Východiskom nedávno vydanej publikácie Daniela Grúňa bolo z hľadiska doterajšieho teoretického výskumu kriticky zmapovať tak trocha ladom ležiaci terén – oblasť slovenskej výtvarnej kritiky šesťdesiatych rokov. Ide tu teda o akúsi kritiku kritiky, resp. metakritiku, pričom svoje zacielenie na šesťdesiate roky autor zdôvodňuje jednak tým, že je to obdobie vnímané ako „zlatá éra“ slovenského výtvarného umenia a zároveň obdobie, kedy sa „výtvarná kritika u nás plne konštituovala ako spoločenská prax“.
Takmer pol storočie, ktoré nás dnes delí od dobových názorov 60. rokov poskytuje autorovi relatívne bezpečný odstup a zároveň mu umožňuje vnímať zvolenú problematiku z novej perspektívy. Svoje metakritické sondy buduje najmä cez poznanie v súčasnosti vplyvných názorových tendencií, prebratých nielen z oblasti dejín výtvarného umenia, ale aj z filozofieči literárnej teórie. Poznanie týchto tendencií mu v mnohých ohľadoch poskytuje kritický nástroj na relativizáciu niektorých epistemologických východísk a daností, na ktorých bolo písanie o umení vystavané vo svojej tradičnej, modernistickej podobe.
Hoci sa kniha vzťahuje na relatívne krátky časový úsek – približne prvé desaťročie druhej polovice dvadsiateho storočia – autorovým cieľom nebolo predostierať vyčerpávajúcu analýzu všetkých relevantných textových dokumentov skúmaného obdobia. Sústredil sa skôr na výber kľúčových problémov a polemík, aj keď s rizikom, že medzi nimi ostanú medzery. Výsledok tvorí niekoľko prípadových štúdií, ktoré sú príťažlivé svojim obsahom a majú zároveň metodologický význam. Je pochopiteľné, že metodologická problematika autora priťahuje. Z pohľadu našej generácie je to asi jedna z najživších oblastí súčasného umeleckohistorického bádania, spojená s reflexiou samotnej disciplíny – a teda reflexiounášho vlastného kontextu. Na Slovensku sa zároveň jedná o doménu, v ktorej (napriek dlhoročnej iniciatíve prof. Jána Bakoša) časť odbornej verejnosti stále pociťuje veľký deficit.
Slovenskú výtvarnú kritiku Grúňova kniha mapuje v jej individuálnej aj sociálnej podobe. Opierajúc sa o dobové kritické texty predkladá revizionistickú reflexiu tejto špecifickej činnosti a zasväcuje čitateľa do poznania názorových koncepcií a metodologických pozícií jednotlivých autorov.
Pri všetkej heterogénnosti problémov a otázok, ktoré táto kniha zachytáva, spája jednotlivé prípadové štúdie vnútorná súvislosť. Sú ňou, zdá sa, predovšetkým paralelity, či skôr interakcie medzi dobovými textami a umeleckými prístupmi, ktoré boli v tom čase vnímané ako „inovatívne, progresívne a revoltujúce“. Tieto interakcie – interakcie medzi časom a priestorom, písaním o umení a umením samotným sú imanentne obsiahnutá v texte alebo tvorbe každého z nás. Predstavujú niečo, z čoho jednoducho nemožno „vyskočiť“ a tak pochopiteľne ani Grúňov príspevok nie je voči týmto procesom rezistentný. To však v žiadnom prípade nespochybňuje potrebu neustáleho prehodnocovania jazyka, motivácie, zmyslu a cieľov písania o umení, teda potrebu, ktorú aj Grúňova Archeológia výtvarnej kritiky (Slovart 2010) spredmetňuje. Práve schopnosť takejto kritickej revízie smerujúcej dovnútra samotnej disciplíny, t.j. k prehodnocovaniu jej jednotlivých konkrétnych článkov, sa totiž javí ako jedna z najpodstatnejších čŕt premeny, ktorou v posledných desaťročiach štúdium dejín umenia prechádza.
Naďa Kančevová
