Kurátorky Tijana Stepanović a Lucia Gavulová charakterizovali ideu výstavy v Slovenskej národnej galérii Ironapplause.net (železný potlesk) ako reflektovanievýznamných tém úspechu, uznania a vzťahov medzi umelcom a publikom. Vo výbere kurátoriek sa ocitli notoricky známe diela ako Bosnian Girl od Šejly Kamerić či menej známe diela, ktoré odzrkadľujú geopolitický charakter tvorby, najmä autorov pochádzajúcich z bývalej Juhoslávie. Tí reflektujú rozklad krajiny, jej zriadenia po vojne a kríze v Kosove. Symptóm rozkladu hodnôt, ideálov, ktorý postihol najmä generáciu mladých (autorov), dnes vo veku 28 až 35 rokov, je notoricky známy (Šejla Kamerić, Alban Muja, Sašo Sedlaček, Enkelejd Zonya).
Na druhej strane vystavujú diela umelci, absolútne nedotknutí politickými zmenami posledných 20 rokov (Ivana Smilijanić, Tomáš Vaněk, Eva Koťátková, Kateřina Šedá), ktorí reagujú na priestor, hru s publikom či prácu s vymedzenou sociálnou skupinou. Kurátorky výstavy sa odvolávajú na tzv. železný potlesk, ktorý má pôvod v Nemecku 18. storočia, kedy museli divadlá inštalovať protipožiarne železné opony. Po každom predstavení diváci potleskom vyzývali hercov, aby si vyšli pred oponu. Tijana Stepanovič a Lucia Gavulová sa odvolávajú na vyjadrenie uznania jako na fenomén, ktorý je potrebné dosiahnuť v akejkoľvek umeleckej sfére, zvlášť v tej vizuálnej. Kurátorky sa snažia tento úspech umelcov potvrdiť aj výberom miesta (Slovenská národná galéria), a teda inštitucionalizovať úspech, ktorý niektorí tvorcovia už dosiahli, no pre iných je ešte otvorený. Práve spojenie „iniciatívy cien pre umelcov do 35 rokov a štátnej inštitúcie sa javí pre samotných tvorcov ako najperspektívnejšie. Hoci sa paradoxne priestory SNG zdajú na tento druh umenia viac vhodné, národná inštitúcia pôsobí počas tejto výstavy ako kusthalle.
Výber autorov je charakterizovaný ako selekcia laureátov lokálnych cien umelcov strednej Európy a Balkánu do 35 rokov, ale dali by sa pomenovať aj ako krajiny bývalého Československa, Juhoslávie a Bulharska. Ide o autorov ovplyvnených podobným politickým vývojom a historickými zlomami z konca 20. storočia, až na Kosovo a Albánsko s rovnakými fundusom slovanského jazyka. Výnimočnosť výstavy takéhoto druhu je daná tým, že hoci dobre poznáme niektorých autorov a ich diela, udialo sa tak na základe výstav, ktoré boli organizované na osi východ – západ „v područí“ germánskych inštitúcií či kurátorov. Cyklicky podporovaná vzájomná výmena tvorcov postkomunistických krajín v hromadnom meradle neexistuje. Preto túto výstavu autorov z „novej Európy“ vítam a dúfam, že bude mať recipročnú reinštaláciu aj v ďalších inštitúciách.
ALBAN MUJA, Tonys, 2010, fotografia (C-print),
100 × 70 cm, foto: archív umelca.
Ivana Moncoľová
