V DOME UMENIA v Bratislave boli 2. septembra pod spoločným názvom Výstava bez občerstvenia odštartované vernisáže troch samostatných výstav etablovaných umelcov, ktorí sú na domácej scéne prítomní od 70. rokov 20. storočia. Generačne spríbuznení, ale tematicky odlišní autori – Ladislav Čarný (1949) a Otis Laubert (1946), ktorých zároveň spája členstvo v Skupine A-R prizvali Petra Kalmusa (1953), ktorý je svojou tvorbou strategicky bližší Otisovi Laubertovi. Dôležitým momentom všetkých troch výstav bola nezávislosť od kurátorského konceptu, pretože išlo o osobný výber autorov, ktorí na seba zobrali úlohu kurátorov.
Otis Laubert dal súboru diel, ktorými mapoval svoju tvorbu od 60. rokov až po súčasnosť názov Zvláštny výber. Akcentoval v ňom predovšetkým diela, ktoré podľa neho neboli doteraz v centre záujmu kurátorov, alebo dokonca také, ktoré neboli ešte vôbec vystavené (napríklad Príjemné varenie – elektrický sporák so štyrmi gramofónmi, alebo Mám 122 programov – televízna obrazovka oblepená 122 miniatúrnymi plastovými televíznymi prijímačmi). Vo svojej tvorbe dlhodobo uplatňuje princíp využitia banálnych predmetov a ich pretransformovanie do vtipných, ale koncepčne premyslených situácií. V celej Laubertovej tvorbe sa prejavuje jeho schopnosť asociačného myslenia, hravého reagovania na konkrétny podnet, či už je ním predmet, situácia alebo materiál. Tieto vizuálne efektné objekty sú divácky atraktívne, pretože vyzývajú ku hre aj návštevníkov, ktorí nemusia mať predchádzajúcu skúsenosť so súčasným umením.Ladislav Čarný pod názvom Súvislosti a rozpory ukázal tvorbu z posledného desaťročia, pričom väčšina z vystavených diel mala bratislavskú premiéru. Hoci sú jeho začiatky spájané s maľbou, od 90. rokov pracuje s objektom a inštaláciou, experimentujúc s novými technológiami (svetelné flourescenčné maľby a texty, interaktívne inštalácie). Tvorba z posledného obdobia je dôkazom, že sa autor posúva ďalej a využíva čoraz náročnejšie technologické postupy (popri hnilobnom rozklade aj eróziu a koróziu) ale aj novšie médiá (film, video). Napriek meniacim sa umeleckým prostriedkom ťažisko jeho tvorby je v sledovaní procesu premeny, ako aj v použití netradičného materiálu (pena, vosk, cukor), ktorý uplatnil pri bustách (Pocta Messerschmidtovi a Hermeneutiká). Konštantne sa u neho objavuje práca so slovom a textom (Tieňové otázky), prítomný je i princíp apropriácie od Duchampa (Konverzácia s Duchampom) cez Maleviča (Postsuprematistická meditácia) až po privlastnenie si filmov ako napríklad Gibsonovo Umučenie Krista (Ready Movies). Ako jeden z mála mužov-výtvarníkov vedie dialóg s feministickým umením a s ním súvisiacimi rodovými otázkami (Vysávanie feministického textu) či s kultúrou odlišných náboženstiev (Epicentrum).
Na výstavu Petra Kalmusa, ktorú pomenoval lakonicky Dielo sa vchádzalo cez turnikety typické pre futbalové či iné športové štadióny. Zábrana evokovala prekážku, ktorá má obmedziť alebo dokonca kontrolovať veľké množstvo návštevníkov, čo je pri projektoch súčasného umenia skôr výnimočné. Názov výstavy by sa mohol interpretovať rôznymi spôsobmi. Na jednej strane ironicky, analógiou k socialistickej predajni Dielo, ktorá prežívala v Dome umenia aj po roku 1989, na druhej strane štrukturalisticky, autorovou snahou potlačiť význam konkrétnych diel, ktoré množstvom a rozmiestnením pôsobili ako zhluk náhodného a zároveň organizovaného chaosu a svojím charakterom pripomínali skôr trh alebo burzu, než umeleckú výstavu. Kalmus podobne ako Laubert rád vymýšľa osobité autorské techniky (korózne maľby, pavučinové kresby) a často používa bežné, nájdené predmety – readymade (od kľúčov, tabúľ s názvami ulíc, hudobných nástrojov, bežného náradia až po ping pongový stôl), ale na rozdiel od Lauberta výraznejšie komentuje spoločenskú a politickú realitu, ktorá nás obklopuje.
OTIS LAUBERT, pohľad do inštalácie výstavy v Dome umenia, Bratislava, 2010, foto: Paťo Safko.
Barbora Geržová je kurátorka a teoretička umenia.
