Miyoko Ito bola maliarkou citlivých poloabstraktných malieb. Zomrela vo veku 65 rokov v roku 1983. Hoci bola japonského pôvodu a narodila sa v Kalifornii, od roku 1944 žila v Chicagu. 17 malieb prezentovaných vo VW pochádza poväčšinou zo 70. rokov. Pochmúrne šedé a zemité tóny prác z roku 1955 naznačujú vplyvy syntetického kubizmu. Ito rozdeľovala plátna na husto nakomponované časti pokryté precízne odstupňovanými odtieňmi jednotlivých farieb, pod ktorými sa vynára podmaľba ako lesk na dvojfarebnej látke. V 70. rokoch sa jej paleta rozjasnila a priniesla širokú farebnú škálu od lipovozelených, cez nebovomodré až po žiarivočervené odtiene. Tieto maľby, väčšinou vysoké okolo jedného metra, pripomínajú architektonické medzipriestory alebo krivky a pravé uhly nábytku. Polkruhové priezory vedú do vzdialených priestorov s novou hĺbkou dosiahnutou modrastou gradáciou odtieňov, alebo ich odzrkadľujú. Itine maľby sú neopísateľné, balansujúce na hranici predstavivosti. Naznačujú snahu o vyjadrenie obsahu, ktorý je na dosah, avšak ukrytý za jej tonálnymi variáciami. Jemné chromatické rozdiely poukazujú na predvolenú činnosť, trpezlivú a prácnu, ktorá implicitne priznáva svoju vlastnú neschopnosť uchopiť to, čo sama naznačuje.
Jej metodické nanášanie kúskov kriedovej farby je hrou na trpezlivosť. Nahustené geometrické časti, na okrajoch zaoblené do jemných automatických kriviek, pripomínajú sériu Ocean Park od Richarda Diebenkorna. Avšak tam, kde je Diebenkorn hmatateľný, Ito je metafyzická – nejde u nej o abstrahované mestské panorámy, ale do seba uzavreté interiéry ponúkajúce vzrušujúce pohľady do sveta mimo nich. V diele Untitled (130) (1976–1978) sa možno pozeráme cez zložité vrstvy vysúvacieho okna na more alebo oblohu. Pre charakteristický pokoj tejto maľby je podstatné, že obraz je vždy zahalený v pevnej vrstve matnej farby, ktorá naznačuje, že tento akoby iluzívny pohľad by mohol byť prijateľný, iba ak by bol nepodstatnou veličinou náchylnou každú chvíľu upadnúť do temnoty.
MIYOKO ITO, Bez názvu (124), 1976–1977, olej na plátne, 101 × 76 cm, foto: archív autora. Courtesy Veneklassen Werner, Berlín.
Mark Prince
