Laco Teren má retrospektívu v Slovenskej národnej galérii. Je to tak, s blížiacim sa jubileom súhlasil s výstavou v najvyššej galerijnej inštitúcii. Intenzívne a štýlovo, to je Laco, ako ho poznáme a ako ho máme radi. S etablovanou kurátorkou Katarínou Bajcurovou, spolu s katalógom, ktorý je vlastne prvou súbornou publikáciou, aká k jeho tvorbe kedy vyšla. Rozsiahla výstava v malých priestoroch predstavuje veľké množstvo diel a je nainštalovaná nahusto, v duchu terenovského „viac je viac“. Laca Terena pozná v Bratislave asi každý. Podobne sa zdá byť známy aj jeho maliarsky štýl – výrazný až krikľavý, na prvý pohľad rozpoznateľný, vtipný, provokujúci… Teren je autorom bohatej narácie. Jeho diela sú reflexívne, s vlastnou ikonografiou a osobitým príbehom na pozadí. Ako sám vraví: „Nie sú to len obrazy, je to môj život.“ Na tejto výstave ukazujú obdivuhodnú energiu a činorodosť umelca a odhaľujú skutočný kumšt celého podujatia – obrovský kus práce, vytrvalú revoltu, svedectvo doby, vášnivé zbieranie/maľovanie/ rozprávanie príbehov, svieže a originálne premýšľanie, ktoré zreje a zmysluplne pokračuje ďalej aj dnes.
Do výstavy sa vstupuje cez „špeky“ z 80. rokov. Je tu aj ikonický obraz Žatva (1988) a mnohé ďalšie, ktoré sme my mladší nikdy predtým naživo nevideli a starší/pamätníci pár desiatok rokov tiež nie. Vo výživnom slede sa prechádzame cez cykly Tanec smrti, vlajkové obrazy a Vedecké ilustrácie, okolo objektov/stolíkov ďalej, kde dominujú abstrahované maľby z cyklu Milostné listy a rohaté vajcia. Naokolo (bez možnosti komentára) množstvo nezabudnuteľných obrazov z 90. a nultých rokov… Ďalšia z miestností (Kunstkammer) šokuje hustým lesom bronzových a sadrových plastík, a v poslednej čaká koláž menších a novších obrazov v počte, ktorý by zastrešil tri subtílnejšie výstavy. Možno by sa dali vynechať ukážky zdobenej keramiky zo sympózia v Modre (leto 2019), no naopak, neoplatí sa prehliadnuť obrovské podobizne inštalované cez všetky poschodia átria galérie. K výstave patrí aj sympaticky neštylizovaný videoportrét umelca od Martina Šulíka, ktorý pripomína, že za týmto teatrom mundi je jeden človek. Laco Teren. Presvedčivý v tom, že je stále sám sebou.