Spojenie autoriek z dvoch krajín, spojenie dvoch rozdielnych prístupov k tematike spoločenstva, ktoré sa môžu dopĺňať a vytvárať tak tretí plán kurátorským projektom. Tak by bolo možné charakterizovať výstavu Jeden za všetkých/All for one kurátorky Lýdie Pribišovej. Expozíciu dopĺňal informačne obsažný text, ktorý dával pozornému divákovi „kľúče“ k jej lepšiemu porozumeniu. Tým, ktorí čítajú až potom, ako videli, sa môžu zo začiatku mnohé veci javiť inak, rovnako ako sa javili mne, čo je však jeden z možných, legitímnych a zároveň pomerne zábavných spôsobov spoznávania súčasného umenia.
Prvú výstavnú miestnosť galérie otvárala Gudrun Hasle inštaláciou aktivistických memorábilií, z rodinného archívu a projekciou videa, v ktorom jej matka spomínala na svoju politickú aktivitu v 60. (a 70.) rokoch. Nasledujúcu, prvú veľkú a svetlú miestnosť galérie Medium „okupovali“ tiež práce Gudrun Hasle. Nízko zavesené vyšívané kresby zaujali skôr svojou obsahovou ako formálnou kvalitou. Texty v očividne veľmi „badenglish“ na mňa pôsobili na prvý pohľad ako práce umelca riešiaceho svoj prisťahovalecký pôvod. V skutočnosti sú od Dánky dlhodobo tematizujúcej vlastnú dislexiu, v tomto prípade spomienkami na politické aktivity svojich rodičov.
V druhej hlavnej miestnosti galérie dominovali objekty Luany Perilli. Využívali kombináciu živých mravcov s ich vlastným prostredím a podnosov na kvety s „hierarchickými plošinami“. Pre mňa najkrajší detail objektov tvoril priznaný moment vloženej menšej kocky s mraveniskom do väčšej, tmavšej zeme. Formikáriá v kombinácii s vystavenými fotografickými reprodukciami obrích mravenísk, a najmä s mozaikovitým videom, ktoré bolo venované mravcom ako geniálnemu spoločenstvu, pôsobili ako metafory ľudskej spoločnosti.
Posledná, zadná miestnosť galérie budila dojem, akoby bolo Médium pre autorky priveľké. Vo veľmi vzdušnej inštalácii ponúkala niekoľko panelov s prípravnými kresbami k „mravcom“ Luany Perilli a dva textilné obrazy Gudrun Hasle. Aj keď si myslím, že posledná miestnosť už „nemusela byť“, predsa len ponúkala detailnejší vhľad do výtvarnej estetiky autoriek.
Napriek tomu, že autorky spolu nikdy predtým nespolupracovali a na samostatnú výstavu ich prvýkrát vybrala kurátorka Lýdia Pribišová, ich spojenie funguje dobre. Je to platný kurátorský počin, import nového a zaujímavého namiesto variovania osvedčených autorov.
LUANA PERILLI, Silviculture-raptiformica, 2013, inštalácie, rôzne materiály, foto: archív autorky.
Martin Piaček
