JURAJ ČARNÝ: Svojím projektom pre Benátske bienále si mi pripomenul jednu zo základných stratégií tvorby Alexa Mlynárčika, ktorý sa vo svojich dielach snažil povýšiť banálnu každodennú aktivitu ľudí na umenie. Ide ti v prvom rade o diváka, alebo diváka svojim spôsobom využívaš a manipuluješ?
Roman Ondák: Myslím si, že každé umenie vzniká pre ľudí a každému umelcovi záleží na divákovi – rozdiel je len v tom, aké formy k tomu ten či onen umelec využíva. Mňa osobne vždy zaujímal prúd slovenského konceptualizmu 60. – 70. rokov, hlavne Július Koller, Stano Filko a Alex Mlynárčik a ich skúmanie každodennej reality. Podobné tendencie už vtedy vo svete existovali, ale boli pomerne čerstvé a naši umelci na ne zareagovali dosť skoro. Ich tvorba navyše v sebe niesla veľa špecifík nášho prostredia. Keď som začínal a hľadal nejaký vhodný model pre seba, niečo, čo by vyhovovalo môjmu naturelu a mohlo udržať moju pozornosť aj na niekoľko rokov, ťahalo ma to práve k problémom každodennej reality a hľadaniu rôznych foriem, ktoré by ju mohli vo výtvarnom jazyku reprezentovať. Vždy ma zaujímala socha a posúvanie hraníc toho, čo by sa za sochu ešte mohlo považovať. Preto mnohé z mojich inštalácií alebo performance buď pôsobia ako výsek nejakej existujúcej reality, prenesený do výstavného priestoru, alebo ako niečo, čo by mohlo v nezmenenej podobe existovať niekde inde – mimo kontext umenia – a tam plniť úplne inú funkciu. Divák je v tomto systéme pre mňa veľmi dôležitý, často dielo svojou prítomnosťou dopĺňa, alebo v ňom dobrovoľne hrá určitú rolu. Ťažko povedať, či sa môže v tejto hre cítiť využívaný alebo manipulovaný. Som presvedčený, že nie menej ani viac, ako keď príde na výstavu a pozerá sa na obraz alebo sochu.
J.Č.: Aká bola genéza tvojho projektu pre Benátske bienále? Mal si viacero návrhov, na ktorých si pracoval, alebo ti bolo po vyzvaní komisiou hneď jasné, akou cestou sa vydáš?
R.O.: Ten nápad prišiel takmer okamžite, ešte v ten deň, akoby vyprovokovaný tou ponukou. Na ničom pre bienále som nepracoval. Ani som nevedel, že už prichádza termín, keď sa mali posudzovať projekty pre náš pavilón. Tento proces „uchádzania sa o pavilón“ som aj po iné roky vždy odignoroval. Mal som totiž určité výhrady voči systému, ktorý u nás fungoval. Hovoril som si, že hádam aj na mňa raz príde rad, možno keď budem na dôchodku. Tá ponuka bola pre mňa samého prekvapujúca. Vnímal som to ako snahu komisie niečo na existujúcom systéme zmeniť. Určite som to nechápal takto preto, že oslovili práve mňa, ale že je to zároveň aj pokus prejsť na systém priamych nominácií a systém preklápania český umelec / slovenský umelec, namiesto snahy za každú cenu stavať na duálnom princípe, ktorý nadväzuje na dedičstvo Československa. Podľa môjho názoru to umelcom aj kurátorom v minulosti zväzovalo ruky.
J.Č.: Aktívne si sa spolupodieľal na získavaní medzinárodného rešpektu pre Júliusa Kollera. Máš pocit, že nesieš vo svojej tvorbe jeho duchovné posolstvo? Aký je tvoj vzťah k Jiřímu Kovandovi?
