÝZNAMU. Čo vlastne znamená to Ne?
T.D.:Keďže sa moja žena hlási ku gréckej komunite, denne počúvam v telefonických hovoroch: Ne, ne, ne – čo v gréčtine znamená áno. Neateliér je pracovisko pre povinné kondič- né cvičenia adeptov umenia. Aj tu Ne znamená áno, áno, áno, úľava, že to, čo vzniká, nemusí sa stať umením. Zato pobyt v Neateliéri od vás vyžaduje, aby ste na sebe pracovali ako na umelcovi. Prirodzene, že toto mnohým nestačí. Chcú robiť umenie. Ak je jedným znakom nového (budúceho) umenia to, že ho pre súčasné názory nevidíme, oplatí sa byť v strehu, aj keď ide o technologické cvičenia s výtvarným materiálom.
t.d.: Ne má korene ešte v 1. otvorenom ateliéri, kde ste urobili Nedážď (umelohmotné kvapky zavesené na šnúre). Je to dážď, ale volá sa to Nedážď… Pripomína mi to princíp Kleinovej fľaše… Je to vlastne anekdota?
T.D.:Začnem podstatným. Je to anekdota. Ale čo by tvorilo kvalitu anekdoty, ak by nemala v pozadí veľký príbeh, mýtus, niečo, čo nenahradí ani kabaret ani krčmový hovor. Anekdota, tá, ktorú ja milujem, je donekonečna prerozprávanie podstatného. To, čo nachádzam v anekdotách chasidských, či v príbehoch o zenových majstroch. V mojej inštalácii Nedážď nejde o dážď. Ide o paradox. Aj tu prší, ibaže prší v jazyku. Je to inscenované pršanie. Ako prší vo výtvarnom jazyku? Takto: kvapky dažďa sa sušia na šnúre na bielizeň.
Toto je samozrejme už môj dodatočný komentár po 38 rokoch. Ako ale porozumieť poslucháčovi 5. ročníka VŠVU, ktorým som bol, keď som inštaláciu pripravoval? Fascinovalo ma vtedy, a neprestáva aj dnes, že tomu nedokážem porozumieť úplne. Ale toto neporozumenie je viac, než keby som vyčítal z diela všetky významy a potom by som vykríkol: Mám to! Porozumel som! V diele nezostalo ani za mak tajomstva. Nie! Baví ma opak. Baví ma vykrádať dielo o význam a prázdne miesto „zvýznamňovať“ prázdnom.
Keď som v roku 1970 intuitívne vytvoril inštaláciu Nedážď, mal som dôvod mať dostatok drzosti k namýšľaniu si, že som niečo objavil. Bol som mladý. Ale časom som spoznal, akú dôležitú úlohu zohrávalo NE v negatívnej teológii v príbehu kresťanstva, ale aj v myslení zenových majstrov. A až prihlásenie sa k súvislostiam, až toto ma pripočítava. A pripočítanie z Nedážďa urobí viac než anekdotku.
t.d.: Zaujíma ma váš zážitok z ranorománskeho kostolíka v Drážovciach. Citujem z vášho katalógu: „zážitok zo sakrálnej stavby ako dôležitého bodu v krajine nepre- výšili ani neskoršie návštevy gotických katedrál“. Ja mám takýto zážitok z roku 1989: sme zabehávali nový Favorit po českých hradoch a zámkoch. Otec nás vzal aj do Prahy, kde sme navštívili Katedrálu svätého Víta. Môj brat po krátkej prehliadke vy-riekol dnes už kultovú vetu: „Veď je to ako v Tvarožnej! (dedina pri Kežmarku, odkiaľ pochádzajú moji rodičia).“ Je mierou hodnotenia vecí náš vzťah k nim?
T.D.:To znie ako poučka. A poučka to je, pretože platí. Som ale ja poučka, keď píšem vetu do vlastného katalógu? Nepíšem predsa obecnú pravdu, za mňa hovorí fascinácia dieťaťa. A fascinácia je ako milovanie. Porovnávanie tu nemá cenu. Nie som na hlavu padnutý, aby som pochyboval o tom, že milovanie bezdomovcov sa dotýka menejcenného neba, než milovanie v miliónovej vile.
