Čo je to OFF?
OFF je, ako každé bienále, každé dva roky sa konajúca výstava súčasného umenia, avšak nie úplne bežného druhu. Nestoja za ňou žiadne štátne inštitúcie, akcia je postavená na dobrovoľnej spolupráci umelcov, umeleckých skupín, kurátorov, organizátorov, galeristov či zberateľov umenia. OFF je občianska iniciatíva, ktorej cieľom je posunúť súčasné umenie bližšie k verejnosti. OFF sa snaží vyhýbať šablónam a zaužívaným postupom, namiesto toho sa snaží presadzovať otvorené myslenie a konkrétne činy. Poukazuje na to, že umenie môže byť aj katalyzátorom – nie iba samoúčelným luxusom a okrasou.
(Z oficiálnej stránky OFF: www.offbiennale.hu.)
Po dlhom plánovaní a usilovnej príprave bola 24.apríla oficiálne otvorená výstava prezentujúca budapeštiansku (ale aj širšiu maďarskú) off-line výtvarnú scénu, OFF Bienále. V rámci tohto bienále sa, bez akejkoľvek podpory zo strany štátu či štátnych inštitúcií, konali po dobu piatich týždňov akcie na celkovo 130 miestach (v mestách v Maďarsku, ako aj v hlavných mestách iných štátov). Súčasné umenie v Maďarsku si takto samo urobilo vlastnú udalosť, s čím ešte pár rokov dozadu nerátal azda nikto, vzhľadom k rozdrobenosti maďarskej výtvarnej scény.
Počiatky tohto fenoménu siahajú ďalej do minulosti. V 90. rokoch, po tom, čo bol zrušený ročník bienále Manifesta v Budapešti, si umelecká obec uvedomila, že im odchádza posledný vlak. Vtedajšia riaditeľka Ludwigovho múzea Katalin Néray sa snažila „vylobovať“ oficiálnu záštitu nad akciou, avšak neuspela ani u štátu, ani u vedenia mesta. Odvtedy sa každé 2-3 roky zjavuje myšlienka veľkej celoštátnej prehliadky súčasného výtvarného umenia zastrešenej odborníkmi a bez viazanosti na štátne inštitúcie. To okrem iného malo za následok, že za posledných 15 rokov mal každý riaditeľ Műcsarnoku (budapeštianska Kunsthalle, pozn. prekl.) v dlhodobom pláne organizáciu budapeštianskeho bienále výtvarného umenia – avšak bez akejkoľvek konkrétnej koncepcie. Boli dokonca aj návrhy, aby sa bienále konalo v oblasti Balatonu, najnavštevovanejšej maďarskej turistickej destinácie. Neustály boj s nedostatkom zdrojov, nekompetentnosťou pracovníkov a absenciou akéhokoľvek rozumného plánovania nakoniec zavŕšili politické machinácie, kedy bola zákonom vyhlásená nová štátna inštitúcia zastrešujúca výtvarné umenie Maďarská akadémia umenia (MMA), ktorá však nemala vo svojom zameraní organizovanie bienále, ale skôr organizáciu bezduchých „reprezentatívnych“ salónnych výstav. Aj preto sa pred piatimi rokmi zrodila iniciatíva Kulturkampf združujúca „outsiderov“, ktorí nechcú byť súčasťou oficiálnej štátnej umeleckej scény alebo nie sú ochotní pôsobiť v rámci úzkych hraníc narysovaných týmto štátnym inštitucionálnym systémom. Niet sa čomu čudovať, dysfunkcie a bizarnosti, ktorými sa fungovanie maďarských štátnych inštitúcií vo vzťahu k umelcom či galériám vyznačuje, naberajú až kafkovský ráz, a občas má človek pocit, že všade naokolo kráča vojak Švejk – až na to, že v tomto prípade sa niet na čom smiať…
V každom prípade, tento stav kultúrnej politiky a umeleckej scény bol priamym popudom k vzniku iniciatívy OFF. Situácia však bola natoľko zmätená a prepolitizovaná, že táto iniciatíva už nemohla byť zameraná iba na organizovanie bienále. Skôr sa dá povedať, že ako prirodzená reakcia na politickú ofenzívu, nefunkčné štátne inštitúcie a nátlak proti slobode tlače, vznikla občianska iniciatíva s jasnými cieľmi a bez akýchkoľvek podružných zištných zámerov. Ironickou zhodou okolností bolo bienále OFF odštartované takmer v ten istý deň, kedy bola otvorená aj salónna výstava v budapeštianskom Műcsarnoku, ktorý bol pre svoje účely uzurpovaný práve MMA, ultrakonzervatívnou a ideologicky poplatnou štátnou inštitúciou (Tu a teraz. Výtvarné umenie. Národný salón – Here and Now. Fine arts. National Salon).
