Jacqueline Hoang Nguyen

Výstava Jacqueline Hoàng Nguyen Čierny Atlas (kurátor Rado Ištok) sa plynule odkrýva už pri prvotnom vzhliadnutí – autorkina projektovo orientovaná umelecká tvorba sa zameriava na reinterpretáciu archívu Etnografického múzea v Štokholme, v ktorom v roku 2015 absolvovala rezidenčný pobyt. Prirodzene pritom čerpá z tradície postkoloniálneho diskurzu či inštitucionálnej kritiky a využíva rozšírené chápanie etnografického výskumu, ktorý obracia na samotné múzeum. Výsledkom je kritika europocentrizmu, zacielená na zbierkotvorné inštitúcie a ich praktiky, ktorá by sa dala aplikovať na takmer všetky západné múzeá. Argumentačným nástrojom tejto kritiky sa v prípade Jacqueline Hoàng Nguyen stáva fotografický archív, ktorý tu podlieha jej výberu a subjektívnej interpretácii. Selekcia fotografií odhaľuje skrytý pôvod vedomostí o cudzích neeurópskych kultúrach, pričom poukazuje na privilegovanosť intelektuálnej práce belošských objaviteľov a ideologicky podmienené prehliadanie manuálnej práce domorodých obyvateľov. Výskumom podložený charakter autorkinho diela si vyžiadal širšiu kontextualizáciu zmieňovaných problémov v médiu, ktoré to dovoľuje – v knihe. Autorkina publikácia Crating the World tak využíva samotnú výstavu ako východiskový bod a ponúka skutočne relevantný náhľad do témy, pri ktorom sa však materializovaný a vizualizovaný výstup vo výstavných priestoroch Július Koller Society zdá byť nevyhnutne vytrhnutý z kontextu. Aj keď priestorová situácia „usvedčujúcich predmetov“ ponúka iný spôsob uvažovania a čítania, výstava je tu skôr ilustráciou poctivých bádateľských aktivít, čím jej prináleží len sekundárna úloha. Aj keď projekt Čierny Atlas (prvýkrát realizovaný v roku 2016) koncepčne používa muzeálne praktiky estetizácie, vo výsledku pôsobí až konvenčne. Ak sa pozriem na projekt Jacqueline Hoàng Nguyen širšie, cieľ, metóda, ale hlavne výsledok sa tu stávajú akosi predvídateľné. Je to prirodzene dané tým, že autorka v rámci riešeného problému nie je „prvolezec“. Vo všeobecnosti výskumne orientovaná umelecká prax nevyhnutne trpí podobnou stigmou ako súčasné humanitné disciplíny – voľba z bohatej a vzájomne previazanej ponuky teórií a metodológií predurčuje autora k formulácii konkrétneho názoru.