Do Kaunasu na bienále, ktoré sa konalo od júna do septembra a ktoré kurátoroval medzinárodný tím v zložení Elisabeth Del Prete, Daniel Milnes, Lýdia Pribišová, Neringa Stoškutė, Alessandra Troncone, som sa z Vilniusu vydal vlakom, ale dorazil som autobusom. Pre prácu na koľajniciach sme na predposlednej stanici museli prestúpiť na náhradný autobus, a tak som na železničnú stanicu v Kaunase, jednu z hlavných lokácií tohtoročného bienále, prišiel zvonka, akoby som odchádzal, nie zvnútra ako bežný príchodzí. Téma odchodu, príchodu, a najmä samotnej cesty alebo života stráveného v tranzite v rôznych prenesených významoch je i hlavnou témou tohtoročného bienále.
Už na prístupových schodoch monumentálnej stanice zaujme päť keramických amfor ľudských rozmerov, miestošpecifická inštalácia ukrajinského umelca Mykolu Ridnyiho Stratená batožina. Na prvý pohľad dekoratívne vázy skrývajú malé priezory, skrz ktoré sa otvára pohľad na tlače s kresbami zo života v kaunasskom židovskom gete. Dielo je inšpirované príbehom židovskej umelkyne Esther Lurie, ktorá svoje kresby uložila do keramických nádob, a tie potom zakopala, aby ich uchránila pred nacistami. Ako jedna z mála kaunasských Židov Lurie prežila pobyt v koncentračnom tábore a po vojne odišla do Palestíny. Akú cenu má snaha o záchranu umeleckých diel v momente, keď umelec a spoločnosť bojujú o svoje holé prežitie? To je jedna z otázok, ktoré nám kladie dielo rodáka z Charkova, mesta poznačeného mnohými historickými i nedávnymi traumami. Téma straty je vlastná i guatemalskému umelcovi Naufusovi Ramírez-Figuerovi, ktorého zvuková inštalácia v budove stanice je voľnou rekonštrukciou spevu vyhynutých druhov vtákov.
Rada videodiel je na stanici vystavená v starých dobytčích vagónoch, ktoré tiež evokujú deportácie. Mladý britský umelec Tamu Nkiwane vo svojom diele Zelená rieka vychádza zo svojej cesty do Zimbabwe, pri ktorej sa po prvýkrát stretol so svojím starým otcom, kľúčovou figúrou v boji krajiny za nezávislosť, avšak následná autoritárska vláda spolu s ekonomickým prepadom viedla k vysťahovaniu takmer štvrtiny obyvateľstva. S témami vysťahovania, okupácie a hraníc sa však niektorí umelci vyrovnávajú i s humorom. Bálint Szombathy, narodený v srbskej Vojvodine a žijúci v Budapešti, vo svojom krátkom videu splachuje obsah záchodovej misy v momente prejazdu vlaku cez maďarsko-srbskú hranicu, ktorá výrazne poznačila jeho život. Menšiu halu lístkovej pokladne potom zaberá Prstencová cesta Taus Makhachevy, do kameňa vytesaný model cesty v tvare uzavretej slučky okolo jednej z hôr v jej rodnom Dagestane. Model dopĺňa podrobná dokumentácia, ktorá by potenciálnemu investorovi umožnila preložiť konceptuálny návrh do landartovej skutočnosti. Tri prepážky v hlavnej hale čakárne potom zaberá dielo Karola Pichlera venované vnímaniu minulosti, prítomnosti a budúcnosti, v poslednom prípade v prevedení veštice a vykladania tarotových kariet. V dobe mojej návštevy akurát jedno čítanie budúcnosti prebiehalo, a tak som sa namiesto čakania nakoniec netrpezlivo vydal do samotného mesta.
Popri železničnej stanici je najväčším priestorom bienále suterén brutalistickej Obrazovej galérie. Nad vstupom tu visí záznam performance Ghenadia Popescu, v ktorej umelec trávi hodinu v medzipriestore dvojitých dverí, v stave príznačnom pre jeho rodné Moldavsko. Znepokojujúci film Ievy Epnere podobne vypovedá o takmer snovom stave jedného z ruských námorných dôstojníkov, ktorý duchom zostal v sovietskych časoch, s nemožnosťou vyrovnať sa so životom v nezávislom Lotyšsku. Na obdobie transformácie reaguje i fotografická inštalácia Johanny Diehl, zachytávajúca budovy a verejné priestory Kaunasu, ktoré v sovietskych časoch slúžili komunitným účelom a dnes majú prevažne komerčné využitie. Geometrická abstraktná inštalácia Amalie Picy, aktivovaná raz za týždeň, zase vychádza z teórie množín a ich prienikov. Vyučovanie tejto teórie bolo počas diktatúry v Argentíne zakázané, asi pre jej potenciál pre pochopenie princípu kolektivity a solidarity.
Diela ďalších umelcov sú roztrúsené po meste, napríklad inštalácia Any Kovačićovej o migrujúcich vtákoch v Zoologickom múzeu, pavilón Robertasa Narkusa v mestskom parku, označenie verejného priechodu cez komerčný priestor kníhkupectva na autobusovej stanici od Andreja Polukorda, či nenápadné dielo Alberta Garuttiho Každý krok, ktorý som v živote vykročil, ma priviedol sem, teraz umiestnené v rôznych lokáciách, ktoré sa mi však nepodarilo nájsť. Nebolo totiž určené tým, ktorí ho hľadajú, ale tým, ktorí naň náhodou narazia, napríklad na zastávke pri čakaní na autobus.
Pri druhom zamyslení témou bienále vlastne nie je ani tak cesta ako určitá doba medzivládia, či už daná politicky transformáciou socialistických alebo kolonizovaných krajín, či diktatúr na tržné demokracie v zmysle nekonečného doháňania Západu, ako ho popisuje napríklad Boris Buden, alebo v rôznych životných momentoch, keď možno úplne nevieme, čo chceme, ale aspoň vieme, čo nechceme, a tak sa rozhodneme vykročiť do prázdna. Cesta sa niekedy ukáže, až keď vykročíme.