Budapeštianske bienále sa zrodilo z príležitosti či nedostatku, preto nemá žiadneho konkrétneho zakladateľa – ide o spontánnu kolektívnu iniciatívu, kde každý môže prispieť vlastným nápadom. Viacerí nezávisle od seba cítili, že už je načase povyliezať von zo svojich brlohov, aby bolo možné spoločne vybudovať fungujúcu nezávislú scénu výtvarného umenia. Bienále v tomto ohľade nie je inštitúciou fungujúcou mimo systému zavedených inštitúcií, ale skôr všetko zastrešujúcou platformou na spôsob neziskového startupu. Samozrejme, nikoho neprekvapí, že medzi prvky akcie patria nezávislosť od štátnych inštitúcií, čulá komunikácia medzi nezávislými umeleckými inštitúciami, silné slogany o spolupráci či často sa objavujúce vzletné motivačné metafory, ktoré dokážu chytiť veľa ľudí zo scény za srdce.
Kto sú teda tvorcovia a organizátori OFF bienále? V podstate každý, komu nie je ľahostajný stav výtvarnej scény, cíti za ňu zodpovednosť a je ochotný pracovať pre ňu s chuťou a bez vidiny zárobku. Je však prirodzené, že také rozsiahle podujatie nemôže byť realizované iba s pomocou dobrovoľníckej práce a reč nie je výhradne iba o „off“ umelcoch, resp. outsideroch. Ide síce väčšinou o nezávislých umelcov, avšak väčšina z nich sú skúsení profesionáli, ktorí sa posledné roky zapájali aj do veľkých medzinárodných projektov, a v prípade potreby sa pripájajú aj ľudia pohybujúci sa okolo štátnych inštitúcií (zloženie kurátorského tímu: Nikolett Erőss, Anna Juhász, Hajnalka Somogyi, Tijana Stepanovic, Borbála Szalai, Katalin Székely, János Szoboszlai). Pri realizácii projektu teda mohli byť využité znalosti a pracovné postupy, na ktoré už boli profesionálni pracovníci zvyknutí zo svojej predošlej praxe – v tomto ohľade bol OFF krásnym príkladom vzniku fungujúcej prepojenej siete profesionálov. Na strane druhej išlo o veľkú príležitosť pre množstvo mladých a začínajúcich kurátorov či pracovníkov v oblasti kultúry, keď mohli konečne pracovať v oblasti, ktorú majú radi, a pre vec, ktorú považujú za dôležitú. Potom tu sú aj jednotlivci, ktorí majú vysoké postavenie v rámci maďarskej výtvarnej scény (ako napríklad Tamás St. Auby), ktorí sa však dištancujú aj od preakademizovaného inštitucionálneho sveta (MMA), ako aj od účasti na bienále – takýto postoj sa ťažšie vysvetľuje, ale každopádne je úprimný a od srdca. Bienále samozrejme funguje aj ako komunitné centrum, sociálna sieť, kde sa nadväzujú kontakty, kde sa ľudia navzájom poznajú a majú svoje zavedené zvyklosti a rituály, kde zúčastnení majú podobný pohľad na svet a môžu slobodne diskutovať na témy, ktoré by im pravdepodobne v akademickom svete tak ľahko neprešli. Medzi zúčastnenými umelcami sa okrem tých z Maďarska nachádzajú aj mnohé významné mená zo susedných krajín. Miesta konania sú mnohoraké – galérie, súkromné ateliéry, umelecké školy. Rovnako pestrý je aj program – výstavy, diskusie, performancie, workshopy, vzdelávacie fóra. A samozrejme, program nepokrýva iba to, čo sa zvykne obvykle radiť pod termín „súčasné umenie“ – napríklad v meste Pécs je bežnou súčasťou programu mapovanie vodných ciest spojené s ich obhliadkou. Fikcia vs. tvrdá realita, zhmotnené vízie.