Ako dieťa som prešiel všetky poľné cesty v okolí rodnej obce. Povinne som hnal každé leto husi na strniská. A keď som vystúpil na kopce vinohradov, uvidel som ho: na samom kraji kopca ako toho, koho osud vysácal z radu – drážovecký kostolík.
Nevedel som to, čo viem teraz. Minorita, vystúpenie z radu, okrajovosť sa stanú mojimi témami.
t.d.: Od určitej doby tvoríte ako MONOGRAMISTA T. D. Prečo ste sa vzdali svojho občianskeho mena Dezider Tóth? Kedy ste Dežo Tóth a kedy ste Monogramista T. D? S kým sa teraz rozprávam?
T.D.:Monogramistom som sa stal oficiálne podľa notárskeho záznamu z 5. mája 1997. Odpovedám na to, s kým sa rozprávate. Je to tak jednoduché, že to jednoduchšie ani byť nemôže. Keď spolu hovoríme a ja vám načúvam, hovoríte s T. D. (s Tomášom Džadoňom).
t.d.: Celou vašou tvorbou prestupuje čierny štvorec. Je pre Vás Malevič dôležitý? V raných prácach je jasný odkaz k Malevičovi, neskôr vyzerá skôr ako okno s výhľadom do nočnej nekrajiny…
T.D.:Vírus „čierneho štvorca“ som, ak ma pamäť neklame, vniesol do slovenského umenia ja, keď som v roku 1976 vytvoril partitúru Ticho pre Maleviča. Odvtedy viacerí, ale aj ja samotný, som to zopakoval. Ak by som komentoval prečo je tomu tak, ponúkam dva možné dôvody:
Prvý má obecnú platnosť – čierny štvorec je čitateľná kultúrna ikona moderny. Druhý dôvod je osobný – pre mňa je čierny štvorec druh parte.
t.d.: Aká atmosféra panovala v 70. rokoch v umeleckej komunite? Dnes je to veľmi polarizované, utvárajú sa rôzne skupiny. Boli ste viac stmelení v tých rokoch, alebo to bolo podobné a len si to idealizujem?
T.D.:Na otázku o 70. rokoch (teraz) nebudem odpovedať. Zožeňte mi grant, a ja o tom napíšem samostatný text. V texte, ktorý už vo fragmentoch píšem, nebudem onen čas adorovať, a predsa tam budú slová nadšenia. V 70. rokoch som začínal. A keďzačínate, ste miláčikom bohov. Všetko na vás je pôvabné. Aj chyby aj omyly, tie dokonca najviac. Ak sú dobové, kulisy prajné neprajnosťou a vy nemôžete realizovať svoje projekty, uveríte, že ste bol vybraný k obeti. Uveríte, že ste Izák a v izákovskejrole obete žijete, v stretávaniach s podobne postihnutými sa v tejto úlohe potvrdzujete. V tejto role zostarnete. Je ale zostarnutá obeť miláčikom bohov?
t.d.: Ste veľvyslancom Argíllie na planéte 329, piatej planéte malého princa (projekt A. Mlynárčika), aké sú vaše právomoci?
T.D.:Mojou jedinou výsadnou povinnosťou a povinnou výsadou ako Vyslanca Argíllie na asteroide 329, piatej planéte Malého princa (menovací dekrét mám z 13. Januára 1980) je zažínať a zhasínať lampu. Mám jedinú právomoc: rozprávať sa so svetlom plameňov a výnimočnú právomoc rozprávať sa s tmou. Okrem vyslaneckých práv a povinností som v stálej dennej a nočnej službe ako Strážca huslí Veľkého Colníka (menovací dekrét je z 8. 7. 1978).