R.O.: Július Koller ma ovplyvnil asi najviac zo všetkých umelcov. V jeho tvorbe som videl potenciál siahajúci ďaleko za hranice nielen nášho umeleckého prostredia, ale aj prostredia tak komplikovane definovaného ako „umenie východnej Európy“. Jeho postoj k umeniu, formy ktoré používal, dvojzmyselnosť jeho výpovedí atď. boli pre mňa dosť inšpiratívne, hlavne v období, keď som sa snažil nájsť si svoje miesto v umení a keď som sa snažil pochopiť naše lokálne prostredie. Jirku Kovandu som objavil trochu neskôr – v druhej polovici 90. rokov – a jeho veci sú teraz pre mňa rovnako silné a dôležité ako Kollerove.
J.Č.: Tvoje výstavy, ale aj public artové projekty záhadne obchádzajú Slovensko. Neuvažoval si o public artovom projekte napríklad pre svoju ná/rodnú Žilinu alebo iné „stredoeurópske“ mesto?
R.O.: Určite Slovensko neobchádzam. Moje veci tu ale v posledných desiatich rokoch nemali až taký ohlas a koncom 90. rokov sa krivka záujmu o to, čo som robil, tlačila hlboko nadol. Ale nevidím v tom problém. Začiatkom 90. rokov som totiž u nás vystavoval dosť veľa a potom prišli mladší, a tak, ako to v takomto malom prostredí býva zvykom, všetko sa po pár rokoch „obkuká“. Väčšinu mojich projektov som ale naďalej realizoval tu na Slovensku, čo je podľa mňa podstatnejšie ako to, či som ich tu aj vystavoval.
J.Č.: Na začiatku tvojej kariéry stála výrazná podpora Sorosovho centra a Márie Hlavajovej. Ako by sa vyvíjala tvoja umelecká kariéra bez ich podpory?
R.O.: Toto je mýtus, ktorý by som rád vyvrátil. Neviem, prečo si niektorí ľudia myslia, že Sorosovo centrum tu v 90. rokoch dláždilo cestu niektorým „vyvoleným“ umelcom smerom do zahraničia. Dostal som síce hlavnú cenu na prvej výročnej výstave v roku 1993, ale bol na tej výstave aj ďalší tucet iných, a viac renomovaných umelcov, a všetci sme boli, ako sa povie, „na jednej lodi“. To, že som dostal cenu práve ja, bola vtedy určitá zhoda okolností. Sorosovo centrum malo v tom čase databázu väčšiny našich umelcov, a ak niekto zo zahraničia na Slovensko prišiel, mal u nich prístup ku všetkému, čo sa vtedy u nás v súčasnom umení robilo. To, že ma zahraniční kurátori na niektoré medzinárodné výstavy v tom období vybrali, bolo určite kvôli tomu, čo som ako umelec spravil. Už vtedy som bol s niektorými kurátormi v priamom kontakte, preto som nikdy nechápal, ako si ľudia môžu myslieť, že Sorosovo centrum by niektorým z nás v tej dobe malo robiť osobný servis, alebo nás v zahraničí presadzovať. Jediné, čo môže každého umelca presadiť je len jeho práca, nikto to za nás nemôže „vybaviť“. Späť k tvojej otázke: myslím si ale, že keby tu Sorosovo centrum v 90. rokoch nebolo, určite by sa mnohé veci pre všetkých nás, čo sme vtedy začínali, udiali pomalšie ako sa udiali. Sorosovo centrum dávalo možnosti zrealizovať niektoré projekty alebo poskytovalo mnohé grantové podpory, ktoré smerovali nielen do výtvarného umenia, ale aj do divadelnej, filmovejaliterárnejoblasti.Podľa môjho názoru by však zmena skôr či neskôr prišla, pretože všetko bolo otvorené, a o to, čo sa dialo v umení v iných častiach Európy, začínal byť všade stále väčší a väčší záujem.
Roman Ondák, Vreckové môjho syna, 2007, Mince, polica vyrezaná z časti stola, 30×21,5×2,5 cm. Všetky fotografie: archív autora, courtesy the artist, gb agency, Paris, Janda Gallery, Vienna and Johnen Gallery, Berlin.
Juraj Čarný je šéfredaktorom Flash Artu Czech & Slovak Edition