Azda najvýstižnejším symbolom komunitného charakteru podujatia je vzkriesenie staršieho projektu Jánosa Sugára Oheň v múzeu. Nejde o nič iné, iba o rozloženie ohniska kdesi v opustenej časti mesta. Oheň je potom udržiavaný nonstop na striedačku v dvojhodinových intervaloch po celú dobu konania akcie (čiže 40 dní), pretože keď oheň vyhasne, spolu s ním vyhasne aj pocit spolupatričnosti a celý projekt. Budapeštianske OFF Bienále je teda vzorovou ukážkou toho, ako sa dá fungovať na báze nízkorozpočtovosti. Zaujímavé a vzrušujúce projekty, pri ktorých je zjavné, že tvorcovia si užívali slobodu a nemuseli čeliť tlakom či obmedzeniam, ktoré sú obvyklé pri spolupráci so štátnymi inštitúciami. Okrem toho, že akcia plní svoj dôležitý cieľ – pokryť súčasnú umeleckú scénu, zahŕňa aj dôležitý aspekt budovania komunity, ktorý tu doteraz chýbal. Špecifický do-it-yourself prístup pri organizovaní akcií a výbere lokácií pripomína stav v 60. a 70. rokoch, kedy sa takéto akcie museli organizovať svojpomocne a ilegálne – napríklad legendárne výstavy v kaplnke v Balatonboglári, samizdatové umenie, performancie vo voľných priestranstvách, bytové divadlá atď. Takéto z vnútornej potreby vzniknuté a svojpomocne riešené výstaviská či akcie budú pravdepodobne tvoriť dôležité umelecké podhubie aj o dva roky, kedy sa bude konať ďalšia edícia OFF Bienále Budapešť. Už sme totiž boli svedkami toho, ako pre nedostatočnú organizáciu, nezáujem o spoluprácu či nepodporu zo strany miestnych inštitúcií zanikli rozličné zaujímavé a progresívne iniciatívy (ako napríklad Fotobienále v Dunaújvárosi, projekt Schwarzmarkt atď.).
Zdá sa, že ani v tomto prípade ešte nebol úplne naplnený cieľ bienále – preniesť súčasné umenie zo svojej uzavretej, elitnej pozície bližšie k bežným ľuďom, alebo inými slovami – učiniť zo súčasného umenia záležitosť celospoločenskú s priamym presahom do každodenného života. Ale tak či onak, strom sa pozná po ovocí a toto ovocie je už teraz zrelé a šťavnaté. Oheň zatiaľ ešte nevyhasol…
Moja neslovenská krv / My Non-Slovak Blood, 2015 foto: archív autora.
Borbála Sebők a Káva Association Socha / Sculpture, 2015, participatívne divadlo, foto: László Kálócz.
Société Réaliste Univerzálna hymna / Universal Anthem, 2015 performancia realizovaná THReNSeMBlev rámci OFF Bienále, Budapešť, pod vedením Balázsa Horvátha foto: Flora Grünwald.
Martin Piaček Moja neslovenská krv / My Non-Slovak Blood, 2015 foto: archív autora.
Borbála Sebők a Káva Association Socha / Sculpture, 2015, participatívne divadlo, foto: László Kálócz.
Daniela Baráčková Times Square, 2006 video, foto: archív autorky.
István Felsmann, András Zalavári, Judit Fischer (Brücke Zwei), Toi Toi Projektraum, 2015 foto: István Felsmann.
Horizontal Standing pohľad do výstavy, 2015 Off Bienále,Budapešť foto: Zoltán Kerekes.
Josef Dabernig Hypercrisis, 2011 35 mm farebný film prenesený na HD video, záber z Super 16 footage, archív autora.
Anca Benera & Arnold Estefan Keď bezmocnosť dostane formu / When powerlessness becomes form, 2015 workshop a výstava v MeetLab, foto: archív umelcov.
József Készman je kurátor a teoretik umenia, pôsobí v Budapešti.