t.d.: Mám rád vaše Knihy v prenatálnom stave. Čítam v nich dobu, v ktorej vznikli. Biologický zvitok (forma), vymykajúci sa akejkoľvek kontrole, dozoru…
T.D.:Je to zvláštny pocit, počúvať reakcie na objekty Knihy v prenatálnom stave. A pritom je po ruke dostatok dôkazov, že ich spoluvytváralo parazitovanie. Je tu priznaná skúsenosť od J. Kolářa, sú tu slová modlitieb z rozstrihaných stránok modlitebných kníh, je tu zážitok z nekonečnej nite odriekaných litánií, ktorým som načúval v čase môjho detstva, ale je tam aj očakávanie narodenia môjho syna, ktorý mocnel, zavinutý v tele mojej ženy, zatiaľ čo ja som zavinoval slová do klbiek. Čo mám dodať. Tie objekty vytvoril Dezider Tóth, mne už nepatria.
t.d.: Akých umelcov ste mali rád, keď ste začínali, a akým načúvate teraz?
T.D.:Otázka má nádhernú formuláciu, nebojím sa povedať, formuláciu tej najvyššej hodnoty. Pýtate sa, akým umelcom načúvam. Slovo načúvam je zo slovníka zamilovaných. Vždy som načúval umelcom, ktorí boli súčasní, nebojím sa povedať: módni, takí, ktorí spoluvytvárali obraz sveta, v ktorom žili. Ale moja zamilovanosť k nim, moje načúvanie si vyberalo takých, ktorí v diskurze hravo, slobodne využívali aj „vyminuté” jazyky predošlých kultúr, nie aby sa predvádzali kultúrnymi vedomosťami ani z dákeho resentimentu. Proste to pokladali za prostriedok ako čítať súčasnosť. Spomínam, aký údiv som vzbudil u priateľov, keď sme boli v N. Y. a ja som celý jeden deň minul na návštevu Metropolitan Museum, zatiaľ čo oni križovali SoHo s aktuálnymi výstavami. Prirodzene, že som SoHo ani ja nevynechal. Spomínam si aj na to, ako som v M. M. sám pre seba realizoval udalosť, ktorá sa nedá speňažiť, no dodnes mi z nej plynú úroky. V sále s obrazmi Vermeera van Delft som pozeral na obraz s driemajúcou ženou. Odhadoval som, koľko môže byť na obraze hodín a môj ňuch, (zásadne nenosím hodinky) mi našepkával, že bude niečo medzi druhou a treťou hodinou popoludní. O tomto čase som sa k Vermeerovi vrátil, posadil sa na lavičku a pred obrazom driemajúcej ženy som si na chvíľu zdriemol. Je všeobecne zažitý názor, že ak sa rozhodnete vytvárať nové umenie, musíte sa od jestvujúceho a predošlého odstrihnúť. Môj spôsob je ten, že pre originalitu chodím tam, kde sa to zdá byť vybrakované. Tam chodím na náčuvy.
t.d.: Na čom pracujete teraz?
T.D.:Okrem školských povinností pracujem na príprave mojej monografie. Už vyše roka. Nemyslite si, že navrhujem jej výtvarné riešenie. Hľadám možnosti, ako zabezpečiť finančné krytie, aby sme to dali dokopy. Píšem prednášku pre FaVU Brno s názvom Hoře z estetiky přírodních procesů. Nabíjam Neateliér energiou nových mladých členov. Nového dielenského a nového doktoranda.
Bratislava – Praha – Bratislava
2009
Monogramista T.D. (Dezider Tóth) – narodil sa vo Výčapoch-Opatovciach v roku 1947. V 70. a 80. rokoch minulého storočia – učastník a spoluorganizátor alternatívnych podôb výtvarného umenia v bývalom Československu. Od roku 1991 – pedagóg na VŠVU, kde vedie Neateliér. Žije a pracuje v Bratislave a Štramberku.
Monogramista T.D., Načieranie, 1983, foto: archív autora.
Spoločná koláž pripravená špeciálne pre tento rozhovor.
Monogramista T.D., Vychádzková báseň, 1973 (dvakrát). Foto: archív autora.
Monogramista T.D., Parte za avantgardou, 1976.
Tomáš Džadoň (t. d.) – je umelec, žije a pracuje všade a v Prahe. Je doktorandom v Neateliéri od roku 2008.