PERFORMANCE AKO SÚČASŤ akčného umenia má na Slovensku svoju tradíciu. Za jej začiatok sa zvykne uvádzať happening Happsoc I. z roku 1965, za ktorým stáli autori Stano Filko a Alex Mlynarčík. Všeobecná spoločenská uvoľnenosť sa v sedemdesiatych rokoch zmenila a jednotlivé akcie začali byť realizované mimo oficiálnych inštitúcií. Využívali sa súkromné byty, ateliéry či verejné priestory. Pre osemdesiate roky boli typické socio-politické témy a snaha dohnať západné trendy. Po roku 1989 zmenilo akčné umenie celkom výrazne svoju tvár, čoho dôvodom bola strata jeho najdôležitejšej agendy. Predstavitelia neoficiálneho vizuálneho umenia museli univerzalizovať umelecký jazyk a prispôsobiť ho európskemu a svetovému dobovému slovníku. Experimentovalo sa, vznikali hudobno-performatívne festivaly či skupinové akcie. V súčasnom umeleckom dianí sa tento žáner začal pomaly vytrácať. Akcie zväčša vznikajú iba na podnet výstav, prípadne sú len v minimalistických formách súčasťou vernisáží. Ich svojbytnosť išla do úzadia. O to viac oceňujem iniciatívu multimediálneho umelca, víťaza Ceny Oskára Čepana 2009 – Andrása Cséfalvaya, ktorý spoločne so svojou „performance group“ znovunavracia čaro tohto žánru.
András Cséfalvay začal od roku 2012 v intímnych priestoroch bratislavského kultúrneho centra – A4 nepravidelne organizovať večery venujúce sa umeniu performance, pričom výber účinkujúcich či témy jednotlivých eventov boli v jeho koncepcii. Do dnešného dňa boli realizované tri akcie, ktoré boli definované nasledujúcimi témami: First of the Last Days (performeri: Lucie Mičíková, Daniel Dida, Martin Vongrej, Milan Vagač, Zuzana Žabková, András Cséfalvay), Con-Action (Mira Gáberová, Lucie Mičíková, Kata Mach, Zuzana Žabková, András Cséfalvay) a Lie (Zuzana Žabková, Milan Vagač, Kata Mach, Daniel Dida, …und piraten feat. Robert Roth, András Cséfalvay a špeciálni hostia z kolektívu The Performative Reality Allstars Budapest). Cséfalvayovi, ktorý počas jednotlivých večerov zosobňuje funkciu režiséra či dramaturga, sa podarilo zostaviť jedinečné predstavenia, ktoré boli dôležité z niekoľkých dôvodov. Výrazným momentom sa zdá byť začlenenie diváka do jednotlivých akcií, pričom však nie je nutné, aby fyzicky participoval. Už len samotným pristúpením obecenstva na túto hru (v zmysle zaujatia svojho miesta v hľadisku a sledovania diania) sa stierajú hranice a vzniká určitá konfrontácia a napätie medzi performerom a divákom. Umelec už nie je v úzadí svojho diela – umelec je dielo. Performance bola výzvou aj pre jednotlivých autorov (pričom Cséfalvay oslovuje aj takých, ktorí sa primárne performance nevenujú), ale zároveň išlo o experimenty/pokusy, v ktorých bolo aj určité zlyhanie prijateľným výsledkom (jednotlivé akcie obsahovali číselnú informáciu o účasti autorov – 1. pokus, 2. pokus atď.). Kombinácia jednotlivých zložiek vytvára čarovné momenty, ktoré považujem za dôležité pri budovaní novodobých dejín umenia. Aj z tohto dôvodu dúfam, že performance večery prekračujúce hranice komfortnej zóny budú pokračovať aj v roku 2014.
KÓTUN VIKTOR, Égő újságolt olvasok (Čítam horiace noviny), 2013; MIRA GÁBEROVÁ, (prvý pokus) – na mojom mieste, 2013. Foto: Gabriela Zigová.
Michal Stolárik je kurátor a teoretik umenia.
